§ 363 – nepriateľ ligy spravodlivých
§ 266 odsek 1) Trestného poriadku číslo 141/1960 Zb. uvádzal :
Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, ako i proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktoré bolo urobené na podklade chybného postupu konania, podá na podnet generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti na najvyššom súde sťažnosť pre porušenie zákona; generálny prokurátor ju podá aj bez podnetu proti takému rozhodnutiu prokurátora alebo vyšetrovateľa. Porušením zákona alebo chybným postupom konania sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
§ 363 v súčasnosti platného Trestného poriadku, zákona číslo 301/2005 Z. z.
(1) Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon.
(2) Ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedené v odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže generálny prokurátor zrušiť len tú časť rozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb alebo skutkov.
(3) Generálny prokurátor v konaní podľa odseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.
Trestný poriadok zákon číslo 301/2005 Z. z. bol prijatý za pôsobenia ministra spravodlivosti JUDr. Daniela Lipšica. To je bez diskusie.
Jeho súčasťou bol aj § 363 Trestného poriadku, ktorý nebol novelizovaný.
Takže okrem drakonického sprísnenia trestov môžeme za autora § 363 Trestného poriadku označiť JUDr. Daniela Lipšica.
Nemožno však prisvedčiť tým, ktorý hovoria, že znenie ustanovenia § 363 bol „nápad“ JUDr. Daniela Lipšica.
Ako vidieť zo znenia § 266 odsek 1 predchádzajúceho Trestného poriadku, tento inštitút bol súčasťou mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorých využitie bolo zverené generálnemu prokurátorovi v záujme ochrany zákonnosti.
Generálny prokurátor ich mohol využívať aj proti právoplatným rozhodnutiam súdov, kde opäť rozhodujú súdy o jeho návrhu, toto sa zachovalo aj dodnes, ale v inom ustanovení trestného poriadku.
Keďže prokuratúra a na jej čele generálny prokurátor dozorujú nad zákonnosťou celého konania pred políciou, vyšetrovania, je logické, že ten, kto vykonáva dozor, musí mať k dispozícii nejaké prostriedky, cez ktoré môže dozor realizovať.
Ťažko budete nad niečím dozerať a niesť za to zodpovednosť, ak k tomu nemáte prístup.
Môžete si urobiť osobný test – dostali ste na starosti stráženie a kontrolu nad bezpečnosťou veľkého objektu, kde sídli viacero firiem a štátne úrady. Skúste kontrolovať či je v objekte všetko v poriadku, ak od neho nemáte kľúče. Áno môžete sa pozerať zvonku a sledovať, či nevidíte nejaký podozrivý pohyb. Ale ak ho uvidíte vy, hoci nesiete zodpovednosť, nemôžete urobiť iné, než zavolať políciu alebo iného, čo má kľúče, aby prišiel vaše podozrenie preveriť. Takto je vaša priama zodpovednosť obmedzená len na to, že ju prenesiete na niekoho iného. Prirodzene príklad nie je úplne trefný na všetky situácie.
Intervencia generálnej prokuratúry bola neraz jediným prostriedkom, ako pomôcť klientovi. Pri tomto prostriedku nemáte nárok na to, aby vám generálna prokuratúra vyhovela. Musí sa s dôvodmi stotožniť.
Múdry človek vie, že veci nie sú čiernobiele, všetko so všetkým súvisí, čo škodí jednému, veľmi prospieva inému. Aj ľudská spoločnosť je citlivý „ekosystém“, ktorý dramaticky zareaguje na každý drastický a nepremyslený zásah.
Spravovať spoločnosť a prijímať zákony spôsobom, akcia – reakcia, ktorý na Slovensku dlhodobo pretrváva, je žiaľ len výsledkom intelektuálnej úrovne, a „múdrosti“ politikov, ktorý tieto metódy presadzujú a myslia si, že sú nielen neškodné, ale aj správne ( pri tomto si spomeňte na drakonické tresty za „marihuanu“ a zničené životy).
Tí, ktorí sú scestovaní, alebo žili dlhšiu dobu v krajinách, kde takýto štýl riadenia vecí verejných neaplikujú, vedia o čom hovorím, keď poviem, že tento prístup sa podpisuje pod to, ako sa nám tu na Slovensku žije a ako sa tu cítime, a prečo mladí ľudia “ utekajú“ a svoj život si tu nevedia predstaviť.
