Denník N

Muzikál Jánošík na Novej scéne – ísť či neísť?

Divadlo Nová scéna vo štvrtok 16. septembra uviedlo premiéru pôvodného slovenského muzikálu Jánošík z autorskej dielne Gaba Dušíka, Daniela Heviera a Svetozára Sprušanského. Hevier a Sprušanský sú tvorcami libreta, pričom prvý z nich je aj autorom textov piesní. Gabo Dušík si zobral na starosť hudobnú stránku.

Skúšky muzikálu sa z dôvodov spojených s Covidom-19 predĺžili z pôvodne plánovaných dvoch mesiacov na takmer rok. Výsledný produkt nakoniec prekvapil po viacerých stránkach a to tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom ohľade.

Predovšetkým treba hneď na úvod povedať, že muzikál ako žáner má isté nepísané pravidlá, ktoré sa neoplatí obchádzať. Nie preto, že by to niekto zakazoval, ale preto, že si autori koledujú o divácky neúspech. Nepísané zákonitosti sa nevyvinuli preto, aby mali mocní hráči čo diktovať a vnucovali ich ostatným, ale preto, že metódou pokusov a omylov sa postupným mnohoročným vývinom a praxou ukázalo, čo v muzikálovom svete funguje a čo zvyčajne nie.

Jedným z takýchto zistení je, že hudobná zložka muzikálu by mala dominovať a ideálne zaberať oveľa väčšiu plochu, než hovorené slovo. Dialógy majú posúvať dej (podľa možností čo najefektívnejšie ako sa len dá) smerom k ďalšiemu hudobnému číslu. Pomer hovoreného slova k spievanému nemôže byť v prospech hovoreného –  teda za predpokladu, ak sa naozaj chcete pridržiavať schém, ktoré sa osvedčili.

Tvorcovia Jánošíka však viaceré muzikálové princípy odignorovali a medzi nimi aj vyššie spomenuté pravidlo. V produkcii znie hudby výrazne menej než dialógov, pričom problém nie je v tom, že by hudby bolo skomponovanej málo, ale v tom, že hovoreného slova je zbytočne veľa.

Taktiež je postrehnuteľný pomerne veľký nesúlad medzi relatívne vysoko kvalitnými textami k jednotlivým hudobným číslam a zvyšnou úrovňou javiskovej konverzácie. Síce nie vždy bolo spevákom každé jedno slovo rozumieť, ale tá časť textov piesní, ktorú som zachytil, na mňa urobila dobrý dojem. V kontraste k nim bolo hovorené slovo vyslovene banálne.

Jedinou výnimkou bola pasáž starého zbojníka Huncagu v podaní Karola Čálika s vtipným komentovaním situácie založeným na názvoch súčasných politických strán.

Spievané texty a hovorené texty sú rovnako dôležitými časťami muzikálovej skladačky, prečo je potom v ich kvalite tak veľký rozdiel ?

Karol Čálik ako zbojník Huncaga. Foto: Dalibor Krupka

Najväčší problém muzikálového Jánošíka však leží aj tak niekde úplne inde – a to vo výbere témy libreta a najmä v spôsobe jej spracovania. K výberu témy sa dostanem o pár riadkov nižšie, začnem najskôr jej spracovaním.

Nie je jasné, v akom žánri sa autori chceli pohybovať. Chce byť muzikál dobovou karikatúrou? Minimálne vo vzťahu k vysmievanému panstvu a grófke Chardonovej (Mirka Gális Partlová) to tak pôsobí.

Alebo chce byť rozprávkovou fantáziou s vílami a ich čarovnými darmi? Prípadne nenáročnou zábavou s ľudovým humorom určeným širokým masám? Alebo je sladkobôlna melodráma myslená vážne?

Úvodné minúty pôsobili ešte celkom nádejne, pretože vstupné intro naznačovalo, že by autori mohli ponúknuť aj netradičný, novátorský uhol stvárnenia témy. V ňom si celkom výstižne robia posmešky z toho, ako si každá doba Jánošíka chcela pretvoriť na svoj obraz. Ako sa ním svojho času zaklínali gardisti a rovnako s jeho menom na perách neskôr znárodňovali majetok komunisti.

Vyzeralo to, že tento Jánošík bude mať v sebe aj istý kritický odstup od slepo uctievanej modly a ironický nadhľad nad desaťročiami prezentovanou nerealistickou legendou.

Ked do deja vstúpili víly, ktoré Jánošíka obdarovali čarovnými predmetmi, bol to tiež náznak, že sa legenda posúva niekam do sféry rozprávkovej fantázie, kam v podstate právom patrí.

Muzikál Jánošík na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Nádejný počiatočný smer však autori po chvíli opustili a ak sa aj v úvodnom vstupe vysmiali z komunistov vykresľujúcich Jánošíka ako prvého bojovníka za práva proletariátu, presne do tohoto klbka nástrah neskôr nechtiac spadli a sami začali vytvárať obraz čestného a poctivého zbojníka – čo je však už vo svojej podstate logický nezmysel.

A keby len čestného a poctivého, ale ešte aj akého patetického!

Čo ma v stvárení príbehu dosť zarazilo, bola schematickosť vykreslenia postáv. Ak je znázorňovaný Jánošík, tak vždy len ako ultra-dobrák, ak je znázorňovaný krčmár, tak zásadne ako ultra-podliak.

Hrdinovia nebývajú čierno-bieli a s výnimkou rozprávok ani tí muzikáloví. Čím viac sú z mäsa a kostí, tým viac sú aj uveriteľnejší. V Jánošíkovi sú však všetci hlavní protagonisti vykreslení extrémne pozitívne alebo extrémne negatívne, nič medzi tým. Luxus o niečo realistickejšieho stvárnenia sa dostáva len niektorým vedľajším postavám.

Navyše oveľa presvedčivejšie pôsobí, keď charakteristika toho-ktorého hrdinu prirodzene vyplynie – akoby len tak mimochodom – zo samotnej inscenovanej akcie. Vtedy si divák môže na stvárňovaného hrdinu v jednotlivých situáciách utvoriť svoj názor na základe toho AKO HRDINA KONÁ a nie na základe toho ako DEKLARUJE, že koná.

Lenže Jánošík je bohužiaľ plný samodeklarácií o svojom vlastnom konaní, ktoré sú prednášané z javiska. “Teraz budeme bojovať za slobodu a spravodlivosť,” hovorí náš hrdina. Asi necitujem úplne presne, lebo si jednotlivé repliky doslovne nepamätám, ale nejde mi o ich presné zopakovanie, ale o to, že po nich zostal vo mne pocit, že to už rovno mohol Jánošík deklarovať: “Ja som pozitívny hrdina, a ja vám to tu teraz z pódia budem všetkým oznamovať.“

Preto opakujem ešte raz, ak charakteristika postavy prirodzene vyplýva z INSCENOVANEJ AKCIE v rámcoch prezentovaného príbehu, divák si urobí na názor aj sám a nie je potrebné mu polopatisticky podsúvať, čo si má o postave myslieť. Bohužiaľ, ak inscenátori nevedia postavy charakterizovať divadelnou akciou, musia sa uchýliť k podpornej barličke prednesu samodeklarácií.

A teraz k výberu témy. Na rozdiel od opery, kde popularita a úspech diela zväčša vôbec nezávisia od libreta, pretože alfou a omegou je vždy len a len kvalita hudby, v muzikáli toto vôbec neplatí. Ide vo všeobecnosti o jeden z najmenej pochopených rozdielov medzi operou a muzikálom.

Existuje síce množstvo opier s vynikajúcou hudbou a mizerným libretom, ktoré sú divácky žiadané a hrané, úspešný muzikál však taký nenájdete ani jeden. Ak nezaujmete príbehom, prepadnete.

Jánošík ako nosná téma libreta nemôže fungovať hneď z niekoľkých dôvodov – všetci tento príbeh notorický poznajú, to znamená že nemôže priniesť žiadne nové zvraty, žiadny moment prekvapenia, žiadnu nečakanú zápletku alebo zauzlenie.

Uvedené platí samozrejme len v prípade, ak chcete legendu inscenovať tak, ako už bola desiatky krát prerozprávaná, zahraná alebo sfilmovaná. Práve preto malo zmysel pokúsiť sa poňať postavu radikálne inak.

Inscenovať príbeh, ktorý všetci poznajú práve takým spôsobom, akým ho poznajú – teda o neochvejnom bojovníkovi za spravodlivosť, ktorý bohatým berie a chudobným dáva – je nosením dreva do lesa.

Muzikál Jánošík na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Nehovoriac už o tom, že jánošíkovská fabula (a teraz nemám na mysli samotný muzikál, ale jánošíkovskú legendu ako takú) je vo svojej podstate taká jednoduchá a prostá, že sa dá prerozprávať od začiatku do konca asi v desiatich vetách. Nemá rozvinuté žiadne vedľajšie dejové línie. To je na zostavenie kvalitného libreta veľmi málo.

Skúste desiatimi vetami prerozprávať o čom je Miss Saigon, Bedári, Evita, či Sunset Boulevard a ihneď narazíte.

Netvrdím, že libreto vždy musí vychádzať z hrubej knihy plnej zápletiek, zvratov a množstva vedľajších príbehov spojených na 1200 stranách ako v Bedároch Victora Huga. Určite by to bolo zbytočné. Avšak ani opačný extrém – totiž úplná absencia aspoň trochu zložitejšej rozprávačskej štruktúry – nie je akceptovateľný a je veľmi vážnym problémom.

Vynikajúci speváci ako Patrik Vyskočil či Miroslava Drínová dostávajú v Jánošíkovi priestor skôr ako herci, než ako muzikáloví speváci a to je veľká škoda, pretože nemôžu využiť svoje najsilnejšie stránky.

Patrik Vyskočil bol presvedčivým práve v momentoch, keď spieval, pretože to je pole, na ktorom suverénne kraľuje. Ako herec sa po celý čas nachádzal v premotivovanej póze “bojovníka za spravodlivosť”, pričom ani na chvíľu neopustil angažovaný výraz. Po čase sa v tejto hereckej polohe “opozeral”, pretože stále ponúkal to isté.

A začal nudiť.

Avšak keď spieval, išlo o najsvetlejšie momenty večera. Charizma, presná intonácia, kvalitné frázovanie, zaujímavá farba hlasu a slušný vokálny rozsah z neho robia ideálneho muzikálového hrdinu. O jeho speváckych kvalitách netreba pochybovať, Jánošík mu však vôbec neposkytuje dostatočný priestor ich ukázať.

Patrik Vyskočil ako Jánošík na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Rovnako Miroslava Drínová spevácky doslova excelovala na malej ploche, ktorá hudobne jej postave pripadla. A na oveľa väčšej, nehudobnej ploche, jej pripadlo stvárniť herecky ploskú (v zmysle nie dostatočne plasticky vytvorenú ) postavu Aničky.

To nie je kritika Drínovej, ona nemôže za to, ako je jej postava napísaná. To je kritika libreta. A koniec-koncov aj réžie Svetozára Sprušanského.

A teraz už k ďalším prvkom muzikálovej skladačky.

Veľmi pozitívne – a to po všetkých stránkach – prekvapila hudobná zložka. Počas celého predstavenia bola hudba relatívne kvalitná, remeselne dobre skomponovaná, melodicky zapamätateľná (čo samozrejme nie je kritérium jej kvality, ale skôr možným predpokladom úspešnosti) a pomerne invenčná. A predovšetkým mala všetky potrebné muzikálové atribúty.

Ide o zaujímavú zmes symfonickej, rockovej a folklórnej hudby, pričom mix je namiešaný mimoriadne vkusne a najmä spôsobom, kedy si jednotlivé žánre nekonkurujú, ale prelínajú sa a voľne prechádzajú jeden do druhého. Pritom sú ako celok súdržné a kompaktné. Na mnohych miestach som oceňoval aj zvukomalebnosť zaujímavým spôsobom volenej inštrumentácie.

Keďže ide o hudbu reprodukovanú, stojí za zmienku, že by bolo celkom vhodné nepatrne stlmiť decibely valiace sa z reproduktorov. Stačí z objemu zvuku ubrať len trochu, publikum nie je hluché a menej je niekedy viac.

Pod vynikajúce hudobné naštudovanie produkcie sa podpísal Ľubomír Dolný.

Na podkladovej nahrávke si prevažnú časť hudobného materiálu nahral Gabo Dušík sám, pretože počas epidémie nemal prístup do nahrávacieho štúdia. Vklad Ľubomíra Dolného bol – predpokladám – až následný.

Kvalitná  hudobná zložka je doprevádzaná veľmi slušnými speváckymi výkonmi všetkých hlavných predstaviteľov.

Za všetkých (okrem už menovaných Patrika Vyskočila a Miroslavy Drínovej) stojí za to spomenúť Mirku Gális Partlovú, ktorá spievala postavu grófky s takou mierou istoty a suverenity, akoby mala rolu ospievanú po desiatkach predstavení, pritom išlo o premiérové vystúpenie. Vo výraze ponúkla patričnú dávku “šťavy” a energie.


Mirka Gális Partlová ako Grófka Chardonová. Foto: Dalibor Krupka

Mimoriadne vydarené bolo aj číslo, kedy spievali “frajerky zbojníkov”. Išlo o vzájomne do seba ideálne zapadajúci súzvuk výtvarnej, hudobnej a pohybovej zložky.

Tanečné choreografie boli počas celého predstavenia nápadité a svieže, tanečná zložka dotvárala atmosféru a patrila k svetlým momentom inscenácie.

Celkovo však treba oceniť pohybovú nadanosť väčšiny interpretov súboru, teda nielen profesionálnych tanečníkov.

Veľké tanečné čísla a ich choreografie vychádzali z ľudových tancov, autor choreografií Ján Ševčík má k téme Jánošíka blízko, jeho otec bol Jánošíkom v predstavení SĽUK-u Povesť o Jánošíkovi, televíznym Jánošíkom v poviedke Junácka pasovačka a aj členom zbojníckej družiny v známom filme Paľa Bielika.

Muzikál Jánošík na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Scéna Alexandry Gruskovej bola funkčná a dostatočne variabilná, vychádzala z architektúry amfiteátra vo Východnej, ktorý navrhol jej otec, známy architekt, scénograf a etnograf Viliam J. Gruska.

Kostýmy (taktiež z dielne A. Gruskovej) boli vhodne zvolené a prispevali k vizuálne veľmi dobrému dojmu.

Inšpiráciou k ich vzniku boli dobové vyobrazenia ľudového odevu z regiónov Kysuce a Liptov a historické portréty a maľby uhorskej šľachty a Rákocziho povstaleckých vojsk. Takto načerpaný materiál bol spracovaný do podoby nadčasového odevu s prvkami fantasy.

Výsledok bol veľmi vydarený. Takmer deväťdesiat ušitých kostýmov dodávalo inscenácii potrebnú farebnú pestrosť a atraktivitu.

Dielo končí agitačným prejavom, kedy Jánošík prehovára už k súčasným obyvateľom Slovenska a snaží sa ich vyburcovať z letargie, k tomu, aby zobrali veci do svojich rúk.

Vtedy prednesie aj vetu: “Čo sa tu na mňa pozeráte, dajte mi už konečne pokoj!”.

Samozrejme, je mi jasné, že toto nie je to posolstvo, ktoré si mal divák odniesť zo záverečnej reči hrdinu, avšak vzhľadom na prílišnú schématickosť znázorňovaného príbehu, nekonečný pátos a nadmernú snahu o moralizovanie a poučovanie (na čo je divák vždy alergický) bohužiaľ práve táto veta najviac zarezonovala v mojom uchu.

Keď autori nevedia odhadnúť mieru, diváka jednoducho naozaj môže napadnúť, či radšej tomu Jánošíkovi nemali dať pokoj.

Muzikál Jánošík na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Je dobré, že Divadlo Nová scéna podporuje vznik pôvodnej tvorby. Je dobré, že vytvorilo priestor a podmienky, v ktorých umožnilo kreovanie slovenského muzikálu, v ktorom sa predstavil kompletný umelecký súbor divadla (na javisku účinkuje 40 ľudí). To rozhodne samo o sebe nie je vôbec málo.

Nie je však dobré, ak sú domáci tvorcovia – a teraz to platí úplne vo všeobecnosti – zacyklení v predstave, že diváka pri každom diele treba poučovať, vychovávať a apelovať na jeho správanie.

Áno, poslaním umenia je aj apelovať a burcovať spoločnosť, ale funguje to iba vtedy, pokiaľ tento apel prirodzene a hlavne nenápadne vyplýva z akcie na scéne. Pokiaľ je takýto apel len deklamovaný a ešte aj prvoplánový, bude sa mínať účinkom. A tým sa vlastne stáva aj nadbytočným.

Muzikál Jánošík na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Stáva sa, že sa niektorá zložka inscenácie nepodarí, alebo nezvládne a napriek tomu dielo ako celok naďalej vyznieva celkom dobre.

Niekedy nie je dobrá scéna, niekedy kostýmy, inokedy nepodá dobrý výkon spevák alebo orchester.

V tomto prípade je to ale skôr naopak, takmer všetky zložky – hudba, texty piesní, scéna, kostýmy, choreografie, výkony tanečníkov a spevákov sú vlastne veľmi dobré, až výborné a napriek tomu dielo ako celok nevyznieva tak, ako by mohlo.

Na Novej scéne je v súbore množstvo mladých, veľmi nadaných a šikovných spevákov a tanečníkov, pre muzikál doslova ako stvorených. Treba im dať možnosť sa prezentovať v produkcii, v ktorej sa môžu ukázať a zažiariť.

Niektorí konkrétni speváci sú svojimi kvalitami konkurencieschopní (trúfam si to až takto napísať) dokonca aj na svetovej úrovni. Aby som sa ale držal viac pri zemi, prinajmenšom by bez najmenšieho zaváhania vynikajúco obstáli u našich českých susedov, kde je muzikálová tradícia oveľa rozsiahlejšia než na Slovensku. A kde tomu zodpovedajú aj nároky.

Je teda na čom stavať, súbor už v prípade Bedárov či Mačiek ukázal, že má predpoklady pustiť sa aj do niektorých náročných, rokmi preverených zahraničných špičkových muzikálových produkcií a v tomto trende by bolo ideálne pokračovať ďalej – hoci kameňom úrazu sú zrejme financie. Jánošík takýmto produkciám samozrejme konkurovať nemôže a nebolo to ani jeho cieľom.

Na záver by som svoje dojmy z Jánošíka (recenzia je písaná z prvej premiéry 16. 09. 2021) zhrnul nasledovne:

Pokiaľ si chcete vychutnať kvalitné a hravé texty k hudbe plné zaujímavých bonmotov (v pamäti mi utkvelo napríklad “keď sa my ženy pochlapíme, tak našich mužov oženíme” –  necitujem frázu asi úplne presne, ale idea inteligentného pohrávania sa s nelogickosťou slovenčiny je zrejmá) a pokiaľ máte záujem o zvukovo veľmi farebný multižánrový hudobný rez s neštandardnou inštrumentáciou a peknými melódiami, o slušné spevácke výkony a dobrú tanečnú choreografiu s ľudovými prvkami vo veľkých tanečných číslach, Jánošík má po tejto stránke veľký potenciál vás osloviť.

Pokiaľ však od neho očakávate aspoň trochu duchaplné a inteligentné dialógy, budete sklamaní. Autori by najlepšie urobili, keby z hovoreného slova viac ako polovicu vyškrtali a v tom čo ponechajú, výrazne ubrali z pátosu a moralizovania. Nielenže by sa tak upravil nevyhovujúci pomer medzi spievaným a hovoreným slovom, ale aj nadmerná dĺžka predstavenia.

Celé predstavenie s prestávkou má 200 minút, pritom len samotné prvé dejstvo trvá takmer dve hodiny. To je rozhodne úplne zbytočné, nie sme v Bayreuthe.

A pokiaľ ide o “ľudový humor”, ktorým hovorené slovo prekypuje – tu už mnohé bude závisieť od toho, na akého diváka muzikál chce vlastne mieriť. Mňa tento typ humoru neoslovuje, ale ja nemusím byť pre autorov muzikálu cieľovou skupinou. Lebo ako sa vraví – sto ľudí, sto chutí.

Premiéra Jánošíka na Novej scéne – slávnostná torta po skončení predstavenia. Foto: René Miko

Jánošík má svoju premiéru za sebou, zaželajme mu teda, aby sa divákom páčil. Diváci nemusia mať ten istý názor ako recenzenti a skúsenosť ukazuje, že v mnohých prípadoch mávajú dokonca názor úplne opačný.

To, či sa muzikál uchytí a bude alebo nebude aj úspešný, ukáže až prax. Nechajme sa teda prekvapiť.

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

***

UPDATE: Po opakovanej návšteve muzikálu a zhliadnutí aj predstavenia zo dňa 03. 10. 2021 recenziu dopĺňam o reflexiu druhého obsadenia:

Dárius Koči je oveľa tvárnejším Jánošíkom, prirodzenejším v hereckom prejave a menej patetickým (aj keď strojené texty predlohy ho k výrazne väčšej civilnosti samozrejme nepustia) a predovšetkým  jeho herectvo disponuje  viacerými výrazovými odtieňmi, ktoré Patrikovi Vyskočilovi chýbali.

Podarilo sa mu vniesť do príbehu o poznanie väčšiu uveriteľnosť a spontánnosť konania stvárňovanej postavy a vďaka jeho vkladu dielo ako celok nakoniec vyznelo o niečo menej kostrbato.

Po speváckej stránke bol jeho Jánošík taktiež vydareným – hoci Patrik Vyskočil bol v speve suverénnejším (a na rozdiel od Kočiho aj vždy intonačne presným). Celkovo však bolo obsadenie Dáriusa Kočiho do hlavnej úlohy veľmi dobrou voľbou.

Lenka Machciníková bola taktiež herecky o niečo presvedčivejšou, prirodzenejšou Aničkou, než jej alternantka.

Hudobne ale medzi ňou a Drínovou nebol v podstate takmer žiadny rozdiel, obe sú vynikajúcimi muzikálovými speváčkami s veľkým citom pre dynamicky citlivé diferencovanie v nuansách a ukážkovým frázovaním.

Muzicírovanie Machciníkovej pôsobí veľmi kultivovane.

Andrea Somorovská ako grófka Chardonová ponúkla veľmi kvalitne zaspievané číslo s bohatým výrazom a výborne prepracovanými interpretačnými finesami.

Z dojmov z nedeľného predstavenia (03. 10. 2021) ešte na mňa zapôsobila veľmi dobre a kvalitne zaspievaná pieseň matky v podaní Karin Olasovej.

 

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu