Denník N

Milan Lasica: Slovenská komédia nie je pojem, ktorý by čosi zásadného alebo závažného znamenal

Z mojej bibliotéky (foto: Fedor Pichanič)
Z mojej bibliotéky (foto: Fedor Pichanič)

Nepublikovaný rozhovor o filme spred dvoch rokov

Minulý týždeň išiel v Slovenskej televízii klasický hollywoodsky film Casablanca režiséra Michaela Curtiza z roku 1942. Pozerali ste sa?

Všimol som si, že ho vysielajú. Casablancu som videl už asi desaťkrát. Prvýkrát niekedy pred 25 rokmi. Predtým sa ten film tuná nikdy nepremietal, ale vedel som o ňom.

V čase vášho detstva a mladosti sa hollywoodske filmy u nás nehrali?

Koncom 40. rokov ešte áno. Potom v 50. rokoch sa skôr hrali ruské filmy a neorealistické talianske filmy, pretože tie mali silný sociálny náboj. Americké skoro vôbec. Podobne aj predtým za Slovenského štátu sa nesmeli hrať americké filmy. Ale v druhej polovici 50. rokov sa už americké filmy hrali. Samozrejme s prísnym výberom.

Ani Káčer Donald sa nehral?

Káčera Donalda som dokonca vedel nakresliť, ale nepamätám sa, že by sme ho videli v kine. Ale pamätám sa na americké grotesky s Chaplinom, Frigom a celou tou plejádou amerických komikov nemého filmu. Premietali sa od rána do večera v kine Čas. Tam bolo možné oboznámiť sa s nimi veľmi dôkladne. Film má obrovskú silu. Keď sa malí chlapci zamilujú do filmu a chodia do kina, ako som chodil ja, aj dva-trikrát za deň, tak ten film pre nich znamená skoro všetko. Takto sa stali filmármi mnohí slávni filmoví režiséri. Francúzsky režisér François Truffaut o tom nakrútil film – ako sa ako malý chlapec chodil pozerať na obrázky filmových hviezd. Ten film sa volal Americká noc.

O hollywoodskych filmoch sa hovorí, že mávajú happy end. Ale zrovna u Casablancy si nie som istý, či má ten film happy end.

Casablanca je tak dokonale nakrútený banálny ľúbostný príbeh, že sa tá banalita stráca. Jednak tým, že sa prekrýva s politickým bojom proti fašizmu, a potom aj tým, že tam hrá Humphrey Bogart, ktorý nedovolil, aby to skĺzlo do nejakej limonádovej polohy. To rozuzlenie príbehu je veľmi komplikované, a súčasne typické, pretože v takom napätí sa má končiť film – divák do poslednej chvíle nevie, či ona pôjde s ním, alebo bez neho, alebo so svojím manželom. To je tam perfektne zobrazené. Ťažko povedať, aký to má koniec. Nedá sa povedať, že by to bol happy end, ale do istej miery možno aj áno. Aj pre tú dvojicu, ktorá odletí do Lisabonu, a pre tých dvoch, čo tam zostali, je to tiež trošku happy end, lebo tam hovoria, že začína pekné priateľstvo, medzi nimi dvomi, ktorí sa obidvaja trošku považujú za podvodníkov, alebo za ľudí, ktorí nie sú celkom ušľachtilí.

Mohol by mať taký film úspech aj dnes?

To by ho niekto musel nakrútiť, aby sme to zistili, ale dneska sa také filmy nenakrúcajú. Myslím si, že všetci filmári by to považovali za veľmi staromódne.

Ste dlhoročným prezidentom filmového festivalu ArtFilm. Ako sa divadelník stal prezidentom filmového festivalu?

Oslovil ma Peter Hledík, ktorý založil ArtFilm v Trenčianskych Tepliciach. Najprv bola prezidentkou Božidara Turzonovová a po nej som to prevzal ja. Takže dvaja divadelní herci sa stali prezidentami filmového festivalu.

V lete sa konal už 27. ročník festivalu. Aký bol?

Tento ročník bol veľmi úspešný. Bol to štvrtý ročník po presunutí ArtFilmu do Košíc. Presunutie sa vždy spája s určitým rizikom, ale myslím si, že ArtFilm si v Košiciach našiel publikum aj veľmi dôstojný priestor pre filmy.

Hlavná cena ArtFilmu sa volá Modrý anjel. Je to pocta rovnomennému klasickému filmu z roku 1930 s Marlene Dietrich v hlavnej úlohe?

Áno. Ale ten film nebol hollywoodsky, ale nemecký. Vznikol, keď ešte Marlene Dietrich bola v Nemecku. Hlavnú úlohu hral slávny nemecký herec Emil Jannings.

Pamätám sa z čias bratislavských televíznych inscenácii, že rolu, ktorú stvárnil on vo filme, ste hrali aj vy.

Áno, bolo to v inscenácii Profesor Raat režiséra Vida Horňáka.

Klasické hollywoodske filmy mali tradične aj výrazný soundtrack – teda pesničky. K mnohým z nich ste neskôr napísali texty a naspievali ich.

Piesne boli vždy súčasťou amerických filmov, a to nielen tých revuálnych, ktorých bolo strašne veľa v 40. rokoch, v hudobných komédiách, v ktorých boli všetky tieto hity a kde sa uplatňovali slávni skladatelia americkej populárnej hudby. Aj v nehudobných filmoch často zaznela nejaká pieseň alebo melódia. Konkrétne v Casablance je sprievodcom deja pesnička „As time goes by“, o ktorej hovorí hlavný hrdina klaviristovi – Zahraj to znova, Sam. Zaujímavé je, že tá pieseň vznikla asi desať rokov predtým, ako sa nakrúcal film a vo filme bola vlastne pieseň použitá. Podobne ako použili staré piesne vo filmoch Spievanie v daždi alebo Niekto to rád horúce, pretože ten repertoár bol taký bohatý, že sa dala vždy vybrať nejaká vhodná pesnička, ktorá by sa vo filme mohla uplatniť.

Jeden taký revuálny hollywoodsky film, volá sa Tri slovíčka, je o textárovi populárnych piesní Bertovi Kalmarovi. Hrá ho tanečník Fred Astaire.

Ten vôbec nepoznám, ale keď sa volal Kalmar, tak bol určite pôvodom Maďar ako veľa umelcov z Hollywoodu. Raz som čítal rozhovor s nejakým americkým hercom, ktorý v ňom spomenul taký vtip, že v 30. rokoch visel na jednej hollywoodskej kancelárii oznam – Ak tu chcete pracovať, nestačí byť Maďar.

Byť Maďar bola nutná, ale nie postačujúca podmienka.

Áno. Boli to emigranti. Zaujímavé je, že to boli väčšinou červení komisári z režimu Bélu Kuna Maďarskej republiky rád, a tá keď skrachovala, tak títo červení komisári emigrovali a mnohí z nich išli k filmu.

Nie všetci emigranti z Európy v Amerike uspeli. Americký film je iný ako európsky. Podarilo sa to však napríklad Milošovi Formanovi.

Keď Forman odchádzal do Ameriky, tak tam ešte zďaleka nebola taká situácia, aby uspel s filmami takej poetiky, ako robil v Čechách. Nakrútil tam veľmi dobrý, svoj prvý americký, film Taking-off, a nemal s ním úspech. Preorientoval sa a začal nakrúcať filmy podľa literárnych predlôh. Medzitým prerazil Woody Allen, ktorý mal poetiku veľmi podobnú Formanovi, a mnohí ďalší, takže dá sa povedať, že aj v americkom filme prišla nová vlna, možno trošku neskôr ako v európskom.

Čo je typické pre americké filmy?

Všimnite si, že americké filmy sa hrajú všade na celom svete. Európske filmy, a to už nehovorím o slovenských, sa všade na celom svete nehrajú. Je to preto, že americké filmy sú univerzálne, sú nakrútené tak, že im rozumie aj Japonec. Ale keby Japonec videl slovenský film, tak by možno nepochopil súvislosti, pretože slovenský film sa vyjadruje veľmi špecificky na báze slovenskej situácie. Americká filmografia sa vyjadruje všeobecne.

Film môže mať hviezdne obsadenie, ale nemusí byť dobrý. Čo potrebuje film, aby bol dobrý?

Príbeh. Ale to nestačí. Musí byť spracovaný spôsobom, aby diváka zaujal. Aby mu niečo hovoril. To je to najdôležitejšie. Keď idete z kina a poviete, že bola dobrá kamera, tak musí byť úplne jasné, že film za veľa nestál.

Podobné je to aj s hudbou.

Pokiaľ ide o filmovú hudbu, tak na nej je zvláštne to, že najlepšia je tá, ktorú si vôbec nevšimnete, keď sa dívate na nejaký film.

Skvelú hudbu mal komunistický seriál 30 prípadov majora Zemana. Ale bola asi to jediné, čo na ňom stálo za povšimnutie.

Tam robil hudbu Zdeněk Liška. On bol geniálny filmový muzikant. Ten by sa uplatnil kdekoľvek vo filme.

Ďalší výborný skladateľ filmovej hudby je Rumun Vladimír Cosma, ktorý robil hudbu k všetkým tým slávnym francúzskym komédiám.

Ja poznám Józsefa Kozmu. To bol Maďar. Zložil hudbu k niektorým starším francúzskym filmom a je autorom veľkého šlágru Jesenné lístie. Spieva ho každý francúzsky spevák. Takže ďalší Maďar v svetovom filme.

Príbehy si v zlatej ére hollywoodskeho filmu tvorcovia často brávali z divadla. Ktorá je vaša obľúbená filmová adaptácia divadelnej hry?

Filmových adaptácii hier nie je až tak veľa. To sa dosť ťažko prenáša na filmové plátno. Film má iné zákonitosti ako divadlo, takže často sa pri takýchto pokusoch skončilo tým, že sa takzvane sfilmovalo divadelné predstavenie, čo nestačí. Alebo sa ten film usiloval vyjadrovať svojimi prostriedkami, čo už bolo potom znesiteľnejšie alebo úspešnejšie. Jeden z mála filmov, kde sa ten divadelný pôdorys zachoval, a vo veľmi úspešnej podobe, kde to nevadí, že je to ako keby trošku sfilmované divadlo, je Funèsov film Oscar. To je jedno z najlepších diel, kde je spracovaná divadelná predloha úžasným spôsobom. Tá divadelná hra sa tu nikdy nehrala. Hrala sa v Paríži. Ale film nečerpal až tak veľmi z dramatickej literatúry. Skôr z literatúry. Neviem to celkom presne definovať, ale myslím si, že viac než 50 percent filmov je nakrútených na základe nejakej literárnej predlohy.

Mne sa veľmi páči Funèsova adaptácia Lakomca. Dnes je ale situácia taká, že divadlo robí adaptácie podľa filmu.

Áno. Dnes je taká móda. Často sa to robí. V posledných rokoch sa k tomu uchyľujú divadelníci, a často aj s úspechom. V Divadle Astorka sa napríklad hrá predstavenie podľa Formanovho filmu Lásky jedné plavovlásky. Takýchto prípadov je teraz veľa.

Dá sa to vnímať tak, že divadlo je v kríze?

Dá sa to tak povedať, lebo divadlo je v kríze stále – permanentne. Je to taká, povedal by som obroda, že sa siaha k týmto filmovým predlohám. Možno aj preto, že málo ľudí dnes píše pre divadlo. Divadelných autorov vždy bolo málo, pretože to je najťažšie písať pre divadlo. A keď niečo napíšete, tak podobne ako filmový scenár, je to polotovar – kým sa to nehrá, nemá to veľký význam.

Divadlo má oproti filmu tú výhodu, že herci môžu neustále svoj výkon vylepšovať. Aj keď vraj Chaplin vylepšoval svoje filmy aj po dokončení podľa reakcií prvých divákov.

Pri filme musia nacvičovať predtým, ako sa nakrúca. Je samozrejmé, že keď niečo nakrútite, hlavne v tých časoch, keď si nemohli režiséri súbežne pozerať výsledok nakrúcania na obrazovke, keď sa muselo čakať na takzvané denné práce a tam s napätím sledovať, ako to dopadlo, tak vtedy bolo už neskoro opravovať. Ale Chaplin si to mohol dovoliť.

Film zasa na rozdiel od divadla nikdy nemá derniéru.

Áno, ale hlavný rozdiel je, že divadlo sa hrá pred živým obecenstvom a hrajú to v tejto chvíli živí herci, zatiaľ čo film je záznam. Tiež sa hrá pred obecenstvom, ale tí herci, ktorí sú na plátne, už to obecenstvo nevnímajú.

Film aj divadlo dali svetovej politike dvoch veľkých prezidentov – amerického herca Ronalda Reagana a českého dramatika Václava Havla.

To je náhoda. Nie je to nijaká nová vlna, že by sa z týchto oblastí rodili prezidenti. Ronald Reagan, viac ako herec bol odborár, funkcionár, dá sa povedať politik už dávno predtým, než sa oficiálne politikom stal. Myslím si, že to bol jeden z najdôležitejších prezidentov v dejinách Spojených štátov. Jeden z tých, ktorí sa zaslúžili o pád komunistického systému.

Vnímali ste ho, než sa stal prezidentom, aj ako herca?

Nevidel som ho, lebo tie béčkové filmy, v ktorých hrával niekedy v 40. rokoch, sa tu nikdy nepremietali, lebo treba povedať, že za komunizmu sa robil prísny výber amerických filmov, ale nielen ideologicky, ale aj umelecky. Takže filmy druhej kategórie sa na plátna našich kín nedostali. Keď sa už dostal americký film do našich kín, tak to bol kvalitný film.

A Václava Havla ste poznali skôr, ako sa stal prezidentom?

Od polovice 60. rokov, keď som prekladal pre Slovenské národné divadlo prekladal jeho dve hry Vyrozumenie a Záhradná slávnosť. Vtedy som sa s ním osobne stretol a zoznámil. No a potom, po rokoch, som ešte pár jeho hier pre slovenské divadlá preložil. Aj poslednú jeho hru Odcházení. Poznal som sa s ním dosť dobre. Bol ikonou českej politiky a mám taký pocit, že je dodnes neprekonaný v tom, ako vnímajú českého politika vo svete. Tam je stále jednička a nikto sa k nemu ani nepriblížil.

Hrali ste v mnohých filmoch. Vo filme Srdečný pozdrav ze zeměkoule, režíroval ho Oldřich Lipský, ste hrali dokonca ufóna. Aký máte vzťah k vedecko-fantastickým filmom?

Veľmi záporný. Nikdy som to neobľuboval, ani som sa na to nikdy veľmi nedíval, ani som to nevyhľadával a dodnes táto moja, dá sa povedať, skoro averzia voči takýmto filmom trvá.

Ale ten film Srdečný pozdrav ze zeměkoule je stále aktuálny.

Áno, ale tam to bola metafora.

Exotickým vo vašej filmografii je aj dobrodružný film, ktorý ste nakrúcali v Kambodži. Čo to bol za film?

Ten film sa volal Devět kruhů pekla. Ja sám neviem, čo to bol za film, ale viem, že som bol asi mesiac v Kambodži. Vtedy sa to ešte volalo Kampučia. Veľa som sa dozvedel o tej krajine a veľa vecí som si tam uvedomil. Ešte stále tam bola taká popolpotovská atmosféra. V Saigone, teda vo Vietname, kam sme prileteli, ešte stále boli pozostatky západného štýlu života z čias, keď Saigon patril Južnému Vietnamu. V osemdesiatom šiestom bol už komunistický. Videl som, čo to znamená chudoba, videl som aj nádherné mesto Phnom Penh, hlavné mesto Kambodže, kde krásne vily boli obrastené bujnou tropickou vegetáciou a ľudia žili v garážach a na chodníkoch, pretože pôvodných obyvateľov Pol Pot vysťahoval a roztrúsil po pralesoch, aby ich tam prevychoval na nových ľudí komunistického razenia. Našťastie sa mu to nepodarilo. Ale podarilo sa mu vyvraždiť niekoľko miliónov obyvateľov. Absolventovi parížskej Sorbone.

Okrem filmu ste sa objavovali aj v televízii. Dnes je televízia samá talkshow. Vy ste boli s Julom Satinským asi prví, kto tento formát u nás vytvoril v relácii Ktosi je za dverami. Čo vás inšpirovalo pri zrode tohto programu?

Inšpirovalo nás to, že nám po ôsmich rokoch absolútneho zákazu dovolili sa zjaviť v televízii. To bola zásadná inšpirácia. No a to, že ten program mal takú formu, že tam boli aj hostia, sme pravdepodobne niekde odkukali. Že tak ma vyzerať televízna show, aj keď vtedy sa to tak nevolalo. Trvalo to asi tri, maximálne štyri roky. Potom nám to zatrhli. Ale bolo to. Chvíľu. Neviem, či sme boli prví. Ešte pred nami mal napríklad Miroslav Horníček svoje Hovory H. Tie tiež zakázali.

Najobľúbenejším športom v Hollywoode je zrejme golf.

Golf bol veľmi populárny šport v Amerike od nepamäti. Veď dôkazom toho je aj niekoľko filmov nemej grotesky, kde sa pracuje s golfovou hrou ako s komickým efektom.

Golf hrá veľa hollywoodskych hercov. Sean Connery má vraj hendikep okolo dvadsiatky, nech to už znamená čokoľvek.

Tak to nie až taký výborný hendikep, ale dá sa povedať, že solídny. Golfové hrisko má „par“ – to znamená, že by ho bolo treba zahrať na istý počet úderov, väčšinou je to 72 úderov. Tie jamky sú rozdelené tak, že jednu treba zahrať na tri, druhú na štyri, inú na päť úderov a dohromady je to 72. Kto dokáže zahrať hrisko, ktoré je na 72 úderov, na 82 úderov, má hendikep 10 úderov. To je už výborný hendikep. Profesionál ho dokáže zahrať pod 72 úderov, takže profesionáli už žiadne hendikepy nemajú, lebo sú v mínuse. No a džentlmenskosť tej hry je, že keď sa stretne hráč s hendikepom 25 s takým, ktorý má hendikep 5, tak ten, čo má hendikep 25, je vo výhode a môže vyhrať ten zápas, pretože sa od neho nevyžaduje taký dokonalý výkon ako od toho, čo má hendikep 5 úderov.

Ako keby vo futbale Brazília nastúpila so skóre 0:3?

Áno, dajme tomu.

V jednom zo svojich prvých dialógov s Julom Satinským predstavujete virtuózov, ktorí sa počas koncertu dohadujú, čo si dajú na večeru. V skutočnosti by to asi nešlo. A pri golfe?

Pri golfe sa dá rozprávať, to je pravda, aj keď pri úderoch musia byť všetci veľmi ticho. No ale potom, keď sa ide za loptičkou, tak je možný rozhovor.

Ktorá osobnosť Hollywoodu je vám blízka?

Woody Allen, Billy Wilder a z tých starých hercov Humphrey Bogart.

Najslávnejšia komédia Billy Wildera, a hádam najslávnejšia komédia vôbec, Niekto to rád horúce, získala síce Oscara, ale iba za kostýmy. Dívajú sa akademici na komédie zvrchu?

Nemyslím si. Iný Wilderov film – Byt – Oscara získal, a bola to komédia, aj keď nie taká rozpustilá, ako Niekto to rád horúce. Američania, ale aj Francúzi a Taliani vedia nakrúcať komédie. Na to treba mať špeciálny talent – vedieť napísať scenár. Čechom je to tiež veľmi blízke, zo všetkých žánrov vedia najlepšie nakrúcať komediálne filmy.

A čo slovenská komédia? Je to oxymoron alebo naozaj existuje?

Ale určite. Slovenských komédií je veľa, ale myslím si že slovenská komédia nie je pojem, ktorý by čosi zásadného alebo závažného znamenal. To sa tak potom hovorí, že Slováci nemajú zmysel pre humor, ale to sa hovorí vtedy, keď sa nechce povedať, že nevedia nakrútiť komédiu.

September 2019

Odkazy na publikované rozhovory:

https://dennikn.sk/1141907/milan-lasica-rozplakat-ludi-trva-dlhsie-ako-ich-rozosmiat/?ref=list

https://dennikn.sk/1238999/milan-lasica-vsetky-texty-pisem-ako-keby-som-ich-mal-spievat-ja/?ref=list

https://dennikn.sk/1358269/milan-lasica-to-co-je-smiesne-v-anglicku-nemusi-byt-smiesne-v-rusku/?ref=list

https://dennikn.sk/1485151/milan-lasica-vo-filme-moze-hrat-hocikto-v-divadle-nie/?ref=list

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie