Denník N

Ľudia chcú byť lepší

Ľudia chcú byť lepší. Počas týchto alebo iných pár dní, možno viac ako inokedy. V jednej milej správe som si prečítala požehnanie mne, môjmu životu, mojej rodine, domovu, pokojnej budúcnosti. A bola v nej výzva, aby som si vybrala i ja komu chcem požehnať.
Úžas nad rozmanitosťou života na Zemi je vo mne hlboko zakorenený, rovnako ako smútok, keď o túto rozmanitosť prichádzame preto, lebo ako ľudia sme lakomí, sebeckí, zhŕňajúci majetky a neochotní podeliť sa. Je mi jedno, čo na to veriaci alebo ateisti, ale moje požehnanie patrí všetkým tým pekným či škaredým živým tvorom, ktoré oberáme o ich domov a nenávratne pretíname mnohé vlákna života spájajúce minulosť s budúcnosťou. Ak sa vlákna pretrhnú a dôjde k vyhynutiu, je to navždy. Všetkým nám prajem lásku, a ľuďom pochopenie, že čím viac svet Zeme spustne a čím viac vlákien svojou chamtivosťou a lakomosťou pretneme, tým viac budeme osamelí a nakoniec nešťastní.
Jedinou istotou je, že nemennosť neexistuje. Každý môže vykročiť z prúdu a vydať sa cestou väčšieho porozumenia, empatie, pomoci alebo aspoň akceptovania životných potrieb a priestoru všetkých tých iných bytostí, ktoré nie sú ľuďmi. Na jednej miske váh je človek, na druhej tí ostatní. Chamtivosť a egoizmus ľudí chce všetko, chce o všetkom rozhodovať, všetko mať pod kontrolou. Lenže vlákna života, ktoré spájajú prítomnosť s minulosťou, potrebujú slobodu a priestor, aby prerástli i do budúcnosti. Priestor, v ktorom môžu napĺňať svoje bytie. Nelipnime na predstavách, že človek má právo a musí využívať všetko, čo sa dá, ale skúsme prijať nevyhnutnosť ponechať 10% krajiny slobodnému životu prírody.
Desať percent, kde nebudeme zasahovať, usmerňovať, pretvárať, využívať, urýchľovať, rozhodovať, čo je dobré a čo zlé, čo môže rásť a čo nie. Desať percent, kde sa budeme pozerať, čo robí príroda, keď človek nerobí nič a dá jej voľnosť. Pre mnohých ľudí nepredstaviteľná predstava stratiť moc nad desatinou krajiny, pre mňa a mnohých iných predstava najväčšieho pokladu, budúcnosť Zeme.
V našej krajine ochrana prírody v chránených územiach nefunguje.
Nad všetkými chránenými územiami mali ešte donedávna moc lesníci, ťažbári, ba dokonca aj poľovníci. S ťažkosťami a zatiaľ veľmi krehko sa bremena ťažby dreva striasli iba najprísnejšie chránené územia. Od poľovačiek podaktoré uchránené nie sú ani dnes. Mať luxusný revír pre poľovných hostí v prísne chránenom území je, jemne povedané, veľmi lákavé. A ľudsky egoistické. Národné parky ťažké bremená ničenia nesú ďalej. Načo sú nám národné parky, v ktorých traktory rozrývajú lesnú pôdu a stromy miznú odvážané na kamiónoch? Na nič. Zdvihla sa vlna nevôle, obáv zo zmeny, keď štátne pozemky v národných parkoch chce spravovať ministerstvo životného prostredia. Už dávno to tak malo byť. Pôdohospodári si národné parky fatálne zamenili za fabriky na drevo a všetci vidíme, kam nás táto cesta doviedla. Populácie chránených druhov klesajú aj v národných parkoch a prednosť pred nimi má stále ťažba dreva. Neverím v zázraky, ale vítam zmenu, ktorú môže priniesť nový správca.  Je mi jasné, že rúbať v národných parkoch sa bude i potom, keď sa na štátnych pozemkoch zmení správca. Ale už to nebudú fabriky na drevo, ale možno konečne národné parky so zonáciou a dobre nastavenými jasnými pravidlami, vďaka čomu sa priblížime k podstate, ktorú národné parky znamenajú. Iná možnosť nie je. Tá karikatúra národných parkov, ktorú máme teraz prírodu nechráni a takú nám ani netreba.
Až krajine doprajeme na desiatich percentách slobodu, v národných parkoch i mimo nich, bude to na úžitok i vláknu, ktoré patrí nám ľuďom. Aj keď sa nám to nezdá, naše vlákno je rovnako jemné ako vlákna ostatných. Aj ono sa môže pretrhnúť. Čím viac si budeme vážiť a chrániť ostatné vlákna, tým pevnejšie zostane to naše.

www.vsetkoprenic.sk

Teraz najčítanejšie