Tolerancionizmus

Nie som znalcom rôznych ideológií, ich histórie, vývoja, a preto som sa domnievala, že slovo liberál označuje človeka, u ktorého dominuje tolerancia, zhovievavosť voči inakosti. Voči iným názorom, ideológiám, životnému štýlu. Myslela som, že liberál žije najmä v súlade so zásadou ži a nechaj žiť.

Javí sa, že médium označované ako liberálne, v niektorých otázkach nevytvára atmosféru tolerancie a konštruktívneho dialógu, naopak, v mnohom je  oveľa menej tolerantné voči inakosti, ako napríklad médiá s nálepkou konzervatívne alebo konšpiračné.

Verejne sa poukazovalo na porušenie znenia tlačového zákona, čo bola výborná príležitosť, aby som si ho celý prečítala, keďže s týmto právnym predpisom nepracujem v každodennej praxi advokáta.

Všimla som si v ňom, že prostredníctvom médií sa realizuje právo verejnosti na informácie. Ak má mať informácia hodnotu informácie, mala by to byť objektívna, faktografická správa o tom, čo sa stalo.

Ako advokát  z praxe viem, že akokoľvek dôveryhodne sa javí môj klient, ako aj fakty a skutočnosti, ktoré mi predkladá a opisuje, skutočnou skúškou ohňom prejdú až potom, keď sa k nim vyjadrí protistrana a predloží svoju verziu príbehu, predloží fakty a dôkazy na jej obranu.

Obdobne ako v prípade toho, čo znamená byť liberálny, som sa mylne domnievala, že je povinnosťou médií vždy dať priestor na vyjadrenie aj druhej strane.

Po prečítaní tlačového zákona sa javí, že to, čo sa na Slovensku vydáva za mediálny priestor a médiá, nemá ambíciu prinášať objektívne informácie tak, aby si o nich čitateľ mohol urobiť vlastný názor. Médiá u nás hlavne robia politiku. Ovplyvňujú čitateľov, čo si o  téme majú myslieť, podľa toho, za ktoré mužstvo ( ospravedlňujem sa, že  slovo mužstvo nie je rodovo neutrálne, používam ho vo význame vzťahujúcom sa na všetky možné pohlavia) hrajú.

Nemám ambíciu kohokoľvek akokoľvek vyzývať na to, aby to nerobili a pokúsili sa pre zmenu venovať skutočnej práci novinára. Možno je pre mnohých pohodlnejšie prijímať už natrávenú potravu, predžutú a spracovanú, teda spolu s informáciou aj to, čo si o nej majú myslieť.

Skôr chcem z hľadiska práva poukázať na to, že je otázne, či sa médiá, ktoré  sa  správajú takto, smú odvolávať na znenie tlačového zákona. Ten sa totiž vzťahuje na tých, ktorí prinášajú verejnosti informácie.

Wikipedia   veľmi stručne a s príslušnou očakávanou dávkou drobných  nepresností expresne doplnila moje vzdelanie v otázkach liberalizmu:

„Pôvodne bolo pre liberalizmus v tomto zmysle charakteristické aj presadzovanie (náboženskej a morálnej) tolerancie, rovnosti ľudí, práva na súkromné vlastníctvo, voľného trhu a obmedzenia štátnych zásahov, ale viaceré neskoršie smery liberalizmu tieto názory nezastávajú; napríklad niektorí liberáli sú veľmi netolerantní voči iným politickým postojom, kresťanskí liberáli presadzujú kresťanstvo a nie náboženskú toleranciu a ľavicový liberalizmus presadzuje rôzne (politické a ekonomické) ľavicové princípy.“

Áno, všimla som si veľkú mieru netolerancie, ktorej nerozumiem, asi preto, že  som vyrastala v multikultúrnom prostredí a znalosť viacerých cudzích jazykov, náboženských a iných zvyklostí bola samozrejmosťou.

Teraz už viem, že niektoré smery označované za liberalizmus, neoliberalizmus, sa vyznačujú takou veľkou mierou neznášanlivosti k iným názorom, že majú potenciál úplne rozoštvať celú spoločnosť. Preto asi nebudem človek liberálne zmýšľajúci.

Záverom pár myšlienok k téme potratov, na ktorej nádherne vidieť ako sa v praxi prejavuje vyššie uvedené. Nebudem polemizovať o tom, kedy sa začína život v tele ženy, po oplodnení zo strany muža (alebo v zdravotníckom zariadení). Myslím, že toto je každému súdnemu človeku jasné.

Otázkou je, čo donúti ženu, matku, aby sa rozhodla usmrtiť svoje vlastné dieťa. Aby sa rozhodla prerušiť časový sled udalostí vedúci k narodeniu nového života. Čo spôsobí, že rodiaci sa život vníma ako problém, ako nechcenú prekážku, ako bremeno, ktorého sa chce zbaviť. I za cenu ukončenia jeho života ešte vo vývoji.

Vychádzam z toho, že ani medzi zástancami potratov sa nenájde nikto, kto si myslí, že dieťa začne žiť až v okamihu, keď ho matka porodila, či už prirodzenou cestou, alebo za pomoci operačného zákroku.

Poučme sa z prírody, ako húževnato bráni každá samica (matka) svoje mláďatá i za cenu položenia vlastného života. Sila prírody je úžasná, tento inštinkt samíc zabezpečuje reprodukciu života a zachovanie jednotlivých živočíšnych druhov.

Ak ľudským matkám nevytvoríme prostredie, v ktorom budú schopné precítiť, že to, čo v nich rastie je nový život, ktorý je s nimi pevne prepojený a je ich súčasťou, žiadne zákazy, prísne tresty za usmrtenie časti vlastného života a vlastného ja, im nepomôžu. V snahe zbaviť sa nechceného, siahnu k prostriedkom, ktoré bezprostredne ohrozia aj ich vlastné životy.

Môj názor je, že rozhodnutie pre potrat, nie je prirodzeným správaním sa ženy. Vyvolali ho určité okolnosti, podobne ako iné okolnosti vedú k rôznym iným formám skratového správania.

Potraty nie sú len prerušením zrodu ľudského života, môžu byť hlbokými jazvami v duši ženy. Inokedy, v lepších časoch, s inými životnými skúsenosťami, môže uvedomenie si toho, ako sa zachovala k vlastnému dieťaťu, spôsobovať neznesiteľné muky. Toto uvedomenie však nemusí nastať.

Nikdy som nevidela, že by skutočne šťastný človek vedome konal zlo, alebo ho komukoľvek prial. Je to totiž v priamom rozpore s tým, čo pocit šťastia vo vás vyvoláva.

Šírenie „liberálnych“ myšlienok netolerancie a nenávisti  vylučuje atmosféru šťastia, a teda nedokáže riešiť ani tie najmenšie problémy, s ktorými sa spoločnosť borí.

Plást medu láka viac ako sud plný žlče.

Napokon vidíme to v priamom prenose.