Ako by mal vyzerať covid automat, ak to myslíme s duševným a fyzickým zdravím detí vážne? O mladých ľuďoch hovoríme s predsedom Rady mládeže.

Rada mládeže zastrešuje desiatky organizácii, ktoré realizujú aktivity pre mládež. Aj ich činnosť bola posledné dva školské roky skoro 10 mesiacov obmedzená. Deti nemohli nielen do školy, ale nemohli ani rozvíjať svoje záujmy či talent. Čo ste si povedali, keď ste videli aktuálny covid automat vo vzťahu k mladým ľuďom a ich voľnočasovým aktivitám?

Neustále vnímam, že v rámci covid automatu sa veľa ľudí pozerá na to, aké sú pravidlá pre školy a školské zariadenia a ťažko sa im vysvetľuje, že naše aktivity pre deti fungujú podľa hromadných podujatí. A tie sú síce nastavené štedro pre režim OTP (očkovaný, testovaný, prekonal covid) či pre plne očkovaných, no my sa musíme na to nastavenie pozrieť cez prizmu detí, ktoré sú neočkované – buď sa ešte nemôžu očkovať, alebo sa z rôznych dôvodov rodičia rozhodli ich neočkovať. Takže pri deťoch môžeme ísť najviac v režime OTP, a to aj keď robíme akcie len pre deti 1. stupňa základných škôl.

Mali by byť organizované aktivity pre deti a mládež vyňaté z covid automatu a tak ako školy dostať špeciálny režim?

Určite by mali mať špeciálny režim, pretože ruka v ruke s formálnym vzdelávaním ide neformálne vzdelávanie a tobôž informálne, ktoré sa deje v rovesníckych partiách a dopĺňa to, čo sa v školách nestíha. V školách sa aktuálne nestíha výchova a hodnotové vzdelávanie, to sa deje hlavne v rozvojových programoch organizácií, ktoré majú potrebné metodiky.

Aktivity pre deti zostávajú v závese iných vecí, ktoré majú väčšiu pozornosť spoločnosti. Dialo sa to počas 1. aj 2. vlny a opakuje sa to teraz. Vidíme aký veľký dôraz sa kladie na kultúrne podujatia, ktoré majú vlastný covid automat, na profesionálny šport, ktorý patrí medzi priority, no amatérsky šport a voľnočasové aktivity pre deti a mladých ľudí –  od ZUŠ cez aktivity mimovládnych organizácii  – na tie sa nekladie dôraz. Pre nejasnosť covid automatu vo vzťahu k ZUŠ a CVČ a ďalším organizáciám pre deti a mládež, niektorí organizátori už rušia akcie. Lokálni vedúci sú z pravidiel zmätení a ťažko sa im interpretuje, čo platí pre nich.

O čo sme už v tejto chvíli prišli?

Zrušené boli napr. Bratislavské skautské dni, pritom sa podujatie malo konať v zelenom okrese, v exteriéri a pre pár stovák mladých ľudí. Aj takto sa prejavuje naratív, ktorý sa tu presadil vo vzťahu k deťom a mladým – hovoríme o nich dlhodobo ako o superšíriteľoch a teraz zase počujeme, že delta variant sa šíri medzi mladými. A tak radšej podujatia rušia. Presúvame zodpovednosť na organizátorov namiesto, aby sme im poskytli rady a podporu. Keby napr. mohli dostať testy a urobiť vstupný filter, radi by to spravili.

Naratív lídrov vo vzťahu k deťom je počas pandémie veľmi neempatický. Od zatvorenia škôl sme počúvali, že ich otvorenie by bol „armagedon“. Ten nastal napriek zatvoreným školám (druhú vlnu skončilo Slovensko na 11. mieste na svet v počte úmrtí na počet obyvateľov). Tento naratív sa na mladých „valil“ aj z médií. Riešili ste ho s deťmi, s ktorými pracujete?

Na prvých online schôdzkach som cítil, že sa o tom potrebujú porozprávať a potrebujú upokojiť. Na deti tieto vyjadrenia dopadali ako obvinenie: ak pôjde vnúča navštíviť starých rodičov, môže ich zabiť. Bola to absolútne neprimeraná komunikácia voči deťom a mladým ľudom. Aj preto bolo toľko volaní na krízové linky.

O rizikách a možnostiach ochrany predsa vieme dospelým ľuďom hovoriť aj iným spôsobom, nie zvaliť zodpovednosť v takej veľkej miere na mladých ľudí. Prežívajú najväčšiu výzvu za posledných 30 rokov, nedá sa to prirovnať historicky k ničomu za posledných niekoľko dekád a ešte ich strašíme cez prizmu ich zdravia a zdravia ľudí a na to kladieme v komunikácii dôraz. Vnímal som to ako nátlakový nástroj na rodičov, ale dopadalo to zle na deti. V každom návode na riešenie krízovej situácie stojí: najskôr upokojte situáciu, ukľudnite deti. Náš štát sa správal úplne inak ako odporúčajú krízové manuály.

Vstupujeme do 3. pandemického školského roka. Stačí povedať: „nebudeme plošne zatvárať školy“, keď sú práve mimoškolské aktivity pre telesné a duševné zdravie detí často ešte dôležitejšie?

Mali by sme si uvedomiť, že sanujeme dopady toho, ako sme sa zachovali k deťom a mládeži v 1. a 2 vlne pandémie. Téma psychického zdravia bol doteraz tabuizovaná, tobôž u detí a je veľmi dôležité, že sa jej teraz venuje pozornosť a podporujeme krízové linky pomoci (jednu zriadilo aj Ministerstvo zdravotníctva SR pozn. aut.). Treba sa ale zamerať aj na prevenciu. To znamená podporiť aktivity a podujatia pre deti a mladých. Tí vo viacerých prieskumoch popisujú, že im najviac chýba stretávanie s kamarátmi, záchranné rovesnícke siete. Je to ešte dôležitejšie vtedy, keď žijú v zložitejšom rodinnom prostredí alebo ich je v domácnosti jednoducho veľa a oni nemajú kam odísť.

Ministerstvo školstva neodporúča organizovať školy v prírode či lyžiarske zájazdy. Čo si o tom myslíte?

Vo vývine jedinca sú určité míľniky, ktoré budú tejto generácii chýbať – napr. maturita, ale aj venčeky či lyžiarske zájazdy. Je jednoduchšie veci zrušiť. Na maturitu sa pritom pozeráme len z pohľadu učiteľa ako na skúšku, ktorú treba zložiť. Maturita ale nahrádza iniciačné rituály, teda prechodové rituály jednotlivca v spoločnosti na ceste k dospelosti. Ak tieto veci dostávajú mladí ľudia „zadarmo“, nie je to dobré, a to nie z pohľadu životopisu, ale z pohľadu ich vývinu. Neprekonali niečo, čo spraví v ich živote medzník a oni sa budú cítiť dospelejšie. Teraz ukončili stredoškolskú dochádzku ani nevedeli ako a nastúpili na vysokú školu ani nevedeli ako. Mali by sa hľadať včas riešenia pre tieto situácie.

Niektoré školy zorganizovali školy v prírode už na začiatku školského roka. Vnímali, že je dôležité „utužiť“ vzťahy po dištančnom vyučovaní. Opäť je riešenie na školách a podpora chýba, hoci by pomohlo napr. aplikovať režim, ktorý sme mali pre letnými tábormi – umožniť študentom prihlasovanie na test pred zájazdom a uzavretá skupina by mohla cestovať.

Tábory ukázali, že z mladých ľudí sa dajú urobiť uzavreté kolektívy, ktoré môžu spolu fungovať týždeň – dva na lyžiarskom zájazde či na výlete. Urobil som si súkromný prieskum medzi 29 členskými organizáciami Rady mládeže, ktoré v lete organizujú aktivity pre skoro 20-tisíc mladých ľudí – pred koronou to bolo skoro 30-35-tisíc – a covid sa vyskytol v jednom tábore. Takže tento filter fungoval, organizácie sa k nemu stavali zodpovedne a hoci bezplatné testovanie garantoval štát len deťom nad 12 rokov a v táboroch boli tisíce mladších detí, nekonala sa apokalypsa, ako to bolo pred letom prezentované.

Minister zdravotníctva dokonca pred letom na tlačovej besede 16.6.2021 vyhlásil, že „minulý rok bolo vyhodnotené, že tábory sú jeden z najväčších problémov, kde dochádzalo k šíreniu ochorenia a následne k 2. vlne.“  Vyhodnotenie však nevedeli inštitúcie poskytnúť, žiadosť o informácie si posúvali ministerstvo a Úrad verejného zdravotníctva SR. Epidemiologické správy naopak hovorili, že 2. vlnu rozbehli importy zo zahraničia, rodinné oslavy a svadby.

Z mojej skúsenosti to tak nebolo a nie je. V polovici leta bolo medializované, že zo zhruba 25-tisíc testovaných detí bolo asi 50 pozitívnych (požiadali sme o informáciu UVZ SR: v júni až auguste bolo pred táborom otestovaných 28554 detí  z toho bolo 72 pozitívnych – pozn. aut.).

Časť organizátorov pritom ani nemusela vyžadovať testy, pretože nespadajú pod zotavovacie pobyty, sú to skauti, saleziáni, vzdelávacie pobyty, letné školy, ale napriek tomu tento filter vyžadovali, pretože sú to zodpovední hráči. Čo nás mrzelo a aj sme na to upozorňovali je, že z nároku na bezplatný test pred táborom úplne nezmyselne vypadli mladí ľudia nad 18 rokov, pritom vieme, že Európska únia popisuje prácu s mládežou ako s ľuďmi do 30 rokov a aj na Slovensku máme organizácie, ktoré sa venujú vysokoškolákom. Štát nemyslel ani na to, že tieto letné aktivity organizujú často dobrovoľníci. Bezplatné testovanie pre nich by bolo aj podporou dobrovoľníctva. Zabudli sme na nich a oni si nielenže brali voľno z práce, aby sa mohli dobrovoľne venovať mládeži, ale sme im ešte zvýšili náklady.

Ako dopadol spomínaný tábor, kde sa vyskytol covid?

Bol predčasne ukončený. Pritom práve v tomto prípade bol mládežník na PCR teste, ktorý vyšiel negatívny. Nastúpil teda do tábora a o pár dní sa začali zle cítiť jeho rodičia, otestovali sa a keď bol test pozitívny, stiahli dieťa z tábora. Medzitým sa však začal cítiť zle iný účastník, takže tábor ukončili.

V máji a júni 2020 ste realizovali prieskum Hodnoty mladých, podľa ktorého až 73 % mladých nad 15 rokov rozhodne či skôr súhlasí s výrokom „politici sa o mňa nezaujímajú“. Ako by prieskum dopadom teraz po 2. vlne pandémie?

Práve vyhodnocujeme čerstvý prieskum a drží sa to na rovnakých hraniciach – z 1500 mladých ľudí zhruba 70-80 % potvrdilo, že v nich pretrváva pocit, že nemajú vplyv na rozhodnutia politikov a na témy vo verejných a politických diskusiách. Nazval by som to až tak, že mladí ľudia sú u nás druhoradí občania. Môžu síce mať od 15 rokov občiansky preukaz, ale nikto ich neberie ako občanov tohto štátu – nevidíme, že by s nimi niekto aktívne komunikoval, adresoval im vyhlásenia a cielil na nich politicky. A mladí ľudia sú z toho frustrovaní. V tomto kontexte sa nečudujme fenoménom ako odchod mladých do zahraničia a odliv mozgov.

Kto by mal na nich cieliť, je to nadrezortná záležitosť?

Stratégia práce s mládežou je určite nadrezortná a máme viacerých aktérov, ktorí by sa jej mali venovať – napr. málokto vie, že máme Splnomocnenca pre mládež, ktorým je Karol Kučera, máme detskú ombudsmanku. Ministerstvo školstva má špecializované štátne príspevkové organizácie ako napr. Iuventa. Takže „hráčov“, ktorí by sa mali venovať mládeži máme a minimálne prvé dva posty, ktoré som spomenul, by nemali byť trafiky pre vyslúžilých politikov či športovcov, ale miesta pre odborníkov, ktoré by mali nadrezortne riešiť oblasti ako psychické či fyzické zdravie mládeže či iné témy týkajúce sa mladých.

Kde má korene náš postoj k mladým ako k občanom „druhej kategórie“? Pýtali sme sa aj odborníkov, napr. M. Botíková či H. Tužinská z FiF UK hovoria, že príčinou je naše zameranie na peniazmi vyčísliteľné ciele a k oblastiam, pri ktorých sa zisk nedá vyčísliť, sa stavia štát chrbtom – a to nielen k mladým, ale k školstvu, zdravotníctvu, kultúre a pod.

Postoj ide „zhora“ od lídrov. Vezmime si kultúru politických strán – aj keď majú mládežnícku frakciu, jej zástupcovia nemajú garantované 1-2 miesta v predsedníctve a v politickej strane sa nepodieľajú na rozhodnutiach. Viaceré strany ich využívajú iba na guerilla marketing alebo ako diskutérov na sociálnych médiách. Už tu je to pokrivené. Teraz bolo po dlhom čase pozitívne, keď s nimi minister školstva spravil tlačovú besedu a vyzval na očkovanie, no nesprávne bolo označenie, že ide o tlačovku ministra a mládežníckych organizácií, boli to frakcie politických strán reprezentované mladými.

Zacitujem ešte raz H. Tužinskú, ktorá povedala, že by nás nemalo prekvapovať, že v pandémii boli pre nás mladí ľudia neviditeľní, pretože „kto sa u nás aj mimo pandémie pýta detí a mladých ľudí na názor? Koľko je u nás dnes škôl, kde sa študenti môžu vyjadrovať k tomu, ako vyzerá prostredie školy či jej vnútorný chod“…

… a keď sa aj pýtajú, tak to nerobia správne. Keď vzniknú na základných či stredných školách žiacke či študentské rady, tak slúžia ako organizačné tímy a robia Mikuláša či inú zábavu. Participácia mladých ľudí na dianí v škole neznamená, že majú pre seba a spolužiakov organizovať aktivity. Znamená, že spolu s nimi rozhodujeme a riadime školu. Musíme prejsť ešte veľkú cestu a opäť to bude o osvietených jednotlivcoch, ktorí sú ochotní počúvať mladých ľudí v najprirodzenejšom prostredí.

Ak ich budeme počúvať, odrazí sa to v konečnom dôsledku aj na ich občianskej angažovanosti a na vzťahu k štátu. Deti väčšinou nastupujú do škôl s tým, že sa tešia a chcú sa vzdelávať. A končia školskú dochádzku s tým, že prvá inštitúcia, s ktorou sa stretli, je ich nepriateľ a nemajú ju radi. A nikto to nerieši. Prečo nám „základoškoláci“ končia školu s tým, že nejaká štátna inštitúcia je ich nepriateľ? Ako potom majú rešpektovať ďalšie inštitúcie, s ktorými sa stretávajú neskôr ako občania? Vytvárame v mladých ľuďoch od prvého kontaktu zlý vzťah k štátnym inštitúciám a potom sa čudujeme, že vzťah občan a štát nefunguje!

Prečo nás nezaujíma hlas detí a mladých ľudí?

Je to kultúrne podmienené. Mladí ľudia v škole sú braní ako objekt vzdelávania, nie ako subjekt – nie ako tí, ktorí sa chcú prirodzene vzdelávať a okolie a prostredie má byť nástrojom, ktoré im v tom pomáha. Toto by mala byť revolúcia v školstve. Nie priestorová, nie robiť zo školy obchod s nábytkom a sľubovať deťom farebné triedy. Koniec-koncov, spýtal sa niekto žiakov a študentov, či ich práve to na škole trápi? Meníme prostredie, kde trávia veľa času a spýtali sme sa ich, ako by malo vyzerať? To je participácia – nie to, keď počujeme, že škola má participatívny rozpočet a dovolila žiakom a žiačkam zamyslieť sa, či chcú v nejakom spoločnom priestore stoličky alebo radšej tuli vaky. Aj to je posun, ale je to to, čo mladí ľudia chcú?

A potom im o 15-tej hodine povieme: ale nezdržujte sa v škole po poslednej hodine, choďte preč …

Presne tak. Alebo sa vôbec nezdržujte v spoločných priestoroch, buďte stále v triedach …

„Naučili sme“ už mladých byť ticho? A keď príde čas, odísť preč? Z vášho prieskumu „táto krajina nie je pre mladých“ vyplýva, že 80 % mladých nedôveruje vláde a parlamentu a tretina sa chystá natrvalo usadiť v zahraničí. To je prieskum z roku 2017, novší od Focusu z mája 2021 hovorí, že natrvalo sa chce usadiť v zahraničí až 50 % mladých, teda každý druhý! 

Ak by ste žili v prostredí, kde sa nikto nespýta na váš názor, prečo by ste tu ostávali? Oni si nevytvoria vzťah s inštitúciami, vzťah s krajinou, s vlasťou – nech to nazývame akokoľvek, bude to cudzí pojem. Prečo by sa tu mali cítiť doma?

Preto potrebujeme mládežnícke parlamenty v obciach, mladí nemusia byť poslanci, stačí, keď sa ich obec opýta, čo by v obci chceli? Naozaj musíme investovať do futbalového klubu, ktorý hrá piatu ligu alebo mladí potrebujú niečo iné? Niekedy sa my dospelí obávame, že keď sa ich opýtame, ponúknu nám riešenia na hranici recesie, ale ja mám opačnú skúsenosť. Keď vidia, že to myslíme seriózne a ich nápady budú mať dopad, začnú byť tvoriví a ponúknutú možnosť zodpovedne využijú.

Máme už dobré príklady z obcí, kde to funguje?

Pomaly sa to rozbieha, pekne funguje petržalský mládežnícky parlament, ktorý je v kontakte s obcou.

Pomohlo by znížiť vek, odkedy môžu mladí voliť na 16 rokov?

Z nášho posledného prieskumu vyplýva, že 25 % to nechce, nepotrebujú právo voliť, je to zase náš pocit, že by chceli práve voliť. V skutočnosti by im stačilo, keby v ich prirodzenom prostredí v školskom prostredí, tam, kde žijú, mohli spolurozhodovať. Aj OECD v poslednej publikácii o participácii mladých hovorí, že je dôležitejšie vytvoriť štruktúry na zapájanie mladých do diania v spoločnosti, než sa sústrediť na znižovanie veku volebného práva.

Pred voľbami robíme aj stretnutia s politickými stranami, snažíme sa s nimi komunikovať, čo by mohli zaradiť do programu vo vzťahu k mladým ľuďom. Niektoré strany s nami hovoria, iné sa ani nestretnú s tým, že mladí ľudia nie sú ich „cieľovka“.

Čo mladých trápi?

Pravidelne nám z prieskumov vychádza, že to, čo najviac potrebujú, je infraštruktúra. Nie taká, ako si predstavujeme my, keď staviame v obciach multifunkčné športové ihriská, ale priestory na neformálne stretávanie – klubovne či moderné centrá mládeže. V centre by boli organizované aktivity, ako napr. v centrách voľného času, no mladí by sa tu mohli stretávať aj neorganizovane, porozprávať sa, urobiť si oslavu, počúvať hudbu. Takéto priestory chýbajú, rodičia zároveň neradi vidia, keď si mládežník privedie domov viac rovesníkov, a tak sa stretávajú v podnikoch, kde skoro začínajú s alkoholom. V Bratislave má takýto bod ipečko.sk. Je škoda, že sa volanie mladých ľudí neodrazilo pri aktuálnych veľkých projektoch ako plán obnovy či partnerská dohoda. Prevádzkovať centrá môže samospráva, mimovládne organizácie, ale pokojne i štát.

Z prieskumu, ktorý teraz na jar realizovalo Centrum pre výskum etnicity a kultúry pre IUVENTU medzi stredoškolákmi všetkých typov škôl na Slovensku  vyplýva, že 70 % vníma ako veľmi vážny problém klimatickú krízu. Pred pandémiou sme nakoniec videli mladých ľudí v uliciach v rámci hnutia Fridays for Future. Vtedy sme, paradoxne, mladých posielali z ulíc späť do škôl…

Každá generácia potrebuje riešiť výzvu, ktorú si sama stanovuje. Pre našu porevolučnú generáciu to bolo začlenenie do západných štruktúr, nastupujúca generácia vidí svoje poslanie v klimatických témach, v riešení dopadov klimatickej zmeny a spotrebného života, ktorí sme my chceli mať taký, ako ľudia na západe. Dnešní mladí ľudia pristupujú k životnému štandardu inak – riešia alternatívne bývanie, dopravu a spotrebu a  pre ich víziu musíme mať pochopenie. Nie reagovať slovami: prosím ťa, veď si doma nepolievaš fikus, tak sa najskôr staraj oň a potom hovor o klíme. Zaujímavé však je, že ak sa mladí cítia v niečom vypočutí, tak je to práve v názore na klímu a v názore na vzdelávanie.

Vráťme sa ešte k pandémií – napriek prísľubom, že už v máji budeme vedieť v akej forme a či vôbec sa študenti učili, dáta stále nie sú spracované. Máme len údaje z prvej vlny, kedy bolo bez dištančného vzdelávania 52-tisíc detí. Aké sú vaše informácie z 2. vlny?

Viem porovnať krúžkovú činnosť – v 1. vlne zostali organizátori skôr paralyzovaní a presunuli pozornosť do občianskeho aktivizmu a pomoci. Dobrovoľníci robili zbierky, nakupovali pre starších, šili rúška a na leto sa vrátili k aktivitám pre deti prostredníctvom letných táborov. V 2. vlne už boli oveľa lepšie pripravení a bolo vidieť, že sa lepšie pripravili aj školy. Hoci asi nikto nepredpokladal, že budú deti doma až 200 dní. Organizácie to však väčšinou dobre zvládli – prešli do online, keď sa dalo, robili aktivity pre 5+1 skupiny a dokonca vytvárali exteriérové aktivity pre rodiny. Aj naša skautská organizácia v Karlovej Vsi v Bratislave vytýčila štyri okruhy pre rodičov s deťmi, na ktorých riešili úlohy v jednotlivých stanovištiach a zhruba po dvoch mesiacoch sme vyhodnotili výsledky. Najmä u menších detí sme však videli veľký úbytok. Menšie deti nemajú doma vlastné elektronické zariadenia, nevedeli sa samé pripájať online.

Vracajú sa teraz?

Veľká časť sa vrátila, ale vidno skepsu rodičov: prihlásim ho, ale určite budete „na striedačku“ otvorení a zatvorení.

Od červenej farby si aj zariadenia pre deti a mladých majú vybrať či budú fungovať pre všetky deti alebo v režime OTP.  Ako to vnímajú organizácie? 

Necítia sa všetci komfortne začínať stretnutie s deťmi kontrolou preukazov. Niektoré deti sa nemôžu dať očkovať, takže by mali byť testované, no testovanie nie je vždy ľahko dostupné.

Testovanie nie je vôbec dostupné, deti covid automatom obmedzujeme v prístupe k rozvojovým aktivitám podľa toho, ako sa nechali zaočkovať rizikové skupiny nad 50 rokov v danom regióne. Do režimu OTP nevstupuje fakt, že deti samé sú nízkorizikovou skupinou, nezahlcujú zdravotný systém, mnohé covid prekonali, často bezpríznakovo a pri ich očkovaní by sme mali v prvom rade brať do úvahy zdravotné benefity a riziká pre konkrétne dieťa. Preto výzva Dajme prednosť školám a aktivitám pre deti a mládež žiada vyňatie organizovaných aktivít pre deti z OTP režimu.

Ja to vnímam aj z toho pohľadu, že pre deti nielen zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale aj z vidieka či menších miest je dostupnosť testovania obmedzená. Videli sme to pri letných táboroch: v Bratislave ste električkou za 5-10 min v testovacom centre, ale v niektorých regiónoch bolo otestovanie dieťaťa pred táborom celodenná anabáza – rodič si musel zobrať dovolenku a cestovať desiatky kilometrov. Možno by sme mali sprístupniť mládežníckym organizáciám možnosť testovať, ak to myslíme s prevenciu psychického zdravia detí vážne.

Aká je nálada v organizáciách pred nastupujúcou 3. vlnou?  

Trápia ich nielen spomínané nejasné pravidlá, ale v niektorých prípadoch aj existenčné problémy. Často ide o občianske združenia, ktoré majú možno jedného zamestnanca a zvyšok sú dobrovoľníci, preto prepadli cez väčšinu sieti štátnej pomoci vrátane výzvy na udržanie zamestnancov. Len pre amatérsky šport bola vyhlásená jedna výzva s dotáciou 100 eur člena klubu.

Organizáciami sa pritom znížili členské príspevky a hrozí, že prídu aj o dotácie. Normatív na dieťa v organizáciách akreditovaných ministerstvom školstva je už dnes malý, je to 38 eur na dieťa na celoročnú činnosť a už v 2. vlne sa mal krátiť na 24 eur. Po našom lobingu ministerstvo financií vyčlenilo milión eur a normatív dofinancovalo. No dnes zase prebieha diskusia o tom, či má štát zdroje na aktivity pre deti a mládež, hoci by sme mali hovoriť naopak o tom, ako deťom čo najviac kompenzovať dôsledky toho, čo prežili. A mimoškolské aktivity sú dnes súčasťou života mladých ľudí. V našich organizáciách sa ich zúčastňuje 65-tisíc mladých ľudí, to je 10 % všetkých školákov.

Ministerstvo školstva komunikuje množstvo pripravovaných reforiem, medzi nimi je i reforma obsahu vzdelávania, do ktorej prizvalo aj žiakov prostredníctvom Žiackeho poradného výboru. To je krok dobrým smerom?

Kvitujem tento prístup, bol som súčasťou výberovej komisie a do žiackeho výboru sme vybrali veľmi kvalitných mladých ľudí. Žiacky výbor bude pôsobiť pod Štátnym pedagogickým ústavom a bude to veľmi dobrá fokusová skupina, ktorá by sa mala pozrieť na to, čo vznikne v expertných skupinách. Trošku na prekvapuje, že sme do rozhodovania o obsahovej reforme nepozvali aj budúcich mladých učiteľov, dnes študentov pedagogických fakúlt. Oni budú o 3-4 rokmi nositeľmi toho, čo pripravíme.

A tiež sme pri výbere upozorňovali zástupcov ministerstva, aby si dali pozor na to, aby angažovanie študentov malo aj reálny dopad. Ak budú mať mladí ľudia po 2-3 stretnutiach pocit, že márnia čas a ich snaha nemá reálne dopady, zvýši sa ich frustrácia. Keď mladým poviete, že niečo bude mať dopady o 3-4 roky, je to pre nich ako polovica života, potrebujú rýchle víťazstvá. Tak ako nakoniec my všetci.

Andrea Settey Hajdúchová, Iniciatíva Dajme deťom hlas

Prečítajte si aj rozhovor s prezidentkou Združenia základných škôl Slovenska Alenou Petákovou: Školy zavalili povinnosťami, no podpora chýba. Samé si nakupujú čističky vzduchu a investujú do bezpečnosti.