Akreditácie vysokých škôl – strašiak alebo príležitosť

Už je to pár mesiacov od vzniku inštitúcie nazvanej Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo, ktorá okrem povinností zrušenej Akreditačnej komisie prijala na svoje plecia neľahkú úlohu – prispieť k zlepšeniu výchovno-vzdelávacieho procesu na vysokých školách v súlade so Zákonom o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania.
Každý, kto sa s pojmom akreditácia na vysokej škole stretol si zrejme prvotne predstaví neskutočnú byrokratickú záťaž, hodiny strávené s kolegami nad dokumentáciou. Isto s verejnou (a štátnou) správou je spojené množstvo „papierovačiek,“ ale do istej miery to možno považovať za nevyhnutnosť v duchu transparentnosti.
Prijatie vyššie spomenutého zákona, vytvorenie tzv. štandardov a prechod k inštitucionálnej akreditácii preniesol na školy pomerne vysokú mieru zodpovednosti. Zodpovednosti za to, čo ponúkajú svetu. Tento posun považujem za nevyhnutnú reakciu na doslova trhové prostredie vysokých škôl, kedy sa zo študenta v podstate stáva zákazník. Tí náročnejší odchádzajú častokrát študovať do zahraničia. Priemerná slovenská vysoká škola asi nikdy nebude konkurovať týmto možnostiam, avšak práve v súčasnosti rozbehnuté procesy vytvárajú priestor na zamyslenie, ktorého ústrednou témou by malo byť hľadanie cesty, ako sa im aspoň približovať. Azda nikto nebude namietať, že dobrá univerzita je taká, ktorá má dobrú vedu a spokojného študenta. Problémom však je ako tieto dva faktory zadefinovať a ešte väčším, ako ich dosiahnuť.
Univerzitná veda sa v dnešnom svete žiaľ sprofanovala na súboj o počet publikácií, impakty, kvartily, čo vytvorilo priestor pre pomerne pekné „zbiznisovanie“ výskumu a následnom kauzálnom poklese publikačnej etiky a kvality. Takže všetci „porovnávači“ (cháp kolegov, ktorí sa medzi sebou každý deň porovnávajú počtom publikácií, čo na nich pôsobí ako najväčšia slasť), by mali zabudnúť na holé scientometrické údaje a zamyslieť sa nad tým či publikujú za účelom rozvoja poznania alebo napíšu, ako jeden známy povedal, 3 scopusy za deň.
Pojem spokojný študent nemá v žiadnom prípade znamenať študenta, ktorý sa teší, že zvládol skúšku vďaka ťaháku bez učenia, ani podpriemerné požiadavky na absolvovanie štúdia. Naozaj spokojný študent je taký, ktorý počas piatich rokoch získa vedomosti a znalosti hodné desiatky tisíc eur, ktoré doňho štát investoval, dokáže sa uplatniť v praxi či rozbehnúť podnikanie a byť prínosom nielen pre seba, blízkych, ale aj spoločnosť.
Nedávno som natrafil na príspevok, kde sa študent sťažoval, že štúdium je založené na memorovaní duplicitných predmetov a poznamenal nedostatočnú úroveň získaných kompetencií potrebných pre prácu v reálnom svete. Možno si to dotyčný ani neuvedomil, ale v podstate poukázal na (podľa môjho názoru) najväčší problém slovenského vysokého školstva – život v bubline. Vysoké školy sú podľa môjho názoru častokrát uzavreté bubliny fungujúce spôsobom, ktorý by inú inštitúciu posla do krachu za pár dní – dôvody prečo je to tak by azda boli zaujímavým námetom pre podrobnú analýzu. A práve v tomto vidím priestor na prirodzený zásah nového prístupu štátu ku kvalite vysokoškolského vzdelávania, ktorý vytvára nenahraditeľný priestor na sebareflexiu každého zainteresovaného či už v inštitucionálnej alebo osobnej rovine. Má to iba jeden háčik – napriek akademickej sfére nesmieme zabudnúť na silu sedliackeho rozumu a zároveň povýšiť dobro fakulty či univerzity nad osobné záujmy a zvyklosti.