Ako Západ v Sýrii premeškal šancu odvrátiť súčasnú katastrofu
Znova typické. Merkelová a spol. sa začínajú predbiehať vo veľkých prehláseniach, že treba ísť problémy riesiť tam kde vznikajú a teda hlavne hasiť, keďže je oheň na streche…Nie vtedy, keď niekto od susedov pobehuje po dvore so zápalkami v ruke (čítaj ako Assad) a ako tak chodí a rozhadzuje okolo seba škrtnuté zápalky ako zmysle zbavený, a už vôbec nie vtedy keď celý dvor od susedov horí aj s domom…ani vtedy to ich pozornosť nezamestná na viac ako nepatrnú chvíľu. Treba si podľa ich modusu vivendi počkať pekne až keď zafúka vietor naším smerom a oheň nás pohltí behom malej chvíľky…
Viac ako štyri roky už trvá konflikt v Sýrii, ktorý si vyžiadal viac ako len stratu tváre a záväzku ‘červenej hranice‘ od Obamu. V krajine ktorá mala približne 18 miliónov obyvateľov, štatistiky hovoria o vyše 250,000 mŕtvych na všetkých stranách konfliktu, 8 miliónov vnútorne presídlených obyvateľov a vyše 4 miliónov utečencov.
Ale aj napriek všetkým týmto a mnohým iným nepríjemným zovšeobecnovaným číslam, tu máme stále prevažujúce množstvo ľudí, ktorí si stále stoja za tým, že USA/EÚ by sa nemali starať do ‘vnútorných‘ záležitostí akejkoľvek krajiny. Nuž, dnes vidíme na vlastné oči –a nie len v televízii – ako sa nestraranie do záležitostí v Sýrii v roku 2011 vie zrkadlovo odraziť aj na takých veciach ako našich vnútorných hraniciach únie a napokon aj našej reputácii v nej. Osud má, sa zdá naozaj ohromný zmysel pre iróniu…
Presne sa to dá vyčítať aj z tohoto neskutočne zbabraného pokusu ‘nechať veci tak’ resp. ponechať jednu blízko-východnú krajinu svojmu osudu, alebo inak povedané takému, aký si zvolí jeho diktátor.
Zoberme si teraz na porovnanie aké boli dve možné cesty pre Sýriu, kedy v jednej bude hlavný motív jeden alternatívny scenár a druhá bude jej trpká realita. Jedna možnosť vývoja situácie v tomto paralelnom svete a čase by bola tá, ktorá by v roku 2011 zosadila z vládnuceho kresla prezidenta Sýrie Assada. Podobne ako to bolo v prípade Líbye v tom istom roku. Môžeme vziať do úvahy, ako by to bolo náročné a tažko predstaviteľné plus, že situácia v Sýrii je neporovnateľná z viacerých dôvodov, ale pýtajme sa radšej prečo nie. Ak by sa odstránením Assada dali veci okamžite do pohybu, nevytvorila by sa poprvé príležitosť aby sa ISIS/L tak rozšíril vďaka vákuu ktoré vzniklo na území ktoré prestalo byť zaujímavé pre Assada alebo rebelov.
Najdôležitejšie však (dôležitejšie ako to, že kto sedí na temnom tróne) je, že by určite nedošlo k tak masívnym presunom obyvateľstva a hlavne vysokým úmrtiam ako sa deje – presne tá druhá cesta ktorou sa Sýria utápa vo vlastnej krvi dnes. Odkiaľ sa berie táto istota? Porovnajme si to s Lýbiou, kde po niekoľko týždňových zákrokoch Západu (najmä zo vzduchu) sa podarilo Kaddáfiho odstrániť a bolo po najväčšej prekážke ktorá stála pred upokojením situácie, ktorá mohla pokojne eskalovať do extrémnejších koniec-iných-koncov.
Áno, Líbya je aj dnes nestabilná a tiež sa tam cestovné kancelárie v najbližšom čase veľmi nepohrnú, ale určite tam počas vojny v roku 2011 neprišli o život státisíce ľudí (len pre poriadok, číslo sumarizujúce vojnový konflikt, spolu s nepokojmi ktoré prebiehajú dodnes sa ráta na 15,000 obetí). Plus, nepamätám si, že by následne po tom ako francúzske bojové lietadlo Rafale odpálilo limuzínový konvoj Kaddáfiho, že by sa do Európy snažili dostať milióny Líbýjčanov.
Nič podobné sa nestalo. Prečo? Pretože vtedy západné krajiny nestrčili hlavu do piesku a rozhodli sa preventívne konať a zabránili tomu aby požiar nezachvátil celú krajinu, a hlavne aby sa zamedzilo zbytočnému civilnému krviprelievaniu.
Západ mal teda v Sýrii – tak isto ako aj v prípade Líbye – možnosť byť proaktívny v zložitej situácii, a aj napriek tomu, že sa nikomu do toho nechcelo (po premárnenýc h eskapádach v Iraku a Afghanistane), výsledky z dnešnej perspektívy by mohli byť úplne iné. Navyše, na margo všetkých skeptikov proaktívneho riešenia potencionálnych problémov, najlepším ukazovateľom bude budúcnosť. Pretože len čas nám ukáže kde bude Líbya o 10-15 rokov a kde bude Sýria (alebo skôr kde budú Sýrčania…).
Pretože byť nečinný ako bol Západ od samého začiatku v prípade Sýrie, so sebou tiež nesie Atlasovo bremeno márnotratného údelu a zodpovednosti, ktoré s odstupom času môže samotnému obrovi podlomiť kolená.
Na tragédiu, ktorá sa šíri rýchlejšie ako je schopných viacero Európskych politických ‘elít‘ pochopiť a reagovať (viď. utečenecká über-kríza, ktorá vyvoláva buď hnev alebo hanbu u obyvateľov a začína rozdrobovať členské štáty, a zároveň núti rušiť pravidlá na ktorých sa sami predtým dohodli), či sa nám to páči alebo nie, máme len dve možnosti ako predísť podobnej v budúcnosti: spacifikovať podpaľača skôr ako rozšíri plameň, alebo nečinne čakať na to, že nám ten istý oheň vypáli náš vlastný dom…
