Ako vychovať dobrého futbalistu
Futbal sa na Slovensku hrá v každej dedine. Napriek tomu sme, až na pár výnimočných okamihov, vo svete zatiaľ veľmi nezažiarili. Začal sa školský rok a rodičia vyberajú deťom krúžky. Futbal patrí u chlapcov medzi najčastejšie. Otcovia tajne dúfajú, že z ich syna vyrastie ďalší Hamšík. Ako na to?
Návod je pomerne jednoduchý. Krúžok nestačí. Futbalom musia žiť.
Pamätáte si jeden zo šokujúcich momentov slovenského futbalu v roku 2010, keď sme zvíťazili nad Talianmi a postúpili sme do osemfinále? Bola som v tom čase v centre pre chlapcov z ulice v kenskom Nairobi. Chlapci pred každým zápasom uzavreli stávky o cukríky. Po každom slovenskom góle časť chlapcov vybehla von zo spoločenskej miestnosti a víťazne obiehali areál školy. Akoby ten gól dali oni sami. Aj miestni predavači na trhu mi gratulovali k víťazstvu. Takmer každý, aj ten najchudobnejší Keňan, vedel o tom, že Slovensko porazilo Taliansko. Slovenský futbal zažil obrovskú slávu v malých chudobných častiach sveta, kde ľudia snívajú o tom, že raz sa stane zázrak a budú úspešní aj oni. Tak ako sa to podarilo Maradonovi či Ronaldovi.
Deti z chudobných krajín žijú futbalom naplno
Takmer v každej krajine, kde som pracovala, deti žili futbalom. Samozrejme, bol to obľúbený šport najmä u chlapcov, no občas si s nimi zahrali aj dievčatá. Tie však radšej zápasy a turnaje poctivo sledovali. No aj v našej škole v Nairobi sme mali dievčenský futbalový tím. Bolo pre mňa fascinujúce sledovať, ako tieto deti futbal trénujú.
Na hru využili každú chvíľu. Hrali väčšinou naboso. Aj ja som si to vyskúšala. Po kopnutí, do nie práve najlepšie nafúkanej lopty, môj tréning skončil veľmi rýchlo. Prsty ma boleli ešte pár hodín. Ak niekto hrá v topánkach, zápas nie je vyrovnaný, pretože môže zraniť niekoho, kto topánky nemá. Takže sa vyzujú všetci.
V tréningu nejde o víťazstvo ani silu, ale o techniku
Často som sa pozerala ako chlapci behajú za loptou, ale bránky nikde. Góly nestrieľajú. Proste behali za loptou z jednej strany na druhú. Hlavné boli prihrávky a technika.
Lopta je pre nich vzácnosť. Nie vždy ju majú k dispozícii a vedia, že techniku si treba cibriť stále. Našťastie, sa vždy vynašli. Postláčali dokopy igelitové tašky do guľatého tvaru a lopta bola hotová. Uviazali ju motúzom o preliezačky alebo strom, a potom ju prekopávali z jednej strany na druhú. Ak si nebolo s kým zahrať, tak si človek mohol zakopať aj sám so sebou. Cieľom bolo udržať loptu na motúze v pohybe čo najdlhšie.
Nie hodinový tréning, ale behať za loptou od rána do večera
Najfascinujúcejšie pre mňa bolo sledovať ich vytrvalosť. Deti dokázali vybehnúť von skoro ráno a hrať futbal celý deň. Dokonca aj v utečeneckom tábore Kakuma. V Kakume bolo naozaj horúco, cez deň teplota presahovala 40 stupňov. Voda v koryte rieky bola vyschnutá. Pre malých futbalistov ideálne miesto. Neviem ako to dokázali, ale deti s trochou vody a bez jedla dokázali behať za loptou aj na takomto mieste od rána do večera.
Aj na našom dvore chlapci radi hrávajú futbal. Kopú strely do brány až sa otriasajú steny susedovho domu. Z roka na rok však ubúdajú futbalisti a futbalistky, ktoré by si s nimi zakopali. Čoraz viac detí totiž radšej hrá futbal v mobile alebo za počítačom.
Tak ako chlapci z Nairobi skandovali gól a podporovali nás, keď sme hrali s Talianmi, môžeme teraz podporiť aj my ich. A to tak, že im kúpime futbalovú loptu cez UNICEF. Maradonov a Ronaldov ešte po svete behá veľa. Ale lopta im chýba. UNICEF ju doručí presne tým, ktorí ju potrebujú. A raz ich talent, možno práve vďaka vám, niekto objaví.
Predsa len, na takých skvelých hráčov sa v tej telke s kamarátmi naozaj lepšie pozerá.
