Školy zavalili povinnosťami, no podpora chýba. Samé si nakupujú čističky vzduchu a investujú do bezpečnosti. Viac v rozhovore.

Rozhovor sa uskutočnil dva dni po tlačovej besede ministra školstva, ktorý v utorok 17.8. oznámil, že školy majú do pondelka 23. 8. ráno nahlásiť záujem rodičov o samotesty či kloktacie testy. V škole práve riešili, ako objednať testy aj pre prvákov, keďže podľa informačného systému budú žiakmi školy až od 1. septembra.

Zdá sa, že rozhodovanie o školách sa príliš nezmenilo – opäť máte na preverenie postoja rodičov a zabezpečenie testov pár dní…

Rodičom posielame emaily, no sú prázdniny, mnohí sú odcestovaní. Zo skúseností už vieme, že nie všetci si správu stihnú do pondelka prečítať a odpovedať. Potom budeme riešiť situácie, že sa nestihli prihlásiť, no testy by radi mali.

Školy môžu overiť pred nástupom zdravotný stav detí aj kloktacími testami, využijete to?

Určite áno. Cítili sme sa najbezpečnejšie, keď sa každý týždeň deti testovali kloktacími testami, alebo kto chcel, mohol využiť tetovanie AG testami, ktoré bolo pre deti našej školy dohodnuté v MOM v Lamači. Väčšina detí testovanie absolvovala, len pár odmietlo. Vždy v nedeľu poobede sme vedeli, že sú deti v poriadku a začíname dobrý týždeň.

A kto robil s deťmi kloktacie testy? Na našej škole učiteľ chémie…

U nás zdravotníci zaškolili pani upratovačky. Každá škola situáciu riešila, ako mohla. Teraz ešte nevieme, ako to vyriešime, každý učiteľ má na začiatku školského roka množstvo povinností. Musíme rozdeliť nových žiakov, pripraviť rozvrhy a harmonogram nástupu do školy, harmonogram obedov, skontrolovať objednávky učebníc a rozdeliť ich deťom, pripraviť nástenky a pokyny aj v súvislosti s hygienou a opatreniami. A do toho by sme mali zakomponovať testovanie.

V celom riadení pandémie vo vzťahu ku školám ma mrzí zbavovanie sa zodpovednosti a jej prenášanie na nižšie úrovne, na riaditeľov škôl. Od zodpovednosti za testovanie, cez zabezpečenie techniky pre učiteľov a žiakov, až po to, ako vyriešime rôzne hybridné formy učenia, ktoré vznikali rozhodnutiami o tom, ktoré deti môžu a ktoré nemôžu chodiť do školy či po nedostatok zamestnancov, ktorých potrebujeme, aby sme mohli dodržať opatrenia.

Minulý rok v lete minister prisľúbili len základným školám na hygienické potreby 9 miliónov eur, teraz povedal, že na všetky školy od materských po stredné pôjde 4,5 milióna eur. Na čo to stačí?

Ešte neviem, pre našu školu s vyše 500 žiakmi to bude niečo cez dvetisíc eur. Len teraz som zo sociálneho fondu zaplatila 2 280 eur na hygienické pomôcky a testy pre učiteľov, aby sa mohli aj oni rýchlo otestovať, keď budú mať podozrenie na infekciu a podľa výsledku riešiť ďalšie kroky. Samotesty z ministerstva sú len pre deti, nie pre zamestnancov.

Celkovo sa o zamestnancoch v manuále, ktorý sme dostali, hovorí veľmi málo. Pán minister povedal, že niektorí učili aj online aj prezenčne a že to môžu robiť i teraz, ale nikto už nehovorí o tom, ako sú z týchto kombinácii učitelia vyčerpaní. Iste, sú zariadenia, ktoré môžu snímať dianie v triede tak, aby sa mohli zapojiť i deti doma. Ale ktoré školy ich majú? A nie všetci učitelia sa vidia v tom robiť televíznu show. Postaviť sa pred kameru s tým, že vysielanie ide mimo školu a všetko je bez chýb. Učitelia sa v tomto školskom roku stretli s novinkou, že ich pozerali nielen deti, ale aj rodičia. Reakcie boli rôzne, od kritiky po pochvalu. Treba si uvedomiť, že v televízii trvá príprava vysielania týždne a podieľajú sa na nej scenáristi a dramaturgovia. Učiteľ na to nemá plat ani príspevky a je na to sám. Mnohé školy nemajú ani technika, ktorý by im zabezpečovať technickú podporu.

Čo by školám v situácii, v ktorej sa ocitli, naozaj pomohlo?

Zvýšiť normatív na žiaka je najrýchlejšia pomoc. Netreba vymýšľať príspevky na učebne, na digitálnu techniku, na hygienu. Škola využije peniaze tam, kde to potrebuje. Učitelia sú unavení, školy zavalili nové povinnosti a nikto sa nezamýšľa nad tým, ako ich má škola všetky utiahnuť.  Minulý školský rok sme robili napríklad kvôli neustálym zmenám 35 rozvrhov. Zamestnancov máme napočítaných presne na počet žiakov, nemáme kam uhnúť. Potrebovali by sme nepedagogických zamestnancov, ktorí by pomohli s administratívou aj v súvislosti s pandemickými opatreniami a upratovačky. Podľa manuálu musíme trikrát denne čistiť sociálne zariadenia, to jedna upratovačka na škole nezvládne, musíme prijať ďalšiu, no to nikto neberie do úvahy.

Potrebovali by sme učiteľov na zastupovanie, keď pre chorobu či karanténu nebudú môcť niektorí učiť, alebo aspoň asistenta do každej triedy, aby učiteľovi vypomáhal. Učiteľ nemôže učiť online aj prezenčne.

A potrebovali by sme ľudí do školského klubu. Na jedno oddelenie školského klubu sa oficiálne počíta len s 0,8 úväzku, teda ani nie jedna pracovná sila. Kým prišla pandémia, šetrili sme financie a spájali sme v školskom klube triedy. Teraz triedy spájať nemôžeme, ale nikto sa nezamýšľa nad tým, kde máme zobrať ďalšie sily napr. do školského klubu.

Minulý rok v novembri ministerstvo vyčlenilo 6 miliónov eur na digitálne zariadenia pre školy a v januári 2021 po zatvorení prvých stupňov základných škôl našlo v rozpočte ešte tri milióny na tento účel. Ako sa tieto príspevky premietli na úrovni školy?

Prvý raz sme dostali štyri tisíc a druhý raz dvetisíc eur. Kúpili sme učiteľom slúchadla a dokúpili niekoľko tabletov.

Učitelia učili na svojich zariadeniach?

Na našej škole nie, u nás majú všetci učitelia tablet alebo notebook odkedy sme prešli na elektronickú triednu knihu. Kúpili sme ich vďaka tomu, že sme realizovali viacero európskych projektov. Niektoré tablety však už boli staré, nedali sa použiť bez stáleho nabíjania, preto sme dokúpili nové.

Pozreli sme sa na porovnateľné krajiny, napr. Írsko už pred druhou vlnou pandémie investovalo vyše 380 miliónov eur do bezpečnosti škôl a podpory personálu. Investovali do úprav tried, aby sa mohli deti učiť v menších kolektívoch a bolo ľahšie udržať rozostupy, zabezpečili školám zamestnancov pre dodržiavanie hygieny, školských psychológov a asistentov na zastupovanie, keď učitelia s vyšším rizikom ochorenia či v karanténe nemohli učiť.  Samozrejme, toto nemôže riešiť len ministerstvo školstva, potrebná je aj podpora ďalších relevantných rezortov. Pri prepočítaní podľa HDP na obyvateľa sme na Slovensku mali takto investovať do škôl viac ako 85 miliónov eur.

U nás sa idú počty detí v triede zvyšovať, lebo ich nemáme kam umiestniť. Kým niektoré obce školy rušia, vo väčších mestách pre nich nemáme miesto a nemáme učiteľov. Zostávajú dva týždne do začiatku školského roka a mne stále chýbajú učitelia a jeden vychovávateľ do školskej družiny.

Prišli ste o učiteľov aj v súvislosti s posledným pandemickým školským rokom?

Kvôli vyčerpaniu odišli zo školstva veľmi dobrí učitelia, v tom vidím veľký problém. Z našej školy odišli traja. Dvaja boli mladí a perspektívni, nikdy by som ich neprepustila. A tretia učiteľka bola pár rokov pred dôchodkom a bola to výborná učiteľka. Nevedela si predstaviť učiť ďalší rok online vyučovanie a riešiť problémy s rodičmi.

Školy po celom Slovensku hovoria o odchode učiteľov od učiteľského povolania a je tragédia, kto sa uchádza o prácu v školách, najmä vo väčších mestách. Hlásia sa ľudia, ktorí nikdy nerobili v školstve a ľudia, ktorí by ani nemali uvažovať o práci s deťmi, pretože s nimi nevedia komunikovať či sú psychicky labilní. Učitelia pre prvý stupeň, učitelia matematiky, fyziky či chémie a vychovávatelia pre školské kluby neexistujú!

Hovorí sa o povinnej vakcinácii učiteľov, môže to spôsobiť ďalšie odchody zo škôl?

Veľa učiteľov je zaočkovaných alebo prekonali covid a preto sa nechcú očkovať. Táto skupina sa vôbec neberie do úvahy. Ak by sa zaviedla povinná vakcinácia, časť učiteľov by zo škôl odišla. Preto sme sa ako Združenie základných škôl Slovenska nepridali ku kampani ministra školstva. Domnievame sa, že každý je sám zodpovedný za svoje zdravie a rozhodnutie o vakcinácii je každého osobné rozhodnutie. Učitelia si vedia naštudovať odborné a aj zahraničné zdroje a zodpovedne sa rozhodnúť.

Čo ma prekvapuje, je tlak na plošnú vakcináciu detí, keď nad vakcínami stále visia otázniky. Robím s deťmi roky a som veľmi opatrná, pokiaľ ide o deti, a to aj v prípade rýchlych a neoverených inovácii v školstve. Komenský je overený a stále sa potvrdzuje, že mal pravdu. Treba len modernizovať pomôcky a prácu učiteľov.

Poďme hovoriť o tom, v akom stave sa deti do škôl minulý rok vrátili. Slovensko patrí v Európe medzi krajiny s najdlhšie zatvorenými všetkými školami. Pri stredných školách sme sa v porovnaní 31. krajín OECD zaradili na 3. miesto v dĺžke ich zatvorenia (po Kostarike a Kolumbii). Sociálna izolácia mala dramatické dopady na duševné zdravie detí, pozorovali ste to pri návrate žiakov do školy?

Po prvej eufórii z návratu detí do škôl sa ukázalo, aké majú obrovské problémy. Na prvom stupni mali niektoré deti úzkostné poruchy, akoby sa všetkého báli, boli zakríknuté, nevedeli čo majú robiť. Nechcem povedať, že ich strašili, ale žili doma možno s obavami z choroby, alebo zažili stratu blízkeho. Pri týchto menších deťoch máme ešte čas situáciu napraviť, no pri deťoch na druhom stupni sú problémy obrovské a vzhľadom na to, že sú to deti, ktoré vstupujú do puberty, je ich oveľa náročnejšie riešiť. Niektoré školy hovoria dokonca o sexuálnych závislostiach, keď deti doma veľa pozerali videá so sexuálnom tematikou. S niečím takým sme sa pred pandémiou nikdy nestretli. Narástli závislosti na fajčení a alkohole, sebapoškodzovanie, ale aj obavy ísť do školy.

Tieto deti boli často zatvorené samé doma, nie vždy mohli byť rodičia na homeoffice a na „očr-ky“ už nemali nárok.  Boli deti, ktoré sa nepripájali na hodiny, snažili sme sa to riešiť, dostať ich do školy a zapojiť do vyučovania tak, že sme ich zaradili medzi deti rodičov z kritickej infraštruktúry, alebo sme sa ich zavolali do školy a učili v skupinách po 5 žiakov.  Niekedy sa nás samé deti pýtali, či môžu prísť do školy, že nechcú byť doma sami, že chcú byť v škole.

Na jednej z posledných tlačových konferencií ministerstva školstva o duševnom zdraví odznelo, že máme na Slovensku asi 8-tisíc školských psychológov, čo podľa slov samotnej štátnej tajomníčky nie je dosť, kapacity sa však budú posilňovať až v rámci pripravovanej reformy poradenského systému. Koľko máte školských psychológov?

Máme jednu psychologičku a ďalšiu si nevieme finančne dovoliť. Treba povedať, že školskí psychológovia počas pandémie pomáhali nielen deťom, ale aj rodičom a učiteľom, ktorí to potrebovali. A musíme si uvedomiť, že nie všetkých osemtisíc psychológov počas pandémie pomáhať mohlo, niektorí boli práceneschopní a niektorí na „očr“ s vlastnými malými deťmi…

V akom fyzickom zdraví sa deti vrátili?

Celoplošný zákaz telesnej výchovy vnímam ako zbytočné opatrenie. Neviem posúdiť rozsah epidemiologického rizika, ale hodnotím toto opatrenie z pohľadu potrieb dieťaťa a myslím si, že ujma na  psychike a zdraví detí prevýšila riziko. Deti pohyb potrebujú. Kým neprišiel celoplošný zákaz, u nás na škole sme vedeli bezpečne zorganizovať aj telesnú výchovu tak, aby sa každá skupina detí aspoň raz za týždeň dostala do telocvične. Cvičenie v telocvični sme striedali s cvičením či s prechádzkou vonku. Máme dve telocvične, takže keď sa v jednej cvičilo, druhú sme vydezinfikovali.

Keď boli deti doma, robili sme krátke videá, alebo sme posielali linky na videá, aby sme ich motivovali cvičiť, ale nikto nevie, koľko naozaj cvičili, najmä, ak boli doma samé. Keď sa vrátili do škôl, bolo badateľné, že im chýbal pohyb, neboli také zručné a ohybné ako bývali, keď pravidelne cvičili.

Vnímali ste aj straty vo vzdelávaní?

Viacero škôl hlási problém s prvákmi a druhákmi, ktorí boli rok predtým prvákmi. Majú problém s čítaním a písaním. Aj u nás máme prvý raz po dlhých rokoch štyroch prvákov, ktorí robia komisionálne skúšky, pretože nezvládli čítanie a písanie. Sú to deti, ktoré boli i na vyšetrení u psychológov, no možno keby boli za normálnych okolností viac v škole, problém by nevznikol. Tieto deti sa do školy riadne nevrátili, ani vtedy, keď sa na jar obnovila prezenčná výučba. V jednom prípade išlo o osamelého rodiča, ktorý sa bál, že dieťa prinesie infekciu zo školy a nakazí malého súrodenca. V ďalších prípadoch sme museli kontaktovať aj sociálnu kuratelu.

Pri starších žiakoch učitelia avizovali, že väčšinu učiva prebrali, no nie je dobre precvičené a zapamätané. Online učenie nie je pre väčšinu detí efektívny spôsob vyučovania, hoci treba povedať, že niektorým deťom, ktoré dokážu samé študovať a potrebujú tichšie prostredie na štúdium, vyhovovalo a posunuli sa.

V prípadoch, kde sme videli väčšie zaostávanie, robili naši učitelia aj individuálne doučovanie. A na konci školského roka sme organizovali dvojtýždňový letný školský klub. Viacero škôl robilo takéto kluby v júli, kedy to ale museli robiť z vlastných zdrojov, pretože dotácia na letné školy sa týkala len tých, ktoré boli v auguste.

Nadácia pre deti Slovenska sa pýtala detí na ich skúsenosti s online vyučovaním a návratom do škôl a z odpovedí vyplynulo, že veľmi ťažko niesli nedôveru a podozrievanie, že podvádzajú a potom testovanie a dobiehanie známok po návrate.

Nástup do škôl sa riešil adaptačným programom. A nie sú testy ako testy, niektoré boli diagnostické, ktoré učitelia neznámkovali, len zisťovali úroveň vedomostí. Učitelia naozaj netušili, čo deti vedia a na dobehnutie čoho majú cieliť. A nakoniec sme museli deti aj ohodnotiť, minister zrušil známky v prvej vlne, no to sa nedá dva či tri roky po sebe, vyššie stupne škôl mali problém s hodnotením bez známok.

Ak máme veriť posledným informáciám z tlačovej besedy, v tomto školskom roku nie je plošne obmedzené vyučovanie predmetov a školy môžu organizovať aj krúžky. Ako budete postupovať?

Nechceme obmedzovať predmety. Podľa pokynov môžeme cvičiť, no telocvičňu musia využívať len deti, nie dospelí, to je správne.

A určite chceme otvárať krúžky. Odporúča sa čo najmenej premiešavať triedy, tak by sme ich chceli otvárať po ročníkoch. Ešte musíme vyriešiť ako to bude s krúžkami, ktoré v škole vedú ľudia z iných organizácií. Vidím však menší problém v tom, keď sa na krúžkoch premiešajú naše deti, ako keď k nám budú vstupovať deti z iných škôl. V našej budove totiž učí i ZUŠ, takže aj toto musíme vyriešiť.

Minister školstva vyhlásil, že školy svojim rozhodnutím nebude zatvárať, zároveň však povedal, že pri pozitívnom dieťati pôjdu jeho kontakty na 14 dní do karantény. Takže deti môžu nakoniec zase byť viac online ako v škole. Iné krajiny sa snažia skrátiť čas, ktorý deti budú mimo školy na najkratší možný – po rýchlom otestovaní idú deti späť do tried a doma zostáva len ten, kto je pozitívny.

Školám by pomohlo sľubované intervenčné testovanie, ktoré ale nikdy riadne nefungovalo. Po návrate detí do školy sme mali tri prípady falošných AG testov a potrebovali sme rýchle deti pretestovať. Firmy, ktoré nám predtým dodávali kloktacie testy nám ich však nemohli poskytnúť bez odobrenia ministerstvom. Na RÚVZ sme sa snažili posunúť čas testu detí. Stálo nás to množstvo telefonovania a písania emailov, no nakoniec sa nám podarilo zabezpečiť, že jedna trieda bola doma len v piatok a tri triedy v piatok a v pondelok. Takáto podpora pre školy by mala byť samozrejmá, ak chceme, aby deti nezostávali zbytočne doma a v školách sme sa cítili bezpečne.

„Odborníci na verejné zdravotníctvo potvrdili, že nové varianty vírusu nemenia opatrenia prijaté v školách. Z dôkazov, ktoré sú k dispozícii z doterajšieho fungovania škôl počas COVID-19, vyplýva, že školy sú prostredím s nízkym rizikom.“ To nie je citát zo Slovenska, ale citát írskej ministerky školstva, keď oznámila, že školy sú plne pripravené na otvorenie školského roka.

Aj u nás sa potvrdilo, že školy nie sú problém. Myslím si, že naša škola by vydržala byť otvorená aj celý školský rok, mali sme za celý čas zatvorenú v prvom polroku jednu triedu dva dni, v druhom polroku  tri triedy dva dni a jednu triedu jeden deň.

U nás sa učitelia boja detí a rodičia sa boja učiteľov. Politici či epidemiológovia strašili deťmi a školami, média tento pocit v ľuďoch umocňovali. Ako z tohto kruhu von?

Musíme si začať dôverovať – u nás sme zistili, že máme rodičov, ktorí sú veľmi zodpovední. Aj preventívne nechali dieťa doma, keď sa stretli v práci s kolegom, ktorý bol rizikovým kontaktom.

A rodičia musia dôverovať nám, chceme dať deťom čo najviac a nechceme, aby oni či my ochoreli. Školy sa samé snažili vytvoriť bezpečné prostredie. Mnohé si samé či s podporou zriaďovateľov nakúpili čističky vzduchu či germicídne žiariče. Aj u nás máme čističky vzduchu v každej triede i v kabinete a na chodbách difúzery, ktoré dezinfikujú. Umývame a dezinfikujeme chodby, sociálne zariadenia, kľučky. Deti majú v triedach mydlá, dezinfekciu a utierky a pani učiteľky im stále zdôrazňujú potrebu hygieny. V jedálni sa deti striedajú a po každej skupine kuchárky umyjú stoly. V mnohých školách je dnes hygiena možno na vyššej úrovni, ako máme doma…

Spoločnosť je polarizovaná a delenie na vakcinovaných a nevakcinovaných má tendenciu preniknúť aj do škôl. Minister zatiaľ vylúčil diskrimináciu pri vzdelávaní, keď v manuáloch povedal, že trieda môže pokračovať prezenčne len vtedy, ak má výnimku z karantény 100 % žiakov. Aké dôsledky by mohlo mať, ak prenesieme polarizáciu zo spoločnosti do škôl?

Hlavná téma reformy ministerstva školstva je inklúzia, kde nemáme deti deliť v zmysle zdravotného stavu či hendikepov, presne také triedenie však nastáva, ak rozdelíme deti na zaočkované a nezaočkované. Ak sa začnú deti takto triediť, môže to spôsobiť obrovské problémy vo výchove, ktoré sa potom môžu preniesť do vzdelávania.

Vytratili sa nám zo škôl posmešky za okuliare či za zubné strojčeky. Neradi by sme teraz riešili rozbroje medzi deťmi kvôli očkovaniu. Rozhodnutie o očkovaní nerobí dieťa, rozhoduje za neho rodič a dieťa by nemalo niesť traumu, nech je to rozhodnutie akékoľvek.

Prečítajte si aj rozhovor:

Ako platíme za to, že sme nechali zatvorené školy? Etnologičky Marta Botiková a Helena Tužinská vysvetľujú, prečo boli deti u nás v pandémii „neviditeľné“ a čo to hovorí o našej spoločnosti.