Denník N

Chronopasca

Ilustračné foto – Thomas Wolter/Pixabay
Ilustračné foto – Thomas Wolter/Pixabay

Na oslavu začiatku nového školského roka ďalšia poviedka – tentoraz zo žánru sci-fi –, ktorá mi napadla uprostred augustových horúčav a stresov z chronického nestíhania práce. Pochybujem, že má literárnu hodnotu, ale keď už mi napadla a napísal som ju poľahky „na jeden šup“ (takpovediac som ju „vysúkal z rukáva“), a pretože obsahuje aj témy, ktoré sú pre mňa celoživotne dôležité a opakovane sa mi v živote vynárajú (ak niečo v umení aj športe z duše nenávidím, sú to spoilery!), tak na tomto mieste poviedku aj zverejním: možno ako chorobopis mysle. Ktovie – možno by sa motívy tu uvedené dali raz spracovať do šikovnejšej podoby (možno niekým šikovnejším než mnou). Záverečným ospravedlnením zverejnenia nech je pôvodný význam slova blog: web log, teda „internetový denník“ – nuž a je objektívny fakt, že tento príbeh mi chodil po rozume v jeden horúci augustový deň pekelného leta 2021.

„Pani riaditeľka!“ zvolal som. „Pani riaditeľka! Poďte sem! Rýchlo, ponáhľajte sa! Dožehlíte… ehm… doupratujete neskôr! Máme už len desať minút!“

Trielil som – takmer som klusal – po chodbe vidieckej ubytovne, a ako som míňal dvere riaditeľkinej izby a dvere izby zástupcu riaditeľky školy, mohutne som na oboje zabubnoval prstami, až drevo dunelo.

Keď sme vyšli z ubytovne na večernú ulicu a vydali sme sa peši k štadiónu, vzdialenému len pár stoviek metrov, vysvetlil som riaditeľke a zástupcovi chybu v kalkulácii (uznal som, že čiastočne vznikla mojou vinou), ktorá spôsobila, že nás stroj času preniesol do prineskorej minulosti: pôvodný zámer bol, že si na štadióne – otvorenom pod holým júnovým večerným nebom – pozrieme celý finálový hokejbalový zápas s účasťou reprezentantov našej školy; v pohode sme sa v ubytovni usalašili s vedomím, že do začiatku zápasu ešte zostáva pár hodín – keď som znezrady zistil, že už je o niekoľko hodín viac, než nám na záver cesty ukázali palubné chronometre v kabínke stroja času. Finálový zápas už prebiehal a budeme mať čo robiť, aby sme si stihli pozrieť aspoň jeho (pre nás taký smolný) záver.

„To ste celý vy!“ povedal zástupca.

Už od začiatku expedície do minulosti trúsil na moju adresu samé vyrývačské poznámky. V predvečer výletu mi v zborovni povedal:

„Idem s vami na expedíciu len kvôli pani riaditeľke – aby som dohliadol na jej bezpečnosť. Lebo nechať ju výlučne vo vašich rukách…“ Vetu radšej nedokončil.

Ak zástupca niečo neznášal, bolo to prezrádzanie zápletiek filmov a knižiek vopred: „ako sa to celé skončí“. „Načo mám ešte pozerať ten film alebo čítať tú knižku, keď už viem, ako sa to skončí?“ zvykol soptiť, keď mu niekto nechtiac vopred prezradil rozuzlenie.

V kabínke stroja času začal znova rumádzgať na túto tému: ísť si pozrieť na štadión zápas, o ktorom už vieme, ako sa skončí (navyše pre nás nepriaznivo!), je vraj ešte oveľa horšie než poznať záver filmu alebo knižky.

„Áno, sme zaneprázdnení ľudia,“ filozofoval zástupca. „Aj ja som niekedy nútený pozrieť si športový prenos zo záznamu v neskrátenej dĺžke. Ale podmienka aj vtedy znie, že nesmiem poznať výsledok! Keď už poznám výsledok, nepozerám nič.“

„Nič horšie vás v živote netrápi?“ spýtal som sa ho. „A čo na tom, že už viete, ako sa film, kniha alebo zápas skončí? O to viac si vychutnáte, akou technikou sme sa k tomu záveru prepracovali.“

„To môže povedať len niekto ako vy – vy technokrat, vy informatik, vy kockatá hlava; pri všetkej úcte!“ zasyčal zástupca mojím smerom. „Naše životy sú obklopené nepredvídateľnou drámou, a odhodiť to všetko len tak do koša, všetko sa chcieť dozvedať ihneď a zaraz, v reálnom čase, ani o pár sekúnd neskôr, teda obetovať nevyspytateľnú krásu na oltári takzvaného technického pokroku, to je barbarstvo najvyššieho stu…“

„Môžete sa láskavo prestať hádať?“ zastonala riaditeľka.

Zakrútil som hlavou. „Môžem ja za to, že najslávnejší okamih v histórii našej školy je negatívny? Okrem toho, ani to nie je celkom pravda: čo by iné školy dali za to, keby sa dostali aspoň do finále univerziády!“

„Nikto si nepamätá toho, kto sa dostal do finále…“ oponoval mi zástupca. „Dejiny píšu víťazi. Je to presne naopak, ako hovoríte. To už radšej vôbec nebyť vo finále a skončiť radšej v širokom, anonymnom poli porazených, lebo tam si aspoň človek neurobí hanbu, než takto zlyhať na očiach celého sveta – navyše po takom trpkom priebehu záverečných minút zápasu!“

Zástupca prehru našej školy vo finále doteraz nedokázal stráviť. A ani to, že nemohol byť osobne v hľadisku. Ako členovia vedenia školy sme v ten deň nemohli odcestovať na český vidiek, ale museli sme v škole absolvovať ďalšie z nezmyselných metodických školení. Zápas napriek tomu, že išlo o finále univerziády, nebol ani vysielaný v televízii a až neskôr sme sa dostali k pomerne amatérskemu videozáznamu.

Duel mal pre našich reprezentantov tragický priebeh. Ešte päť minút pred koncom zápasu sme viedli o dva góly a naša škola bola na prahu toho, aby sa zlatými písmenami zapísala do análov svetového športu. Vzápätí nám však súper strelil dva góly a bolo vyrovnané. Skaza bola dokonaná v predposlednej minúte zápasu: rozhodca nám nepochopiteľným verdiktom vylúčil hráča, v oslabení sme inkasovali a z trofeje sa nakoniec tešil súper.

Zvažovali sme podanie oficiálneho protestu, ako aj žiadosti o zopakovanie finále, pretože v jeho kľúčovom okamihu došlo k jeho neprijateľnému ovplyvneniu rozhodcom. Dostupné videozáznamy nám však nedodali dostatok argumentácie na podanie protestu a náš trénerský štáb bol od miesta sporného zákroku nášho obrancu príliš vzdialený, aby sa mohol relevantne vyjadriť.

„Musíme si ten zápas ísť pozrieť vlastnými očami – a zhotoviť svoj vlastný videozáznam,“ rozhodla riaditeľka školy. „Vezmite najkvalitnejšiu kameru, akú na škole máme,“ inštruovala zástupcu, „a v posledných minútach zápasu, pred inkriminovaným zákrokom, ňou snímajte výlučne nášho obrancu. Ak dokážeme, že sa súperovho útočníka ani nedotkol, možno svitne nádej na úspech protestu.“

A tak som na ministerstvo školstva poslal žiadosť o povolenie výletu do minulosti v záujme dobrej reprezentácie Slovenska vo svete. Žiadosť nám schválili pre tri osoby, hoci to nerobia často ani radi.

Zástupca bol skeptický a tvrdil, že expedícia nič nevyrieši. Naopak, rozjatrí mu staré rany z prehry Slovákov vo finále MS v hokeji – v nateraz poslednom finále, do ktorého sa Slováci dostali. Aj v ten deň pracovné povinnosti znemožnili zástupcovi sledovať zápas – odohrávajúci sa v zámorí počas pracovného času na Slovensku – v priamom prenose: absolvoval v to popoludnie mnohohodinové rokovania so sponzormi našej školy, Nemcami, ktorí ani netušili, že sa nejaké MS v hokeji konajú. Zástupca si plánoval kompletné finále pozrieť z neskráteného záznamu po návrate zo školy domov; pravdaže, bez toho, aby poznal výsledok, a v tomto zmysle inštruoval aj členov svojej rodiny. Po obede v školskej jedálni sa dôkladne odizoloval od všetkých spravodajských médií i notifikácií na mobilných prístrojoch a po ukončení rokovaní (medzitým sa skončilo aj finále) sa vydal zo školy na cestu domov. Úmyselne pritom pozeral len na chodník bezprostredne pred svojimi nohami – neodvážil sa zdvihnúť zrak na tváre ľudí na ulici, lebo z ich výrazu by mohol vydedukovať, či Slováci vo finále vyhrali alebo prehrali. Pred odchodom zo školskej budovy si starostlivo upchal uši štopľovými slúchadlami, aby nebodaj vonku na ulici nezačul ovácie na oslavu slovenského triumfu či, naopak, nadávky na adresu víťazného súpera.

Toľko snahy a preventívnych opatrení – no nakoniec vyšli nazmar. A to až potom, keď zástupca dorazil do cieľa, domov. Čo sa stalo?

„Sedel som vtedy na záchode,“ zvykol s grimasou spomínať zástupca. „Trvalo mi to… ehm… v ten večer mimoriadne dlho – veď v škole nám v ten deň naložili neobvykle veľké porcie koložvárskej kapusty, ktorú som z nervozity neuvážene zalial litrom kefíru. A ako som tak so slúchadlami sedel na záchodovej mise, až mi z aktívneho potláčania šumu zaľahlo v ušiach (veď som celý čas počúval iba ticho)… Tak si hovorím: ‚Tu na záchode predsa žiadne nebezpečenstvo nehrozí! Aspoň si rýchlo pretrepem uši a potom už, s črevami lahodne vyprázdnenými, poďme pozerať hokej!‘ Vytiahol som si mušľu z pravého ucha… a vtedy to prišlo: začul som usedavý, srdcervúci nárek z detskej izby. Okamžite mi to bolo jasné: Slováci vo finále prehrali! A presne tak to aj bolo. Športový zážitok na celý život sa mi rozbil na prach, a to všetko vinou ško… totiž mojich detí!“ Zástupca to všetko vždy odznova zvykol rozprávať rozhorčeným hlasom a bolo vidno, že opísanú traumu, hoci sa odohrala už pred mnohými rokmi (veď kedy boli Slováci naposledy vo finále MS v hokeji?!), dodnes psychicky bezo zvyšku nespracoval.

Na štadión sme bez akýchkoľvek prekážok a kontroly vošli dve a pol minúty pred koncom stretnutia: ešte stihneme naživo uvidieť to hlavné, hoci pre náš tím neradostné. Štadión bol takmer úplne zaplnený, ale zopár slušných sedadiel na postrannej tribúne sa nám ušlo aj na poslednú chvíľu. Ako je známe, všetky športové zväzy sveta sa na práve prebiehajúcich 5 rokov rozhodli púšťať na všetky športové podujatia divákov bez vstupeniek a zadarmo – na oslavu definitívnej porážky theta-sigma-kappa-zeta variantu koronavírusu po 117 rokoch od jeho vypuknutia na planéte Zem na neblahú jar pradávneho roku 2020.

Vedeli sme, že v predposlednej minúte zápasu sa to zomelie. Keď na časomiere štadióna naskočilo 2:00 a každú sekundu musel prísť osudný údajný zákrok nášho obrancu, zamrmlal zástupca polohlasom, s kamerou pred okom: „Nedalo by sa namieriť na rozhodcu a trebárs naňho niečím neškodným vystreliť? Stačilo by gumipuškou!“

„V žiadnom prípade!“ striktne som ho zarazil. „Pred výletom do minulosti sme všetci podpísali reverz, že minulosť budeme pozorovať výlučne pasívne, na edukačné účely, ale žiadnym spôsobom do nej nebudeme zasahovať, a už vôbec ju nesmieme zásadne meniť.“

A vtedy sa to stalo: „úder do oblasti rebier“ – to bol nový faul, ktorý v minulých storočiach pravidlá hokejbalu nepoznali, no teraz ho evidovali v kapitole XIV pod odsekom 4 a písmenom c) stanov Medzinárodnej hokejbalovej federácie.

Ozval sa hvizd, rozhodca sa rozbehol k stanovišťu trestomeračov, urobil vírivý pohyb rukou v oblasti obličiek, potom sa ďobol prstom, akoby sám seba chcel poštekliť, a ukázal rukou na nášho obrancu.

Hlavným rozhodcom stretnutia bol šťúply chlapík z Taiwanu, neskúsený Čchaj-čchung Pej. Absolútne nevhodná osoba na dirigovanie takého kľúčového duelu (hokejbal je na Taiwane aj po stáročiach v plienkach a väčšina tamojších obyvateľov ho nedokáže odlíšiť od bedmintonu), a podľa toho to aj dopadlo.

„Je to škandál,“ povedal zástupca, veľký zasvätenec do športu (veď pôvodne bol telocvikár), „že ešte aj dnes, v roku 2137, sa Medzinárodná hokejbalová federácia zubami-nechtami bráni používaniu videoasistentov rozhodcu. Veď také niečo, preboha, zaviedli vo futbale a v hokeji už začiatkom minulého storočia! Niet na našej planéte a ani na tých susedných konzervatívnejšieho športu než hokejbal…“

„To preto, lebo v jeho vedení sú samí bradatí Indovia s kanadskými pasmi,“ odvrkol som.

„To je rasizmus!“ napomenula ma riaditeľka.

„Akýže rasizmus! Holý fakt… či skôr bradatý.“

Prežili sme v trojici opätovne traumu zo záveru finále. Údajný zákrok nášho obrancu sa však odohral na takom mieste ihriska, na ktoré sme z našich sedadiel nemali dobrý výhľad. Darmo nastavil zástupca na kamere maximálne priblíženie. Nádej na úspešné podanie protestu proti výsledku sa rozplývala.

Keď sme sa po zápase smutní a nanovo deprimovaní z porážky, uprostred mnohotisícového davu divákov, vracali vidieckou ulicou zo štadióna do ubytovne, zrazu sme si všimli prekvapivý pohyb davu aj smerom opačným – od ubytovne oproti nám, znova k štadiónu. Čo sa to deje? Medzitým už celkom padla tma, takže ubytovňu v diaľke nebolo vidieť zreteľne, no napriek tomu ju v istom zmysle bolo vidieť akoby až príliš… To pouličné lampy v obci naozaj vydávajú večer až také intenzívne svetlo?

„Horí!“ ozval sa prvý výkrik z davu valiaceho sa oproti nám. „Horí!“

Zrýchlili sme krok a predierali sme sa telami smerom k ubytovni, ako to len bolo možné; panika však, napodiv, nevládla – aj vďaka nočnému prostrediu všetci videli, že požiar bol lokalizovaný na budovu ubytovne a že jej okolie zostávalo v bezpečí.

Riaditeľka sa zastavila: „Preboha, Izidor! Ten dym ide tuším hlavne z nášho poschodia… z náš… z mojej… z mojej izby! To je všetko vaša vina!“

„Ako prosím?“

„To vy ste začali kričať, že mám rýchlo vybehnúť von, keď som si práve žehlila blúzku… Ja som ju… ja som tú žehličku v tej rýchlosti asi…“

„Celá vaša izba je v plameňoch!“ skočil jej do reči zvolaním zástupca a púlil oči do tmy smerom k rozžiarenej budove. „Rozlúčte sa s blúzkou! A aj so všetkým ostatným, čo ste… totiž sme… dnes mali so sebou! Buďme radi, že sme vyviazli s holými… ehm… životmi.“

„Ale aj keby sa všetko zničilo, stratilo… tá blúzka… o tú blúzku nemôžem prísť!“

„Kúpime vám hneď zajtra novú, pani riaditeľka,“ mávol som rukou.

„Ale ona bola úplne jedinečná! Takú sa vám v núdzi určite kúpiť nepodarí, a už vôbec nie v tomto zapadákove!“

„Blúzka ako blúzka!“ oboril som sa na ňu. „Neriešme módu, keď pred našimi očami ľudia zápasia o život… alebo minimálne o hmotné statky,“ opravil som sa, keď som sa znova poobzeral a zbadal, že tváre ľudí navôkol zostávali napriek všeobecnému zmätku a pokrikovaniu relatívne pokojné; zrejme sa všetkým osobám podarilo dostať z ubytovne von do bezpečia včas – ešte predtým, než sa požiar rozhorel naplno.

„Na zajtrajšom slávnostnom ceremoniáli, pri odovzdávaní strieborných medailí našim borcom, som mala… totiž budem mať… mala… tú blúzku oblečenú. To sú historické fakty zachytené na videozázname a mnohých fotografiách!“

Z tmy pred nami sa kúdolil dym, tu a tam blikotali svetlá – plameňov požiaru v ubytovni aj pouličných lámp navôkol – a v diaľke sme začuli prvé útržky hasičskej sirény.

„Isteže,“ uznal som. „História sa spätne nemá prepisovať, a už vôbec nie falšovať. Ale blúzka ako blúzka – oblečiete si zajtra inú! Zase sa netvárme, že my na škole do bodky dodržiavame všetky predpisy! Ja keby som mal dôsledne dodržiavať všetky IT predpisy, tak každé ráno ani nenaštartujem Windows.“

„Lenže fotka z ceremoniálu visí zarámovaná aj u mojej nevesty v jedálni!“

„Tak ju zvesíte!“ zaručal som na riaditeľku.

„V žiadnom prípade!“ odsekla, keď vtom do nej zozadu nabúral vysoký, zavalitý, takmer celkom plešatý muž v preddôchodkovom veku.

„Co tady děláte?“ vyštekol na nás po česky.

„Nemáte oči?“ vyziapol som. „Pomáhame hasiť požiar!“

„Hlavně nenápadně!“ odvetil plešatec, poklepal si dvakrát na čelo, akoby nám chcel dať najavo, že nám haraší, a ponáhľal sa ďalej smerom k horiacej budove. Za ním trielil mladík s plavou šticou a mladá žena s bujným poprsím a očividne dlhými čiernymi vlasmi, no teraz napochytro, ledabolo skrútenými do drdola pod hasičskou helmou – nepochybne členovia dobrovoľného hasičského zboru v obci.

„Izidor, keď ste navrhli túto expedíciu do minulosti,“ povedala v rozpore s faktmi bolestínskym hlasom riaditeľka a zotrela si z tváre kúdol smradľavého zhoreného čierneho prachu, ktorý jej pristál na čele a na pravom líci, „mala som neblahé tušenie, že to nedopadne dobre. Ste nedôsledný človek!“

„Ja?! Kto nevypol žeh…“

„Nehádajme sa!“ zahriakol nás zástupca. „Nezabúdajme… život vôkol nás je v každom okamihu plný drámy a krásy. Aspoň to ma teší,“ dodal spokojným tónom a v očiach sa mu zaiskrilo inak ako v ubytovni, z ktorej čoraz oranžovšie plamene začínali šľahať do čoraz väčšej výšky na pozadí hviezdnatej oblohy, „že tentoraz netušíme, ako to celé dopadne.“

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.