Denník N

o lodiach, ktoré nesú naše slová

keď je prístav ešte ďaleko, ale vidíme ho srdcom

.
ten uškriekaný chlapec z vedľajšej skupiny, ktorý skúša trpezlivosť veľkých ľudí – až do krajnosti
sám zúfalo nenasýtený citmi, každú minútu svojho dychu v konfliktoch
koľkorazy ostal v piatok trčať tu, keď mama „zabudla“ alebo bola indisponovaná…
už sme si zvykli
posledné júnové dni sme spolu slúžili často, taký mix detí, ktoré ostali odložené
mali sme v blízkom nádhernom parku povinný kurz lezenia na stromy :)
a iné zakázané aktivitky :) aby sme už prestali myslieť na TO.
na to, že sme tu ostali poslední…
že sa nikto netrhá, netúži po nás.
ísť so zraneným dieťaťom do riskantnej katarzie – prináša často plač i uvoľnenie.
ale robievam to rada, lebo je to uzdravujúce.
tie dni sme vypli počítač a vzali do rúk čistý papier

– tíško uvažuj, spýtaj sa svojej duše… 
ČO by si si zo všetkého na svete teraz najviac prial?

10r čerstvo zaľúbený okatý to má napísané raz-dva:
-chcel bi som biť  s Majou navždy

11r chalan, ktorého vrátili niekoľkokrát z náhradnej rodiny do domova a ktorý nevie hovoriť normálne, iba kričí, aby prekričal konkurenciu, ktorý každé jedlo zhltne, akoby prišiel práve z koncentráku, ktorý nevie odložiť ani najmenšie uspokojenie
tak tento chlapec teraz najtichším hlasom, aký som u neho počula hovorí:
-uvidieť jediný raz moju mamu
zastavil sa mi dych
odvaha
-a čo by si jej povedal?
pár nekonečných sekúnd ticha
-odpustil by som jej
-možno až zostarne, bude ťa potrebovať a ty jej to dáš. i sebe

10r chlapec, ktorý z každej aktivity utečie mutizmom, hovorí aj bez slov. viem, že nedokáže vysloviť ako vždy, ledva to dokázal zveriť papieru. rýchlo poskladal, aby nikto nevidel.
ale tie slzy horúce tečú prúdom až na stôl.
iba čistí môžu byť prítomní v tejto sviatosti
jediný pohľad dovnútra papierovej lodičky a je to jasné:
-aby sme boli stále všetci spolu

10r uškriekaný chlapec so smutnými očami, ktorý nevyrástol, pretože jeho mama ho v brušku nalievala iným ako vodou, dlho nemôže ani pomyslieť. zbiera odvahu sa tam dnu do seba pozrieť.
potom píše:
-ABY SA OCKO VRÁTIL
a slzy, slzy, rieka sĺz

napísali sme to jasne a zrozumiteľne na papierové lodičky a poskladali
a poprosili najviac, ako sme boli schopní
a potom tušili, že nám lodičky budú na vode ukazovať smer,
že popostrčíme tú svoju, ak uviazla na plytčine,
že nebudeme zúfať, ak na chvíľu ostane v bezvetrí stáť,
že sa niektoré na chvíľku otočia opačným smerom a niektoré sa prirýchlo potopia…
ach, neboj sa

netrvalo tri  týždne, znova sa vidíme v práci a chlapec so smutnými očami má v nich svetlo:
-teta Radka, mne sa to splnilo!
OCKO SA VRÁTIL

(dúfam, že sa po návrate na slobodu dokáže o svojho syna postarať a nepadne znova dole.  veď všetci dostávame druhé šance.)

ten istý deň ma na chodbe stretol 11r večne nenasýtený chlapec:
-moja mama nás vyhľadala!
-čooo?
-je tu! stretávame sa.
asi sa mi zatočila hlava. robievam to s deťmi roky, ale tentoraz: čo toto má byť? :)
.
tiež som si napísala čosi na svoju lodičku svetlozenej farby.
viem, že aj ona má svoj prístav nablízku, i keď prešla búrkami a tmou, bezvetrím i smädom.
verím, tuším, chcem
počkám

art: unknownSnímka obrazovky 2015-09-29 o 12.26.57

Teraz najčítanejšie