Denník N

Teší ma, mám úzkosti.

Nie, takto sa asi nepredstavíte novým kamošom alebo na rodinnej oslave. Psychické choroby sa stále berú za väčšie zlyhania ako rakovina pľúc. Nehovoríme o nich. Skrývame ich. Pritom bežnou aktivitou medzi babkami na autobusovej zastávke býva predbehovanie sa v diagnózach či plnom kalendári lekárov.

Uznávam, že názov môjho blogu je trochu viac pritiahnutý za vlasy. Samozrejme, že pri zoznamovaní s novými ľuďmi nepoužijete ani frázu: „Teší ma, mám rakovinu“. Reflektuje však na moje skúsenosti a „rady“ dávané blízkymi pri „hovorení“ resp. nehovorení o mojom mentálnom zdraví.

Myslím, že od detstva som bola viac citlivé dieťa na zmeny v mojom okolí ako moji rovesníci. Bola a som perfekcionistka vo veciach, na ktorých mi skutočne záleží. Nikdy som necítila tlak zo strany rodičov na to, aby som mala samé jednotky v škole alebo chodila na stovky krúžkov. Čiastočne som si ho však vytvárala sama svojimi návykmi. Musela som byť dostatočne pripravená na danú situáciu a v hlave som si prehrávala tisíce možných scenárov ako môže prebiehať a skončiť. Každý deň som mala nastavený budík na 4:00 a učila sa na testy a písomky. Ak som však aj napriek tomu nebola podľa seba dostatočne pripravená na písomku, radšej som do školy nešla. Všetko muselo byť dokonalé a nič ma nemohlo prekvapiť, pretože v tom okamihu ma chytala panika. V tomto bode si však ešte myslím, že to bolo do určitej miery zdravé. Je predsa prirodzené ak má človek strach z neznámych situácii a záleží mu na výsledku, však?

Myslím, že úzkosťami som začala trpieť na začiatku januára 2021. Pomenovala som to však až oveľa neskôr. Nepamätám si na presnú situáciu, ktorá spustila moje úzkostné stavy. Myslím, že to bola zmes  x mesačného sedenia v jednej izbe, pozeraní do notebooku, izolácie a môjho tlaku z blížiacich sa prijímacích skúšok na stredné školy.

Denne som vtedy zažívala tlak na hrudi a ťažko sa mi dýchalo. Cítila som strach, ale nevedela som povedať prečo sa bojím. Mala som pocit, že sa každú chvíľu stane niečo zlé a svet sa na moment zastaví až úplne skončí. Moje úzkostné stavy mi začali ovplyvňovať bežné situácie ako jedenie, pretože som si nikdy nevedela sadnúť, nadýchnuť sa a v kľude sa najesť. Moje telo a myseľ boli stále pripravené na blížiacu sa neznámu katastrofu. Myslím, že „aha moment“ prišiel vtedy, keď si moja hlava začala tvoriť nereálne scenáre a strachy, ktoré mi bránili normálne fungovať. Nemohla som sedieť pred oknom (čo mi robí doteraz problémy), pretože som si predstavovala, že každú chvíľu hodí niekto do okna tehlu a zasiahne ma. Nemohla som prejsť do obývačky, pretože si moja hlava predstavovala ako spadnem a poraním sa. Najhoršie na tom však bolo, že som vedela, že ak večer zaspím, zobudím sa do toho istého života plného iracionálnych strachov. Častokrát som bola psychicky vyčerpaná a nemohla spať. Sedela som na zemi a plakala nech tlak na hrudi a moje myšlienky pominú. Nebudem klamať párkrát mi skĺzli myšlienky k ukončeniu môjho života. A to všetko sa mi stalo nie v 30. ani v 25., ale 15. rokoch, keď by som mala byť plná života a optimizmu.

Môj príbeh sa však našťastie nekončí nevydarenou samovraždou. Končí sa vyhľadaním odbornej pomoci. Začala som navštevovať psychologičku a psychiatričku, dostala lieky, a po pár mesiacoch musím povedať, že sa cítim podstatne lepšie. Úzkosti zažívam stále. Nie je to však na dennom poriadku a už vôbec mi to nebráni v tak bežných činnostiach ako jedenie. Snažím sa svoju úzkosť zvládať a učím sa s ňou žiť. Pomaly si začínam uvedomovať, že mi v živote nezáleží na výkone pokiaľ ja nie som ok vo svojej hlave.

Tento rok, tak ako ten predtým, bol náročný na ľudskú psychiku. Prieskum, ktorý sa konal v roku 2021 pod záštitou Ligy za duševné zdravie zistil, že každý štvrtý až piaty respondent v prieskume hovoril o pomerne častých prejavoch úzkosti a iných ťažkostiach. Štatisticky významne v populácii narástol podiel ľudí s miernou úzkosťou (z 23 % – marec 2020 na 30 % júl 2021). Prieskum tiež ukázal, že pomoc odborníka počas pandémie vyhľadal jeden zo štrnástich ľudí. Ak teda máte vo svojom okolí niekoho kto potrebuje povedať „Hej, zastav sa, v prvom rade si dôležitý/á ty a tvoje zdravie, nie názory ostatných“, urobte to. A ak ste to vy, tak Vám to hovorím ja. Nebojme sa vyhľadať odbornú pomoc. Nie sme blázni a vadní. Sme len ľudia, ktorí sa z času na čas stratili v tom rýchlom živote a nevedia ako ďalej. Nie sme naše choroby a diagnózy. V prvom rade sme ľudia.

Teraz najčítanejšie