Na začiatku utvárania základov chápania novodobého slovenského jazyka bol Sinapius (1640-88)

SINAPIUS PATRIL K EVANJELICKEJ INTELIGENCII:
Daniel Sinapius sa narodil r. 1640 v Sučanoch v Turčianskej stolici v rodine evanjelického farára. Po vzore otca vyštudoval teológiu, potom pôsobil na rôznych miestach ako učiteľ alebo farár. V r. 1670, keď mal 30 rokov, ho za farára do dediny Radvaň pri Banskej Bystrici pozval miestny zemepán Juraj Radvanský.

POTLAČENIE VZBURY ŠĽACHTY V UHORSKU:
Práve na začiatku 70-tych rokov 17. storočia však v krajine tvrdo zakročili proti sprisahaniu časti uhorskej šľachty proti panovníkovi Leopoldovi I. Habsburskému. Jedným z protagonistov sprisahania bol napr. František Nádašdy z Čachtíc, ktorého popravili r. 1671 vo Viedni. Sprisahanie bolo len ďalším z celej série prejavov odporu uhorskej šľachty proti panujúcim Habsburgovcom, ktoré prichádzali opakovane už od ich nástupu na uhorský trón r. 1526. V r. 1670 však cisársky dvor postupoval inak ako dovtedy: odboj ho nezaskočil, ale včas sa mu podarilo plány konšpirátorov odhaliť, prekaziť a pripraviť sa na komplexný vojenský zásah. Habsburgovci r. 1670 vojensky obsadili celú krajinu a vniesli medzi odbojnú šľachtu zmätok a porazenecké nálady. Zároveň to využili na spustenie radu opatrení s cieľom rýchlejšie zaviesť v Uhorsku absolutistickú vládu, to znamená výrazne oslabiť silné zákonné postavenie uhorskej šľachty a zmeniť vtedy prevažne evanjelické Uhorsko na katolícke. Chceli, aby relígia krajiny bola v súlade s ich vlastným katolíckym presvedčením.

SINAPIUS PRED SÚDOM PRE ÚDAJNÚ VLASTIZRADU:
Jedným z prvých rekatolizačných krokov v tomto období bol súd s 32 evanjelickými a jedným kalvínskym farárom, ktorý sa začal 25. septembra 1673 v Bratislave. Paušálne ich obvinili z podpory odhaleného sprisahania šľachty, k čomu pridali ďalšie obvinenia ako spolčovanie sa s nepriateľskými mocnosťami (Turecko, Francúzsko), či z urážok katolíckeho náboženstva. Išlo teda o vlastizradu. Neboli to však konkrétne žaloby voči individuálnym osobám, ale jedna súhrnná. Prečo na súd povolali práve túto skupinku farárov, sa nevie. Bol v nej aj radvanský farár Daniel Sinapius, ale napr. aj evanjelickí farári Joachim Kalinka z Ilavy (bol aj superintendentom, teda evanjelickým biskupom), Ján Milochovský z Brezna, či Matej Šuhajda z Varína. Kňazi obvinenia odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie nekatolíkov v krajine.

V R. 1673 SINAPIUS ODIŠIEL DO EXILU:
Súd pod vedením uhorského miestodržiteľa, katolíckeho ostrihomského arcibiskupa, Slováka Juraja Selepčéniho im dal pred vynesením rozsudku na výber – buď ich odsúdia, pričom za vlastizradu hrozil trest smrti, strata majetku, predtým mohlo byť mučenie, alebo sa písomne priznajú k obvineniu s tým, že potom budú môcť buď slobodne opustiť krajinu, alebo zostať doma, ale len ako súkromné osoby, nie duchovné. Obvinení kňazi predložené vyhlásenia o priznaní viny, tzv. reverzy, podpísali a boli prepustení (jeden, Matej Šuhajda z Varína, prestúpil na katolicizmus). Daniel Sinapius si vybral exil. Odišiel do mesta Brzeg v Sliezsku, potom do Vratislavi a odtiaľ r. 1677 do Nowého Bojanowa v Poľsku, kde dostal miesto rektora školy.

SINAPIUS VYDAL V EXILE KNIŽKU PRÍSLOVÍ:
V roku 1678 vydal Daniel Sinapius, ako učiteľ v exile, v kontexte vtedajšej slovenskej literatúry pozoruhodnú dvojjazyčnú knihu s názvom Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský. Slovenská zložka diela pozostáva z prísloví a porekadiel, ktoré poznal z domu či z literatúry, latinskú zložku tvoria zvyčajne sentencie rímskych klasikov. Literárny historik Jaroslav Vlček o diele napísal: „Táto knižka (…) je najstaršia dosiaľ známa zbierka slovenských prísloví a má zrejmý ráz školskej učebnej pomôcky.“ Bola to teda podporná učebnica pri štúdiu latinského i „slovenského“ jazyka, ako sa v tej dobe bežne nazývala z dnešného pohľadu slovenčená knižná čeština – slovenská inteligencia ju vtedy používala ako svoj spisovný, resp. kultúrny jazyk. Čistá slovenčina sa obmedzovala hlavne na hovorový styk ľudu alebo s ľudom a mala nárečový a lokálny charakter. Prečo nazval Daniel Sinapius knihu Nový trh latinsko-slovenský? Ako sám vysvetlil, zozbieranú frazeológiu ponúkol ako „potrebný tovar na trhu“. V knihe upozorňoval Slovákov aj na to, že k rodnému jazyku sa nestavajú dostatočne zodpovedne a vo vyššom štýle si zľahčujú prácu tým, že používajú latinské výpožičky:

Príjde-li co mluviti aneb psati, volí i obecný človek k Paní Latine mendicatum (žobrať) jíti a od ní ňekteru hrstku strovy sobě nažebruce, leda by list splesti, nežli svemu jazyku, dosti peknemu a pritrefnému, té chvaly dopríti.

PRÍSLOVIA MAL SINAPIUS AJ OD MATKY:
Časť prísloví a porekadiel čerpal Daniel Sinapius od svojej matky Barbory, rodáčky z Dubnice nad Váhom, dcéry tamojšieho evanjelického farára Jána Liciho. Napísal to v latinskom úvode svojej knižky Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský (podľa prekladu Jozefa Minárika):

Medzitým môjmu domotanému osudu dovoľte, aby som týmto príjemným odbočením mohol trochu osviežiť svoju rozbúrenú myseľ spomienkou na tie uplynulé časy, v ktorých som sa totiž ako chlapec kedysi sediaci po boku najmilovanejšej matky naučil také zvraty reči (…). Lebo to, čo sa pije s materinským mliekom, je nám o toľko milšie, o koľko sú tie mladšie a slobodnejšie roky detstva drahšie a príjemnejšie.

SINAPIOVE PRÍSLOVIA SA STÁLE POUŹÍVAJÚ:
Hoci Daniel Sinapius v predhovore svojej zbierky uviedol, že mnohé slovné zvraty čerpal od matky, literárni historici upozorňujú, že v slovenskej zložke knižky sú príslovia a porekadlá slovenského pôvodu iba sčasti, veľa je preložených z poľských zdrojov – presne ich rozlíšiť nie je jednoduché. Mnohé príslovia z knižky Sinapia sa na Slovensku používajú doteraz:

Ani be, ani me. Babku k babce, budú nohavice. Bližší košula než kabat. Co si navaril, to jez. Co slina na jazyk prinese. Darovanému koňovi netreba v zuby hledeti. Drž jazyk za zubami. Dva kohúti nemohú se na jedném smetisku znašeti. Dvakrát dáva, kdo rýchlo dáva. Hladný nepreberá. Hledá dne včerajšího. Chceš-li s vlky žiti, musíš s nimi vyti. Chudoba poctivosti netratí. Jak osobe posteleš, tak ležeti budeš. Jaká praca, taká placa. Jako kvočka na vajcach doma sedí. Jako rak červený. Jako sem kúpil, tak prodavam. Jako sobe kdo navarí, tak jisti bude. Jakoby hrach na stenu metal. Jakoby kameň do vody uvrhl. Jakoby mu z oka vypadl. Jakoby na jehlach sedel. Jakoby se znovu narodil. Jakový pan, takový kram. Každá liška svúj chvost chváli. Kde ma dve oči ponesú. Kdo komu jamu kopa, sám do ní upada. Kdo neskoro chodí, sám sobě škodí. Kdo učí jiného, učí se sameho. Klin klinem. Koho chtejí dobiti, lehce palici nachazejí. Kolik krajú, tolik obyčejú. Komu Pán Búh, tomu všetci svatí. Kůň má čtyri nohy, a predce se potkne. Mačku v vreci kupovať. Malý zlodej viset musí, velký mešcem všecko dusí. Mnoho vody ješte do toho času uplyne. Ne všecko zlato, co se svíti. Nedaleko ovotce od svého stromu padá. Nehas, co te neuhara. Nemá všeckých doma. Nemluv hup, až nepreskočíš. Nemuž byť i vlk sytý i baran celý. Nevyssal jsem toho z palca. Pečené holuby nepadají z neba. Pes, který nejvíc šteka, nevelmi kúše. Piate koleso. Po smrť ho poslať. Pomaly dalej ujdeš. Poznať vlka po srsti, ptaka po perí, hrnec z črepú a človeka po reči. Pravda oči kole. Ruka ruku umýva. Susedova krava více mleka míva. Tiché vody brehy podmývají. Toliko koža a kosti na ňem. Tolko hrniec po vodu chodí, až se rozbíja. Trafila kosa na kameň. Utopil by ho v lyžičce vody. Velmi se tam pýcha zmáha, kdy se pánem žebrák stáva. Vezmi nohy na plece. Vlka spomíname a vlk tu. Vrana rada k vrane seda. Vrana vrane oči nevykluje. Za babku by veš prez Tatry hnal. Zameť každý prvé pred svým domem. Žaden bez práce nejí koláče. Žaden sa učeným nerodí. Žadnemu pečené koláče do ust nepadají.

SINAPIUS VENOVAL SLOVENSKÉ PRÍSLOVIA ŠĽACHTE:
Daniel Sinapius vo venovaní knihy Neo-forum Latino-Slavonicum píše, že ju adresoval predovšetkým deťom slovenskej šľachty, v prvom rade Jánovi Radvanskému (nar. 1666), synovi svojho patróna Juraja Radvanského z Radvane, odkiaľ musel ako evanjelický farár odísť. Keď kniha r. 1678 vyšla, Ján Radvanský mal 12 rokov. Sám Daniel Sinapius bol zo šľachtickej rodiny. Úryvok z jeho úvodu (preklad Ján Mišianik a Ján Tibenský):

Ako nádej vlasti narodeným a starobylosťou rodu slávnym, urodzeným mladíkom, pánovi Jánovi Radvanskému z Radvane, dedičnému pánovi z Kubína a Malachova atď., a ostatným príčinlivým dedičom slovutných rodín Horvát-Stanšič na Spiši, Kubíni v Liptove a Turci, Benický, Justh, Záturecký, Rakšáni, Búľovský v Turci, Revický na Orave, vyprosujem blaho, pokoj a rozmnoženie nebeských darov. Latinsko-slovenské príslovia (…) teraz vedený dobrým úmyslom dávam na verejnosť a venujem Vášmu menu a úžitku. Pohnútky k tomuto činu nemusím ani spomínať. Hrdinské činy Vašich slávnych rodín a ich vzájomné zápolenie v zásluhách o krajinu si už viac toho zaslúžili. (…) Ale aby som priďaleko neodbiehal, mám dosť hodne dôvodov veriť, že kým kvitnete svojou mladosťou a ste vhodní na osvojenie si každej vedy, zatiaľ nezastalo zveľaďovanie slovenského národa a pestovanie jeho jazyka.

AKO HOVORÍME, TAK MÁME PÍSAŤ:
Kým bol Daniel Sinapius v exile, na uhorskom sneme v Šoprone r. 1681 všetky rozhodnutia súdov, ktoré nasledovali po začiatku likvidácie sprisahania uhorskej šľachty r. 1670, zrušili, teda aj jeho vyhnanstvo. Veľkú časť krajiny v tom čase zároveň ovládli povstalci evanjelika Imricha Tököliho. Preto sa r. 1683 Sinapius vrátil z exilu do Uhorska. Krátko účinkoval ako evanjelický farár vo svojom pôvodnom pôsobisku, v Radvani, no odtiaľ ho povolali za slovenského evanjelického diakona a za inšpektora gymnázia do (prevažne nemeckej) Levoče. Bol aj redaktorom a korektorom slovenských kníh v miestnej tlačiarni. Čoskoro po svojom príchode do Levoče, ešte v r. 1683, tu vydal katechizmus s názvom Perlička dítek Božích, čo bolo upravené vydanie rovnomennej knižky od Čecha Sixta Palmu Močidlanského. Sinapiov je však úvod, ktorý vzbudzuje pozornosť svojím postojom k slovenčine. Autor v ňom vyzýva Slovákov, aby nepoužívali neznáme české slová, ale známe slovenské, a viac sa sústredili na zrozumiteľnosť textu než na prísne dodržiavanie českých pravopisných pravidiel. Z úvodu Daniela Sinapia:

Přílišnu bádanici a čarky v ortographii, o které se mnozi nadmír v písaní starají, nehrubě jsem nasledoval: slov slovenskych v zemi naši obyčejných, však k čistotě české se blížících, sem se dokladal; obzvlaště pak toho, co by bylo mohlo slov rozum zacloniti, pilně sem se varoval a k cili mému, t. zřetedlnosti a lechkosti, v řeči naší nevybrusené všudy sem směřoval. (…) Obzvlaště poněvadž se mnohé slová v čisté češtině, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tluka, podrobny), proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtiržý, ale čtiry, ne křt, ale krst. (…) Tak my pro některých slov chatrnost nemáme hnědky ruce opuštěti, za jazyk náš se styděti, ale raděj to staré: usus me genuit (zrodilo ma používanie), praktikovati. (…) žáden se tehdy i dnes nemá z některého malého slov nakřivení horšiti, jestli toliko podstata slova a rozum reči nebyva měněny.

SMRŤ RADVANSKÉHO, SINAPIOVHO PATRÓNA:
Krátko po príchode Daniela Sinapia r. 1683 do Levoče sa situácia v krajine, ovládanej povstalcami Imricha Tököliho, začala meniť. Cisárske vojská povstalcov zo žúp a miest postupne vytláčali, po čom prichádzali aj zákroky proti evanjelikom. V roku 1687 sa v Prešove neďaleko Levoče konali tzv. Prešovské jatky, čo bol brutálny súd so skupinou evanjelických šľachticov, mešťanov a iných, ktorí boli obžalovaní z účasti na údajne novom sprisahaní proti cisárovi Leopoldovi I. Na čele sprisahancov vraj bola Helena Zrínska, manželka Imricha Tököliho, opevnená v Mukačeve. Na Prešovských jatkách obvinených mučili, verejne popravovali a ich telá aj štvrtili. Predvolali na ne aj niekdajšieho Sinapiovho patróna z Radvane, 42-ročného Juraja Radvanského (nar. 1645). Priebeh jatiek opísal dobový prešovský učiteľ Ján Rezik. V jeho rukopisnom diele Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) sa tiež píše o tom, ako za mučeným Jurajom Radvanským chodil do väzenia jeho syn Ján, ktorému ešte v detstve venoval prvú zbierku slovenských prísloví Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský Daniel Sinapius. Vtedy ani nie 21-ročný Ján Radvanský u strojcu jatiek, cisárskeho splnomocnenca Antonia Caraffu, zároveň vyprosil pre otca pred jeho smrťou slovenského evanjelického farára Jána Andricia (v Prešove bol ešte nemecký evanjelický farár a maďarský). Juraj Radvanský napokon na následky mučenia, hlavne spaľovania tela, ešte vo väzení zomrel. Úryvok o návštevách Jurajovho syna Jána Radvanského vo väzení (preklad Gustáv Pogány):

Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani Bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma svätého. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi. Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.

SMRŤ SINAPIA:
Tri roky pred Prešovskými jatkami, r. 1684, predniesol slovenský evanjelický farár Ján Andricius aj pohrebnú reč nad hrobom Sinapiovej sestry Heleny, ktorá bola manželkou prešovského učiteľa a dramatika Eliáša Ladivera. Na jej smrť napísal rozlúčkovú báseň aj jej brat Daniel Sinapius, ktorý zomrel štyri roky po nej. Záver jeho skladby:

Dobrá noc po stokrát, sestřičko má přemilá,
jenž se tež po smrti stkvěješ v nebi spanilá!
Zprostil tě bídy Bůh a vvédl v radost věčnú,
dejž, Bože, tu skoro byť nám radost společnú.

O MENE SINAPIUS:
Daniel Sinapius pochádzal z pôvodne nemeckej sliezskej rodiny, ktorá sa v slovenskom prostredí poslovenčila. Jeho otec sa narodil už v Beckove. O priezvisku Sinapius historik Rudo Brtáň napísal:

Pôvodné meno Sinapius bolo po nemecky Senf (alebo Senfft, t. j. horčica). Podľa grécko-latinského sinape – sinapi – sinapis (horčica) si Senfovci polatinčili priezvisko na Sinapius (aj Sinapi). Daniel Sinapius sa len v Perličke dítek božích (1683 v Levoči) označil „z Horčice”, čo bola iba narážka na Sinapius – Sinapi. Nikdy sa nepodpísal Horčička.

MIESTO SINAPIA V DEJINÁCH SLOVENSKÉHO JAZYKA:
Slovenskí vzdelanci v časoch Daniela Sinapia písali po latinsky. V knihách určených pre ľud však museli používať jazyk, ktorému ľud rozumel, čo bola tradične čeština importovaná na Slovensko hlavne od začiatku reformácie r. 1517 s českými knihami. Táto čeština bola v rôznom stupni slovakizovaná, podľa vzdelania používateľa. Mnohí slovenskí vzdelanci už s originálnou češtinou ani veľmi neprichádzali do styku, ale len so slovakizovanou, používanou na Slovensku. Považovali ju jednoducho za spisovnú formu slovenského jazyka, za jazyk kníh pre Slovákov, za svoj jazyk. Slovenčina ľudu, čo bolo v tom čase vlastne množstvo rôznych nárečí, sa ako jazyk kníh nepoužívala. Dnes jazyku vtedajších kníh pre Slovákov hovoríme slovakizovaná čeština, no je to súčasný pohľad, ktorý nezodpovedá dobe, vtedy to bol jednoducho slovenský jazyk, čo sa doslovne písalo aj v knihách. Aj Daniel Sinapius písal z dnešného pohľadu slovakizovanou češtinou, no on sám tento jazyk nazýval slovenským. Bolo to v jeho dobe všeobecné. Tento jazyk mal aj jednotiacu funkciu Slovákov, de facto rozdelených nárečiami. V časoch Daniela Sinapia sa slovenskí vzdelanci veľmi nezaoberali stavom knižného slovenského jazyka, ale jednoducho písali tak ako ostatní, resp. napodobňovali predchádzajúcu generáciu, teda používali knižnú češtinu, ktorej pravidlá dostatočne neovládali, no snažili sa ich dodržiavať. Daniel Sinapius vtedy inovatívne napísal, že sa netreba príliš zaoberať českou gramatikou (slovenská vtedy neexistovala), ale treba písať predovšetkým zrozumiteľne (pre čitateľa) a výstižne, to napr. znamená vyhýbať sa neznámym českým slovám a používať slovenské ľudové príslovia a porekadlá, teda živý jazyk, resp. jazyk matky. Nejaké prerušenie kontinuity dobového bohemizovaného jazyka slovenských kníh však zo strany Daniela Sinapia nepripadalo do úvahy. No bol vo svojej dobe na začiatku diskusie slovenskej inteligencie o spisovnom jazyku Slovákov.

LITERATÚRA:
1. D. Sinapius-Horčička st.: Neo-forum Latino-Slavonicum, 1988, 2. R. Brtáň: Danielovo Sinapiovo-Horčičkovo Neo-forum Latino-Slavonicum, Nowy trh latinsko-slovensky, 1940, 3. Perlička dítek Božích, ed. D. Sinapius, 1701, 4. J. Rezik: Katovské lešenie prešovské, postavené r. 1687, čiže prešovská jatka, 1931, 5. Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva: Barok (poézia), ed. J. Minárik, 1997, 6. Antológia staršej slovenskej literatúry, 1981, 7. Portrét Jána Sinapia.