Denník N

Kým nás smrť opäť nespojí. Babka vráť nám rodinu.

Vraví sa, že smrť je začiatkom niečoho nového. Uzatvára jeden životný cyklus, aby mohol začať iný… Životy našich rodín sú pospájané až do momentu, kedy nám niekoho z milovaných nevytrhne z náručia smrť. S odchodom babky odišiel aj bezpečný pocit, že jej odkaz v podobe stmelenej rodiny pretrvá. Po viac ako desiatich rokoch však zostalo prázdno nielen v našom dome, ale aj srdciach. Rodiny, o ktorej snívala, už viacej niet.

So smrťou sa stretávame dennodenne a každý k nej máme minimálne rešpekt. Je to jediná životná istota, ktorej sa nevyhne nikto z nás. Túto krehkosť vlastného bytia som si naplno uvedomil až v čase, keď nám odišla milovaná a srdcu blízka babka Emka. Inak ju ani nik nenazval. Písal sa rok 2010. O okolnostiach, z úcty k nej a ľuďom jej srdcu blízkym, sa nebudem zmieňovať. Predsa je to len intímna a vyslovene rodinná záležitosť.

Spôsob jej odchodu bol nanajvýš nedôstojný, aj keď sa zdravotnícky personál snažil v rámci svojich možností, keďže jej posledné dni a hodiny boli na nemocničnom lôžku. Do vlastného skonu si nedokážem odpustiť, že som netrval na tom, aby i v poslednú noc jej života som zostal pri jej lôžku a nenechal ju v agónii dodýchať v osamotení v anonymnom prostredí nemocnice, kde som necítil dostatok človečiny pre ľudí, ktorých dní sú už spočítané.

Trochou útechy na duši mi zostávajú jej posledné slová, keď sme sa s ňou boli rozlúčiť v nemocnici deň PRED, keď nám lekári vraveli, že rána nedožije. Nevedela o sebe, nerozoznávala, kto okolo nej plače a prečo ju bozkáva na čelo. Či už to bolo z dôvodu emočne vypätej situácie alebo nie, doteraz si pamätám, keď sa snažila niečo povedať a z mrmlavého šepotu som v uchu započul svoje krstné meno…

Spomeniem si na ňu takmer každý deň. Žijem v dome, kde sa narodila a priviedla na svet štyri detí. Oživujú sa mi spomienky z detstva vždy, keď sa mi podarí navliecť na perinu detinský a dedinský kvietkovaný vzor a prenášam sa do horúcich letných rán, keď som sa prebúdzal na jej nežné ohlásenie z kuchyne, že je čas vstávať.

S jej odchodom odišla aj rodina, ktorú si s dedkom Jankom vybudovala a vychovala. Nikdy som tomu poriadne nerozumel, keď sme „museli“ každú nedeľu k nim chodievať, neraz i na obed. Zas a znova sme mali kurací vývar, domáce rezance, pomaly pečenú krkovičku so zemiakmi a inými dobrotami, ktoré vedia navariť len naše staré matere. Nechápal som, prečo sa za jedným stolom stretávame celá rodina, deti jej detí a na stoličkách sa počas jedného obeda vystriedalo aj viac ako desať ľudí.

Boli to v podstate príjemné strávené hodiny, kde bolo cítiť človečinu a aj babkinu občasnú zlosť, keď sme už nevládali do seba dostať ďalší kúsok dobrého obeda. Do sveta sa rozbehli všetky jej deti a s nimi i posledné zvyšky toho, čo možno nazvať rodinou.

Spomeniem si na to vždy, keď by mal byť dôvod si sadnúť za spoločný stôl k nedeľnému obedu a ten stôl zostáva prázdny. I keď sa za ním niekedy členovia jej rodiny zídu, je tam cítiť neustále prázdno. Prázdno v našich srdciach a dušiach. Už to nie je doťahovanie sa nevesty so svokrou, že prečo napríklad je ten kurací vývar zase tak pikantný a gazdiná starká sa až zadúša od krivého obvinenia, že ona tam určite nedala nič pikantného :-) Nevesta pritom z taniera vyťahovala čili papričku…

Už nie sú to povinné spanilé jazdy po Slovensku počas dušičkových dní, kedy naložení od podlahy po strop v kufri auta vencami, kahancami a balíkmi plnými jedla a alkoholu pre živých rodinných príbuzných cestujeme po cintorínoch. Keď sa spriadali plány a logistika ako stihnúť päť-šesť cintorínov za jeden deň a doviesť čo najviac triezveho dedka domov :-) Nezabudnem na jej ľudské a dobromyseľné slová „dedo nepi už toľko, sliepky treba doma pozatvárať!“

Prečo to prázdno? Lebo sa nenašiel nik, kto by opraty našej rodiny chytil pevne do rúk a dával nám ten pocit, prečo si máme sadnúť za stôl nie pre to, že musíme, či sa to patrí, ale pre to, že to chceme, všetci. Táto pocta neprináleží nám mladým. Tento pocit odišiel nenávratne s ňou.

Dnes si niektorí nevieme ani poriadne prísť na meno. Máme častokrát skreslené a neraz zidealizované predstavy o chybách tých druhých. Skôr nám zostávajú slzy pre plač a slová hnevu, ako ochota zamyslieť sa a začať pracovať na sebe, na rodine, na nás.

Babkinou jedinou závažnou chybou bolo, že tieto opraty ťahala sama a nenaučili sme sa s novou „dobou“ ťahať ich spolu ako rodina. Tak sme zostali v osamotení prežívajúc každodennosť všedných dní až do…

Ďakujem babka Emka, že ťa i po toľkých rokoch stále v srdci cítim a nosím tvoj odkaz so sebou. Ľúbim ťa.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.