Denník N

The Roots vydali Game Theory pred pätnástimi rokmi

Naliehavý v témach, vyzretý v textoch, hudobne temný a surový, no zároveň geniálne vyskladaný a rafinovaný. 29. augusta 2006 vydali The Roots album Game Theory.

Conscious hip-hop. Nech už to znamená čokoľvek, až pri albume Game Theory som si naplno uvedomil, ako má vyzerať. Texty ako krížovky plné odkazov nielen na popkultúru, ale svoje miesto si v nich našla napríklad aj černošská história, sociológia, či politická kritika. V časoch Bushovej administratívy a vojny v Iraku bolo jasné, odkiaľ nahrávka čerpala svoj drive.

Toto nie je relácia Rudiho Rusa.
Moja prvá skúsenosť s The Roots prišla ešte o niečo skôr. Na presný dátum si už nespomeniem, no určite bol štvrtok večer. Ležím na gauči a počúvam zo sestrinho sterea Rádio FM. Lyrik a Viktor Hazard vo svojej relácii púšťajú živú, desaťminútovú verziu You Got Me. Ešte počas intra stihnú do nej urobiť tri vstupy. Skôr, než odznie prvý refrén, skladbu stiahnu z éteru so slovami, že všetci „praví hip-hopoví fanúšikovia“ už určite preladili.

Každý niekedy zažil pocit, keď niečo nevie dostať z hlavy, ale nedokáže zistiť, čo to je. Existujú viaceré štúdiové podoby You Got Me a živé verzie sa hádam nedajú ani len spočítať. Skladbu s The Roots pôvodne napísala a nahrávala Jill Scott, no na platňu sa dostala verzia s Erykah Badu. Netreba dodávať, že obe dámy sú veľmi výrazné tváre nu-soulu. A teraz príde pointa – existuje live verzia skladby, v ktorej sa stretnú na jednom pódiu a urobia z jednej už beztak výbornej skladby hotový spirituálny zážitok.

A práve hrala v rádiu. Hoci existovali aj záznamy z tej relácie, nikdy sa mi ju nepodarilo nájsť. Dokonca som pred pár rokmi otravoval aj Lyrika, a on, na moje veľké prekvapenie, mi odpísal. Netušil vôbec, o čom hovorím. Asi ako stovkám ďalších ľudí, ktorí si po rokoch spomenú práve na svoju chvíľku pri rádiu. Absolútne mu rozumiem.

V dnešnej dobe stačí človeku Shazam a vo väčšine prípadov je ukrátený o podobný pocit bezmocnosti. Alebo si jedného dňa prezerá všetky kompilácie The Roots na Spotify a zaujme ho soundtrack k dokumentu Dave Chappelle’s Block Party. A po pätnástich rokoch si konečne vypočuje skladbu až do konca. Pocit úľavy, katarzia, záverečné titulky. Alebo aj nie.

Chvalabohu, Lyrik s Viktorom mali pravdu. Ak má dospievajúci chalan niečo objaviť v hudbe The Roots, bude to záujem o kultúru Afroameričanov, o soul, funk a jazz, a rozhodne nezostane pri dobovej posmešnej nálepke „hiphopera“. Posunie sa, vyrastie, objaví množstvo alternatívnych prúdov, experimentov, bude ho hnať hlad po poznaní a skôr, než si svoju premenu uvedomí, bude čítať prekliatych básnikov a užívať si tú divokú jazdu.

Späť ku Game Theory.
Ak som opisoval zvuk nahrávky ako temný a surový, rozhodne nepôsobí chladne. To si, napokon, pri niekom ako je Questlove za bicími, ani nedokážem predstaviť. Album bol prvým po podpise novej zmluvy s legendárnym Def Jam Recordings a pre kapelu znamenal začiatok novej éry hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade, odišiel dlhoročný producent a klávesák Scott Storch. Svoje mainstreamové ambície mohol ďalej rozvíjať početnými úspechmi v hitparádach, zatiaľ čo Roots dozreli k väčšej priamočiarosti.

Pri producentoch sa však na chvíľu ešte pristavím. Game Theory obsahuje aj neskorú tvorbu iného velikána, rovnako drummera a milovníka samplov soulovej hudby – J Dillu. Vrátim sa ešte o pár mesiacov späť v roku 2006.
7. februára, na svoje 32. narodeniny, vydal sólový album Donuts. O tri dni neskôr podľahol zdravotným komplikáciám po dlhom boji s autoimunitným ochorením.

S typickým spojením dlhých melodických liniek, živých bicích či samplovaných vokálov vniesol J Dilla do sveta hip-hopu omnoho komplexnejšie a muzikálnejšie kompozície. Aj preto si za svoju tvorbu vyslúžil prívlastky ako „obľúbený producent tvojho obľúbeného producenta“. A ak sa bavíme o samploch, tak na Game Theory sa objavujú mená ako Herbie Hancock, Sly and the Family Stone, Kool & the Gang, Ohio Players alebo Jackson 5, ale aj Public Enemy, Slum Village, či dokonca Radiohead. Veľmi vkusný a pestrý výber.

Pri kompatibilite The Roots a J Dillu je preto len logické, že tento album sa stal aj definitívnou poklonou detroitskému producentovi. Záver albumu tvoria Dillove beaty a nahrávky cez odkazovač pre neho.

Black Thought.
The Roots majú dvoch frontmanov – okrem spomenutého Questlova je tu ešte Black Thought, často považovaný za jedného z najviac nedocenených raperov svojej doby. A súčasne najviac preceňovaných. Jeho najväčším talentom, ale aj prekliatím, je jeho klinická presnosť – a nemyslím len triafanie do rytmu, ale aj skvelú techniku dýchania a prirodzený flow. Je však až natoľko presný, že mu jeho kritici vyčítajú pasivitu a chýbajúcu osobitosť. Ale uznajte, mať za sebou kapelu ako sú Roots, znamená byť neustále porovnávaný s najlepšími. Navyše, pri textoch so zložitými, rozvinutými viacslabičnými rýmovacími schémami, lyrickými obrazmi a dvojzmyslami, si vyžaduje aj ucho pozorného poslucháča.

Podľa mňa je na tomto albume Black Thought vo svojej najlepšej forme. Namiesto tradičných battle rýmov mu omnoho viac sedí serióznejšia a vážnejšia poloha angažovaného, znepokojeného MCho. Nie, nenájdete tu protestsongy ani burcovanie poslucháčov, ale živú reportáž z ulíc Filadelfie, investigatívnu žurnalistiku doplnenú o dávku pridanej umeleckej hodnoty.

Teraz najčítanejšie