Anne diagnostikovali anorexiu a bulímiu. Dnes je jej stav viac-menej stabilizovaný. V rozhovore hovorí o svojej túžbe zničiť si vlastné telo.

Bojuješ s mentálnou anorexiou. Tušíš, čo mohlo prechádzať jej vzniku?

Anorexiu mám diagnostikovanú štyri roky. Keď sa nad tým zamyslím, určite jej vznik podmienili traumy z minulosti. V desiatich rokoch som sa stretla s kyberšikanou a detskou pornografiou na internete. To ma výrazne poznačilo. Zoznámila som sa so sexuálnym predátorom vydávajúcim sa za ženu. Nahovárala ma na fotenie pre detský módny časopis, no postupom času sa vyhrážky a presviedčanie stupňovali. Celá situácia sa dostala do bodu, kedy som dotyčnej osobe poslala materiál toho najintímnejšieho razenia. Pamätám si, že vrcholom bolo, keď som dostala zadanie natočiť sa ako nahá kľačím na kolenách a fackujem sa. Ak by som odmietla, moje fotografie sa dostanú do rúk spolužiakov a blízkych.

To v tebe ako v dieťati muselo vyvolať veľmi negatívnu emocionálnu odozvu. Čo sa dialo potom?

Pochopiteľne som nikomu nič nepovedala. Až jedného dňa, približne o mesiac neskôr, volala polícia mojej mame. Povedala jej, že som bola obeťou detskej pornografie. Mama tomu neverila, ale keď jej presne opísali interiér mojej izby, všetko do seba zapadlo.

Následne sa celá vec súdne vyšetrovala, proces skončil až o dva roky. Dotyčný muž sa dostal do väzenia. Zároveň sa zistilo, že som nebola jeho jedinou obeťou. Prípad mal síce šťastný koniec, ale v dôsledku tejto traumy sa rozvinula moja porucha.

Existovali okrem tejto udalosti aj iné možné spúšťače?

Áno, v tom istom období, keď sa odohral spomínaný incident, mali naši spolužiaci tendenciu obchytkávať dievčatá v škole. Taká typická „zábavka“ na základnej škole. Mala som v tom čase plnšiu postavu a nechcela som sa ničoho podobného zúčastňovať. Jedného dňa ma však chlapec oprel o stenu a dal mi facku. Následne sa dozvedel, ako som jeho priateľke povedala, že ma obchytkáva.

V dôsledku toho sa moja nechuť k jedlu postupne prehĺbila. Neskôr som často odpadávala, mávala som triašky, nemohla som dýchať. Na stres v škole som reagovala veľmi citlivo. Navyše, spolužiaci mali mnohokrát narážky typu: nech zomriem, načo som tu, keď ma nikto nemá rád. Jasne mi dávali najavo, že som tu zbytočná. Postupne sa u mňa objavilo aj sebapoškodzovanie a samovražedné myšlienky.

Všimol si to nejaký dospelý človek v tvojom okolí?

Rodičia o tom spočiatku nevedeli, no jedného dňa som sa po odpadnutí ocitla v nemocnici. Moja matka popierala, že by mohlo ísť o psychické ťažkosti. V škole som odpadávala pravidelne, no vždy ma poslali domov a ďalej sa o to nezaujímali. Mysleli si, že mám žalúdočné problémy. Nemali sme ani školského psychológa, ktorý by mi vedel byť nápomocný.

Spomínaš problémy so žalúdkom, o čo išlo?

Každé ráno, pred začiatkom školy, som zvykla zvracať. Neskôr sa to začalo riešiť, poslali ma na „gastro“, kde mi zistili zápal žalúdka. V tomto období som jedávala veľmi málo, desiate som zvykla dávať spolužiakom. Počas dňa som skonzumovala asi dve menšie porcie jedla. Tým pádom som stále chudla a nezaberali ani tabletky, ktoré som v tej dobe brala.

Lekárka skonštatovala, že mám pravdepodobne poruchu príjmu potravy. V mojej hlave nastal zlom: anorektičky sú predsa oveľa chudšie ako ja, a teda musím prestať jesť, aby som zodpovedala vlastnej diagnóze! Vzápätí sa vo mne podvedome zrodila potreba ešte viac chudnúť. Chcela som uveriť tomu, čo mi pripísali.

Chceš tým povedať, že oznámenie diagnózy ti mohlo niečo vsugerovať?

Dá sa to tak chápať. Pre porovnanie: keď mi moja obvodná lekárka predpísala lieky na podporu chuti do jedla, dôrazne mi povedala, že si nemám čítať príbalový leták. Lebo to, čo sa tam píše, ma nedefinuje. „Nálepka“ diagnózy pre mňa znamenala, že sa mám istým spôsobom správať a presadzovať životný štýl, ktorý mi anorexia predpisovala.

Tvoja porucha sa teda vyvinula z viacerých traumatických faktorov. Ako sa situácia vyvíjala ďalej?

Po diagnostike anorexie sa k faktickým problémom s jedlom pridali i rodinné problémy, už spomínané traumy a sociálna izolácia. Na strednej škole som takisto nemala kamarátov a cítila som sa osamelo. Vedomie, že mám túto poruchu, ma ešte väčšmi oberalo o motiváciu jesť.

Uvedomenie si, že chcem chudnúť, prišlo veľmi nenápadne. Začalo sa mi páčiť, že ma okolie chváli za výzor. Všetky komplimenty a pozornosť ľudí mi dávali nádej, že ma takýmto spôsobom budú mať radšej.

Dozvedeli sa niekedy o tvojej poruche?

Spolužiaci si všimli moju absenciu a začali sa zaujímať. Keď som dosiahla váhu 38 kg, hospitalizovali ma na psychiatrii. Hrozili mi zavedením sondy keďže som nebola schopná pribrať (v najťažších prípadoch anorexie sa do žalúdka pacientky zavedie sonda na dočasnú úpravu hmotnosti, pozn. red.).

Pomohol ti pobyt na psychiatrii?

Podarilo sa mi pribrať dva kilogramy, následne ma pustili domov, kde som sa snažila viac jesť. Problém bol v tom, že ešte predtým som sa na psychiatrickom oddelení zoznámila s dievčaťom, ktoré mi povedalo, že sa dá „jesť aj inak“. Mala na mysli bulímiu. Prijmeš potravu, vyvrátiš ju a nik ťa nebude odsudzovať, že neješ. A ešte budeš aj chudá. Vtedy mi na výzore veľmi záležalo a po návrate domov sa začala moja bulimická fáza. Vážila som sa niekoľkokrát za deň, po jedle, po cvičení. A ak mi váha stúpla, musela som to vyvrátiť alebo spáliť.

Doma to časom iste spozorovali.

Paradoxne si to prvé týždne nik nevšimol, pretože som to robila nenápadne. Často som vracala do tašky, aby ma nepočuli na toalete. Váha mi však stále skákala a postupne sa to nejak dozvedeli. Mama zvykla stopovať môj pobyt na záchode a ak počula divné zvuky, automaticky prišiel krik, bitka a hnev. Takto funguje doteraz.

Čo sa ti vtedy preháňalo hlavou? Vedela by si opísať, čo bolo „hnacím motorom“, ktorý ťa nútil si takto ubližovať?

Trpela som obsesiou zničiť si vlastné telo. Ale nie skrz víziu dokonalej postavy, chcela som sa sebapoškodzovať. Vnímala som samu seba ako zbytočnú, zničila som si detstvo. Trápila som rodičov a verila som, že bezo mňa im bude lepšie.

Našťastie, naskôr som prestúpila na novú školu a život sa trochu zlepšil. Našla som si kamarátov a okúsila pravý stredoškolský život. Po pobyte na psychiatrii som chcela začať odznova, myslela som si, že budem vyliečená. Samozrejme, moje predstavy boli značne vzdialené od reality.

Čo sa stalo?

Začala som bývať na internáte. Veľa som chodila, prešla som aj 13 kilometrov denne, znova som menej jedla. Bulimická fáza sa preklopila do anorektickej fázy. Jedného dňa som nič nezjedla a odpadla som na chodbe internátu priamo pred vychovávateľkou. A tak sa o tom opäť všetci dozvedeli. Zavolali mojej mame, nakričala na mňa, že sa mám spamätať. Chceli ma vyhodiť z internátu, pretože si ma nechceli brať na starosť.

Našťastie, jedna vychovávateľka sa ma zastala. Vzala si ma k sebe na poschodie a dávala nám čosi ako „rodinné terapie“. Mala totiž dcéru, ktorá kedysi trpela anorexiou, a nakoniec sa z nej úspešne dostala. Avšak nebudeme si klamať, cesta z osobného pekla býva tŕnistá a bolo by nereálne, ak by so mnou od toho momentu bolo všetko v poriadku. Nasledovala ďalšia návšteva psychiatrie, keďže sa môj stav i napriek poskytnutej pomoci opäť zhoršil.

Ako si zvládala v tej dobe strednú školu, vzhľadom na väčší rozsah povinností a učiva?

Po mojom návrate do školy boli v triede všetci poskupinkovaní a ja som opäť ostala sama. Bolo ťažké zaradiť sa do kolektívu, musela som robiť niekoľko komisionálnych skúšok. Cítila som, že ma spolužiaci nebrali aj preto, lebo o mne nič nevedeli. Nejakým zázrakom som prechádzala z ročníka do ročníka, a pritom som do školy takmer nechodila. Raz si ku mne prisadla spolužiačka a na rovinu sa ma spýtala, čo mi je. Nuž a ja som sa jej zdôverila.

Prečo ten náhly záujem?

Raz ma jedna učiteľka pred všetkými ponížila a spolužiaci sa dozvedeli, že mám anorexiu. Odvtedy boli ku mne milí. Mala som s pedagógmi dohodu, že nemusím odpovedať pred tabuľou. Táto konkrétna učiteľka to nerešpektovala. Verejne ma zosmiešnila a ponížila. Chcela mi dať najavo, že so svojou diagnózou tu nebudem mať žiadne výhody. Vyústilo to v panický záchvat. Jedna spolužiačka sa ma vtedy zastala, následne sa to riešilo. Vyučujúca mi doteraz robí zle, no aspoň kolektív ma prijíma a chápe o čosi lepšie.

Ako by si opísala svoj súčasný stav?

Aktuálne mám stanovenú liečbu, ktorá spočíva v tom, že stravu prijímam šesťkrát denne. Beriem lieky, navštevujem stacionár. Povedala by som, že som stále na hrane. Buď všetko dodržím, alebo mi hrozí hospitalizácia. Je to ale lepšie ako predtým. Síce si sama od seba jedlo nikdy nekúpim, no aspoň som naučená na režim raňajok a obeda. Vtedy viem, že musím jesť. Zároveň vnímam, že moja vôľa k jedlu je podmienená psychickým rozpoložením. A ak sa mi deje v živote niečo zlé, nejem.

Zlepšil sa nejakým spôsobom prístup tvojej matky?

Mama sa čuduje, že po štyroch rokoch stále nie som vyliečená. Ja sa čudujem, že sa s tým doteraz nebola schopná zmieriť. Mama má tendenciu hnevať sa a vyhrážať sa mi, že keď dovŕšim plnoletosť, zbaví ma svojprávnosti. Bojí sa, že stratí kontrolu nad mojou lekárskou starostlivosťou.

Naše občianske združenie sa venuje boju proti stigme duševných porúch. Pociťovala si ju i v rámci svojho ochorenia?

Stalo sa mi, že kamarátky môj stav zľahčovali, o poruchách príjmu potravy majú skreslené predstavy. Určite za to môže aj nedostatočná informovanosť, čo bolo zrejmé pri mojej skúsenosti so spomínanou učiteľkou. Zároveň si myslím, že kým sa nás niečo netýka a nemáme to priamo pred očami, máme tendenciu nazerať na to inak. Raz sa v našom susedstve zabil jeden chlapec a moja matka skonštatovala, že musel mať vážne psychické problémy. Ale už nevidí to, že ich má jej vlastná dcéra.

Na začiatku rozhovoru si spomínala, že určitá predpojatosť voči poruchám príjmu potravy výrazne ovplyvnila tvoj život. Vedela by si to na záver priblížiť?

Pre bežného človeka je anorexia synonymom vychudnutosti na kosť. Je to akýsi stereotyp. Ak doňho nespadáte, je ťažké uveriť, že by ste takúto diagnózu mohli mať. Zvyknú vás porovnávať s extrémne chudými ženami a hovoriť „Ty ešte vyzeráš v pohode“. Možno preto som na začiatku tak rapídne schudla. Myslela som si, že ľudia veria len tomu, čo zodpovedá danému stereotypu. Inak im na pomoci druhým nezáleží.

Teraz už našťastie viem, že to tak nie je. Mentálna anorexia je psychická porucha a môže si ňou prechádzať ktokoľvek. Dokonca i ten, kto na ňu na prvý pohľad nevyzerá.

Text: Janka Gavurová

Jazyková korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondentka si želala zostať v anonymite, jej meno sme pre citlivosť príbehu zmenili. Názory respondentky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.