Denník N

O tomto nemôžem mlčať

Vnútri sa svietilo a cez okno bolo vidno partiu mužov okolo stola, hrajúcich v karty. Zaklopali sme na dvere chaty a otvorili sme. Zvnútra sa rinul zápach prepitého alkoholu a hlasy značne podgurážených osôb.

„Je tu miesto?“

„Nech sa páči, áno, poďte, sadnite s—i, usaďte sa, môžete sa tu uložiť, aj pospať, všade je tu mie—sto, pohostíme vás…“

„Áno, ďakujeme, my sa ešte ideme pozrieť do druhej chatky,“ vraví náš vedúci.

„Tá je ale úplne plná!“ ozval sa ďalší alkoholom potúžený hlas.

Nikto z nás mu nechcel veriť. Čo už len títo ožrani môžu vedieť, veď sa zložili hneď tu, tam ani neboli. Napokon, mali sme na krku neplnoletých chránencov detského domova. Zašli sme teda o kúsok ďalej. Na priedomí pod strieškou boli dve lavice a stôl; na ňom fliaš tvrdého ako v regáli v Kauflande, iba čo už vyprázdnených.

Klop-klop.

Z dvier sa valilo o polovicu menej alkoholického oparu a aj osoby boli v mierne triezvejšom stave. Ich zmysly však neboli ohnivou vodou natoľko opojené, aby nás pustili medzi seba; beztak som nemal veľkú chuť tlačiť sa do vnútra a ako výhovorka by mi v dnešných časoch vďačne poslúžila hoci aj korona.

A tak nám ostala hamletovská voľba: zložiť sa tu na priedomí, kde sa poriadne nevyspíme, alebo sa ísť zložiť tam nahor k ožranom č. 1, kde sa určite nevyspíme. Tak sme sa z čírej pohodlnosti rozhodli ostať, kde sme boli.

V rámci dobrých susedských vzťahov s partiou jej kultúrny atašé priniesol fľašu na potúženie sa. Ja mu na to preventívne vravím, že ďakujem, neprosím.

„Tebe? Maloletým ani nebudem ponúkať.“

Radšej som mu nehovoril, že maloletým by som nebol, ani keby som svoj vek vydelil dvoma a vzal som to ako kompliment. Uložili sme sa k spánku, kto na stôl, kto na zem a ja ako veľký pán v hoteli Best Western Intercontinental na dva matrace v open-air drevárni. To už bolo po polnoci a do východu slnka ostávalo temer šesť hodín slušného, ničím nerušeného spá…

„ALE JAKÁ SOM JA OŽRATÁ!“

Panebože, to je čo za hlas? Pavarotti s ceckami, či čo?

„TO KTO MA TO TAK OŽRAL?!“

No to by som aj ja rád vedel.

„VEĎ JA SOM PÄŤ ČI ŠESŤ ROKOV TAKTO OŽRATÁ NEBOLA!“

Nenápadne vykuknem zo spacáku, aby som zistil, ktože to ruší pokoj duší spiacich spánkom spravodlivých.

„KTO TO KEDY VIDEL?“

Vidím akési bielovlasé čudo.

„VEĎ TO NIE JE MOŽNÉ!“

Žeby nejaké strašidlo?

„ALE TO JE STRAŠNÁ HANBA!“

Osoba ženského pohlavia, ktorá zjavne načína ôsmu dekádu svojho života, je prekvapivo sebakritická. Ale pozor, tetuška hompáľa baterkou:

„TU NIEKTO SPÍ!“

Svieti mi rovno do očí ako inšpektor FBI z C.S.I. Las Vegas

„ALE VEĎ TO NIE SÚ NAŠI!“

Postreh indiána indiánskej squaw.

„TU JE NEJAKÉ DEC—KO!“

Ešteže odvrátila odo mňa pozornosť.

„IDEM SA VYČÚRAŤ…“ rezolútne zahlásila a vybrala sa potácať dolu stráňou. Blažené ticho noci v horskej prírode pod hviezdami však netrvalo dlho:

„NO ALE KTO MA TO TAKTO OPIL?!“

V jej hlase sa zrkadlí zúfalá nevedomosť. Teta to vonkoncom nemyslí ako rečnícku otázku; ona sa skutočne snaží dopátrať k pravde.

„NAPOSLEDY SOM SA NA TEJTO CHATE TAKTO DORIADILA VARI PRED DVADSIATIMI— ROKMI!“

Pod obraz boží, amen. Fascinuje ma, že takú ožratú ju to neberie do spánku. Ako sa tak potácala pomedzi nás, zamierila baterkou na mňa:

„ALE VEĎ TU KTOSI SPÍ!“

Teta to opätovne povedala s takým nefalšovaným prekvapením, že sa jej nedalo neuveriť.

„TO JE OD NÁS?“

Obrátila baterku:

„ALE TU SPÍ NEJAKÉ DECKO!“

Jej v liehu naložené neuróny beznádejne zabudli, čo sa udialo pred ani nie troma minútami.

„TAKÁTO HANBA!“

Zase sa jej chytil záchvat sebakritiky. Pootvorila dvere do chatky a namierila svetlo dovnútra:

„ALE VEĎ NA MOJOM MIESTE NIEKTO SPÍ!“

Na to, ako bola nadratá, stále mala mozog spôsobilý elementárnych logických vývodov:

„A ČO JA SOM HÁDAM V NOCI S NIEKÝM SPALA?“

Zdúpnela:

„JA SOM NEBODAJ MALA SEX?!“

A konečne jej to došlo:

„PREBOHA, VEĎ JA EŠTE BUDEM TEHOTNÁ!“

Jedno tetuške uznám – krotí sa pred nezletilými a nepoužíva vulgarizmy ani v z jej pohľadu beznádejnej situácii.

Aby som to zbytočne nenaťahoval, dodám, že bielovlasá pani nešla spať ešte ďalších 25 minút. Asi 13-krát za ten čas vyjadrila počudovanie nad tým, aká je ožratá a zhruba rovnako často sa snažila dopátrať pravdy, že kto ju to vlastne opil. Prinajmenej desaťkrát vyjadrila ľútosť nad svojím stavom slovami, že Aká je to hanba! a podobne, aj so spomienkami, kedy sa takto ožrala naposledy. Aspoň sedemkrát po nás ešte namierila baterkou, každý raz s úprimným počudovaním, že Tu niekto spí! To je nejaké decko!, aby následne s úľavou zvestovala jeleňom a inému okolitému zvieraciemu publiku, ktoré dosiaľ neodplašila, že Veď to nie sú naši. O sexe sa rozhovorila ešte minimálne tri razy a vždy sa s nefalšovanou úprimnosťou zhrozila, že otehotnie. Asi by sa mala na dôchodku dať na dráhu stand-up komičky, stala by sa legendou slovenského internetu. Keď sa už ale začala domáhať aj našich zásob jedla a pitia, zahnali sme ju do chatky.

Z tohto incidentu vyplývajú dve ponaučenia:

  1. Alkohol je metla ľudstva.
  2. Odteraz si budem do spacáku vždy brávať aj diktafón.

###

Nastalo ráno a tetuška vstala prekvapivo o siedmej, ranná kávička a cigareta, načo som ju priateľsky upozornil:

„Pani, tu v prístrešku by ste nemali fajčiť, sú tu nezletilí, nemôžete predsa narúšať ich morálny vývin. Nech sa páči, fajčite tam obďaleč pri ohnisku, kde aj ostatní.“

„Morálny vývin, jasné… dnes v škole už každý fajčí a droguje. Keď nebudú huliť a drogy brať, tak sa im každý v škole bude vysmievať…“

Ale uznám jej, že sa odšuchtala a s cigaretkou sa pod prístreškom už neukázala.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Chcel by som na tomto mieste vyjadriť veľké poďakovanie Denníku N za zrušenie diskusií pod článkami, vrátane blogov. Ich prínos po očistení bol hlboko záporný, a navyše vyžadovali účet na fejsbuku. Ešte raz, ďakujem za postupné zvyšovanie kultúrnej úrovne blogového priestoru.