o tichom chlapcovi, ktorý ne/mal šťastie

.
bol iný ako ostatní.
nemal výrazné poruchy správania, iba sa nevedel sústrediť na svoje učenie – pre veľkú bolesť z opustenia.
je to také typické:
myseľ, ktorá sa zrkadlí v očiach, stále niekde TAM.
tam, kde sa stala chyba. tam, na križovatkách jeho dejín.
tam, kde neboli nežné dotyky a kde márne načahoval ruku k mame. otec- ten bol dávno neprítomný. milovala som ho práve pre tú tichosť medzi bezočivými krikľúnmi.
trvalo týždne, kým otvoril brány srdca.
jedného dňa mi povedal:
-mne sa Jenni veľmi páči, chcel by som ju mať stále pri sebe :)
od toho dňa boli jeho oči iné:
môže prvá láska vytiahnuť z tmy 10 ročného chlapca?
prof. Matějček o tomto fenoméne hovoril veľmi krásne, že prvé lásky patria k tým vzácnym kompenzačným mechanizmom, ktoré môžu zabrzdiť drviace kolesá subdeprivácie a prehodiť výhybky.

večer sledoval v telke veľkýý bozk a vraví:
-tak pobozkám Jenni, ked budem veľký! (v očiach svetlo)
ale po chvílke mučivej úvahy, poučený životom:
-AK s ňou ešte budem

kamarát dodal:
-však ešte 8 rokov dáko vydržíš a môžete byť spolu.
-och, ale asi nie do 18, ale až do 28, ked budem mať vzdelanie a prácu. no v živote sa všetko môže stať!
dodal rýchlo, aby sám seba uistil.(medzitým vo filme sobáš)
-tak sa ja budem ženiť!
žiaril, akoby to už bola pravda.
SPOČINUTIE

po večierke idúc na izbu  sa spýtal:
-teta radka, môžem ísť objať svoju manželku?
-chod, musíš  :)

ostal slušne stáť na prahu jej izby, a z tej tmy vybehol malý biely sedemročný anjel a dvihli sadve malé biele rúčky… a objali ho.

epilóg:

videla som to už tisíckrát.
trvalo im to iba dva – tri mesiace. život ich rozdelil
no v skúškach vždy dostávame súčasne i pomoc.

lebo som si istá, že na to Svetlo tichý chlapec nezabudne,
kým bude žiť