Denník N

o sile tichej reči

zo zážitkov špeciálneho pedagóga :)

 

.
večerná komunitka na Ostrove,
v kruhu má každý ku každému rovnako blízko
stíšenie, seba-hodnotenie a potom konečne:
čítame si krásnu knižku o otcovstve.
nevidela som u nás jediné dieťa, ktoré by nemalo tému otca bolestivo narušenú.
chýbajúci otec, chybujúci syn
deti, ktorých otec je neprítomný (akýmkoľvek spôsobom, aj keby bol fyzicky blízko) – sú dezorientované v svojom svete, roztriešené ako loď, ktorá sa rozbila o zradné útesy.
poskladať ich môže iba otec, alebo náhradná otcovská osoba.

Bože, aspoň niečo nech im v tom chaose dokážem vložiť do duše.
možno aspoň niečo málo tam pretrvá?
Angela Nanetti: Muž, ktorý pestoval kométy
čítať týmto deťom znamená skracovať text na holú podstatu a často sa im dívať do očí, či je to tam :)
ležíme na lakťoch, desať našich hláv vedla seba ako slniečko
a stále mi skáču do reči, ako sú impulzívni a ťažko sa stišujú.
tak niekedy vetu začínam štyrikrát a už som po ťažkej šichte taká unavená,
že iba položím tvár na ten ostrov a čakám, kedy stíchnu, aby som mohla dalej hovoriť

a to sa na moju hlavu zrazu znesie milosrdný dotyk  niekoľkých detských rúk a hladkajú ma a počujem, ako niekto napomína vyrušováka:
-netráp tetu radku! nevidíš, že už nevládze?

a ten chlapček, čo je na tom najhoršie zrazu začul a stíchne.
práve ten, ktorý mi nechtiac spôsobuje sedemdesiatosem neprekonateľných obštrukcií za hodinu, deväť i dvanásť hodín za smenu –
ten ma vždy hladká opačne, tou nemotornou rúčkou
až som strapatá ako andy warhol :)
ale jeho ruky sú také dobré
on najviac zasiahnutý – je vlastne najbohatší zo všetkých prítomných,
lebo oceňuje pomoc a snaží sa zo všetkých síl.
a keďže je príšerne krikľavý, učíme sa umeniu   t i c h e j    r e č i
.
.
a najtichšia reč zo všetkých je –
ked položíš tvár na dno svojej duše
a ukážeš svoju zraniteľnosť

a najtichšia odpoveď je
p o h l a d e n i e

Snímka obrazovky 2015-09-28 o 8.16.09

foto: joy thigpan

Teraz najčítanejšie