Operácia bola úspešná, ale pacient neprežil

Marcus Tullius Cicero (* 3. január 106 pred Kr.,  † 7. december 43 pred Kr.,  rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov, jeden z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov) vo svojom diele s názvom “ DE ORATORE“ hovorí o advokátovi toto:

“ Vir bonus, dicendi peritus, qui in causis publicis et privatis plena et perfecta utitur eloquentia“ – „Dobrý človek,  zbehlý v reči, ktorý  dokonale ovláda rečnícke umenie tak  vo verejných tak aj súkromných záležitostiach“.

„K tejto definícii sa hrdo hlásil historik francúzskej advokácie Loysel, vo svojich slávnych „Dialógoch“, Boucher d´Argis, hlásateľ slávy francúzskej advokácie, ale aj anglický advokátsky stav sa pri verejných vystúpeniach rád vracia k tomuto výroku Cicera. Za východisko ho považuje aj nemecká advokátska obec.“ uvádza v predslove k  svojmu dielu „Advokátsky stav“ Dr. Králik Lajos ( vydané 1903 Budapeštianskou advokátskou komorou).

Atmosféra, v akej sa naša spoločnosť v poslednom období ocitá, ale aj konkrétne udalosti, medzi ktoré radím návštevu hlavy rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, verejné vystúpenia viacerých advokátov a kroky štátnych orgánov, ktoré sú verejnými činiteľmi, rozhodli o tom, že sa v dnešnom blogu v deň pracovného voľna, zameriam viac na filozofické a hodnotové témy.

Z hore citovanej definície Cicera sa za kľúčovú, základnú, principiálnu povahovú črtu advokáta vždy považovala – vir bonus – dobrý človek. Táto kvalita zabezpečovala  v dobách Cicera advokátovi všeobecnú úctu a uznanie na verejnosti.

Čestnosť je prvá vec, ktorá sa v dávnych dobách vyžadovala od tých, ktorí si chceli získať úctu v profesii advokáta.

Čestnosť spočíva aj v tom, že advokát, ako poradca svojho klienta nielen lojálne háji jeho záujmy, pomôže mu radou, ale ho poctivo informuje o tom, čo podľa zákona môže a čo nemôže robiť, bráni ho  výlučne zákonnými prostriedkami.

Zákony spísané jazykom „paragrafov“, ale najmä porozumenie práva, ktoré podľa inej „slávnej“ definície „Ius est ars boni et aequi“ – právo je umenie dobra a slušnosti (spravodlivosti), musia byť  pracovnými nástrojmi advokáta, ktorý spĺňa definíciu vir bonus.

Ak by si všetci advokáti pri výkone svojej praxe vzali k srdcu vyššie uvedené, prospeli by nielen svojmu klientovi, ale celkovej úrovni práva a spravodlivosti v našej spoločnosti.

Radikálna operácia, ktorú v našej spoločnosti predvádza súčasná vláda, spôsobila, že zákony, ako nástroje dobra a slušnosti, sa úplne otupili a vyštrbili. A každý vie, že s tupou sekerou a tupým nožom, len ťažko dosiahnete dobrý a pekný výsledok, a ak niečo dosiahnete, tak len s obrovskou  námahou.

Advokátsku ( a nielen tú) obec zaplienili osoby, ktoré vôbec nerozumejú poslaniu advokácie, a mýlia si prekrúcanie, a účelový výklad zákona, s aplikáciou práva.

Ich rečnícke umenie nielenže nesvedčí o osobe, ktorá dosiahla skvelé vzdelanie a výchovu, ale nesvedčí ani osobám, ktoré sa pohybujú na spodných priečkach spoločnosti čo sa týka kultúry, vzdelania a výchovy.

Kultúra vyjadrovania sa pritom stáročia považovala za alfu a omegu v profesiách ako je advokát, sudca, štátny úradník, učiteľ, lekár a mnohých ďalších, ktoré pri svojej profesii vystupovali  verejne, či už pred väčším alebo menším publikom.

Slovo je mocnou zbraňou. Biblia v knihe Prísloví 25. kapitole 11. verši hovorí, že slovo povedané v pravý čas, je ako zlaté jablko v strieborných nádobách.

A súčasne varuje, že pokojný jazyk, je stromom života, ale jeho prekrútenosť znamená zrútenie v duchu ( kniha Prísloví 15:4).

Slovo bodá ako meč a často spôsobuje hlbšie rany na duši, ako  iné zbrane na tele.

Verejné účinkovanie viacerých sa dá slušne vyjadriť slovami, bezmyšlienkovité urážanie, táranie a predvádzanie domnelej, predstieranej, odbornosti často balenej do úlisného pozlátka slušnosti a „pravdovravnosti“. Dohromady toto všetko v pozorovateľovi vytvára dojem, že sa v spoločnosti čosi  odtrhlo z reťaze.

Zamyslime sa spoločne, kto je tu pre koho ? Advokát pre svojho klienta a pre obranu právneho štátu a jeho princípov, alebo sú tu občania, potenciálni klienti, pre advokáta, ako  nástroje pre budovanie jeho  kariéry ? Je možné ospravedlniť verejné prekrúcanie práva cieľom získania verejných sympatií ?

Advokát, ako vir bonus, dobrý a čestný človek, ktorý  pozná právo a pristupuje k nemu s pokorou a cieľom nastolenia všeobecného dobra, teda rovnováhy medzi právami a povinnosťami všetkých členov spoločnosti, je v spoločnosti potrebný a zohráva nezastupiteľnú úlohu.

Obzvlášť v situácii, kedy individuálne záujmy ľudí bažiacich po moci a pomste, dávajú do rúk právnikov namiesto naostrených zbraní na obranu spravodlivosti, nášľapné míny, slepé náboje a predpisy, ktoré  už svojím obsahom a  tým čo mienia dosiahnuť, negujú princíp práva a spravodlivosti.

“ Odiosa et inhonesta non sunt in lege praesumenda“ – “ Odporné a nečestné sa nemá predpokladať v zákone“ – platí táto zásada rímskeho práva aj v súčasnosti na Slovensku ? Je udržateľná, ak sa zákony prijímajú nie v záujme celku, ale na presadenie politických záujmov určitej skupiny ľudí  ( za všetky spomeňme ako príklad   navrhovanú veľkú novelu verejného obstarávania z dielne súčasného člena vlády) ?

Verejne účinkujúci advokáti by si mali uvedomiť, že stále platí v zákone o advokácii a advokátskom poriadku zásada mlčanlivosti, platí, že záujmy klienta majú prednosť pred záujmami advokáta a tiež platí, že advokát nesmie prevziať zastupovanie veci, kde je záujem klienta v konflikte s jeho osobným záujmom, v konflikte so záujmom jeho súčasného, ale aj bývalého klienta, voči ktorému je advokát viazaný mlčanlivosťou aj po ukončení zastupovania, dokonca mlčanlivosť advokáta trvá aj po ukončení jeho advokátskej praxe.

Pre advokátov je potrebné zvlášť pripomenúť, že obhajcom v trestnej veci, nemôže byť advokát, ktorý už bol pribratý ako znalec, tlmočník alebo prekladateľ alebo ktorý bol ako svedok prejednávaného skutku. Súčasne platí, že obhajca nemôže byť vypočúvaný ako svedok o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone obhajoby ( § 36 odsek 3 Trestného poriadku). Toto je základ, moderným jazykom „basic“ poznania práva zo strany advokáta.

Aj pre advokátov platí povinnosť rešpektovať neverejnosť prípravného konania ( štádium vyšetrovania do podania obžaloby). § 7 odsek 2 Advokátskeho poriadku výslovne uvádza, že advokát nesmie ani  na príkaz klienta oboznamovať svedkov s priebehom konania, ktoré sa udialo pred ich výsluchom.

Ak advokát podrobne referuje vo viacerých médiách, čo sa dozvedel na výsluchoch svedkov, neporušuje tým túto zásadu ?

Táto zásada má garantovať zákonný priebeh vyšetrovania a zabraňovať jeho mareniu. Nemôžu sa iné osoby, ktoré možno ešte ani nie sú stotožnené, že by mohli byť svedkami vo veci, takto dozvedieť skutočnosti, podľa ktorých prispôsobia svoje svedecké výpovede ?

Záverom dávam do pozornosti  a na zamyslenie sa všetkým,  slová z Biblie, listu Jakuba 3. kapitoly “ ..lode, hoci sú veľké a ženú ich silné vetry, sú riadené malým kormidlom tam, kam si želá kormidelník. Takisto aj jazyk hoci je malý úd, predsa sa veľmi vystatuje. .aký malý oheň stačí, aby zapálil taký veľký les! Jazyk je oheň.. predstavuje medzi našimi údmi svet nespravodlivosti.., každý druh divého zvieraťa sa krotí…lenže jazyk nemôže skrotiť nikto z ľudí. Je to nepoddajná, škodlivá vec plná smrtonosného jedu. .. Z tých istých úst vychádza žehnanie aj preklínanie. ..Nie je správne, aby sa to takto dialo aj naďalej. Či azda vyviera zo žriedla z toho istého otvoru sladké aj horké ?“

Aj médiá rovnaké správanie u jedných ospevujú a u druhých preklínajú. Ich jazyk je čoraz ostrejší a bezohľadnejší. Útok na seba vnímajú citlivo, ale útoky na tých, o ktorých píšu a ako píšu a čo im tým spôsobia, ich nechávajú ľahostajnými.

Pamätajme, že rozpútaný lesný požiar spôsobí obrovské škody a uhasiť ho je veľmi ťažko. A ľahko v tomto ohni zhorí aj podpaľač a jeho majetok.