Denník N

Úvaha nad jedným samurajským kódexom

Starodávne kódexy mali úlohu vnášať do života vybranej skupiny ľudí poriadok, pravidlá a štruktúru. Všetko sú to slová, ktoré dnes hyperindividuálny človek nerád počúva, pretože s podriaďovaním sa, zodpovednosťou, zmyslom pre povinnosť, obetavosťou a tvrdou prácou na sebe, priznajme si, máme problém. Kódexy, akým je ten, ktorému sa dnes chcem venovať, mali pripomínať, na čom bojovníkovi záleží, čo sú jeho povinnosti, hodnoty, ciele a priority a naopak, čomu sa má vyhýbať  a čo zavrhnúť. V ideálnom prípade kódex človeka stabilizoval, vytváral mu pevnú pôdu pod nohami a vnášal do jeho života istotu.

Kódex, o ktorom chcem dnes hovoriť, napísal japonský samuraj Taira Šigesuke (1639 – 1730). Nazýva sa Bušido. Cesta samuraja. Išlo o akýsi samurajský „tutorial“, ktorý bojovníka novica inštruoval, aké myslenie, postoje a správanie by si mal rozvíjať. Po prečítaní knihy som bol prekvapený, koľkých rozličných oblastí sa autor dotkol. Od bojovníka by sme očakávali, že nám bude radiť, aby sme mali vždy v poriadku meč, ale nie, aby sme si našli čas na čítanie a písanie poézie. Mnohé rady v kódexe považujem za inšpiratívne a integrovateľné do života aj v súčasnosti.

Ži so smrťou na mysli

V čase, keď Šigesuke písal svoju knihu pre samurajov, nachádzalo sa Japonsko v období nazývanom Edo alebo tiež éra Tokugawského šógunatu (1603 – 1867).[i] Éra Edo bola charakteristická svojím mierom a relatívne pokojnými pomermi. Tento mier a poriadok, ktoré na japonské ostrovy priniesla, zadefinovala a udržiavala dynastia Tokugawa, kontrastuje s desiatkami rokov masakrov (obdobie Sengoku 1467 – 1615), ktoré boli na dennom poriadku, v mestách aj na vidieku. Myslieť na smrť v čase, keď neviete, či vás sused v noci nezapichne, sa stane prirodzeným inštinktom. No v čase, keď Šigesuke písal o smrti, tisíce samurajov žilo pokojným životom a hrozba smrti bola minimalizovaná. Napriek tomu Šigesuke svojim čitateľom radí: „Myšlienka na smrť by mala byť stále s tebou.“ Podľa autora myslenie na smrť a zánik všetkého, čo robíme a na čom nám záleží, vnáša do života pozornosť, sústredenosťprežívanie toho, čo sa práve deje, zatiaľ čo súčasne bráni pred nepozornosťou a neprítomnosťou.

Každý okamih má v sebe potenciál zániku. Smrť ako neexistencia rámcuje naše životy a prichádza bez pozvania. Tejto skutočnosti si boli ľudia v minulosti viac vedomí ako my dnes. Vyše polovica detí, ktoré sa narodili, s najväčšou pravdepodobnosťou zomrela. Priemerná dĺžka života bola kratšia ako dnes. Príkladom je čierna smrť, ktorá vyzabíjala tretinu Európy a motív lebky a smrti sa stal na dlhší čas hlavným „heštegom“ vtedajšieho európskeho umenia. Súčasná západná kultúra však smrti nevenuje takmer žiadnu pozornosť. Média pravidelne sýtia čitateľov či divákov počtami mŕtvych, ktorí sú len bezduché čísla. Tak sa smrť v našom civilizačnom podvedomí profanizuje. Stáva sa niečím, čo sa týka tých druhých, perifériou mimo každodenný život. Smrť sme vytesnili, lebo nesedí do hedonistického image instagramových nadľudí, na ktorých sa hráme. A keď smrť vstúpi do našich životov – a ona vstúpi, treba len počkať – sme zdrvení. Možno namietnuť, že súčasná epidémia tomu, čo vyššie píšem, odporuje. Nemyslím si, že to tak je. Čísla mŕtvych a mediálna rošáda strachu okolo nich ešte neznamená, že sme začali ako civilizácia brať smrť vážne.

Šigesuke však učí, že myslenie na smrť sa môže stať jednou z najväčších motivácií. Prečo? Pretože keď si držím v mysli obraz toho, že to všetko navôkol môže kedykoľvek skončiť, nebudem mrhať svoj život napríklad hádkami o politike, strácať čas činnosťami, ktoré ma vlastne ani nenapĺňajú alebo ohováraním a rečami do vetra. Urovnám konflikty s manželkou, ktoré som vytesnil niekde do úzadia (ale aj s rodinou, priateľmi či deťmi), pretože už nikdy nemusí prísť správna chvíľa. Začnem konať tak, aby neostalo nič, čo by som nemusel stihnúť napraviť v budúcnosti, lebo žiadne potom už nebude. Akceptácia reality smrti mi tiež bude brániť chorobne lipnúť na živote, čo sa prejavuje napríklad v naháňaní sa za prostriedkami na spríjemnenie života, a to do takej miery, akoby nikdy nemal skončiť. Švajčiarsky filozof a spisovateľ Peter Bieri, známy pod pseudonymom ako Pascal Mercier, o smrti vo svojom filozofickom románe Nočný vlak do Lisabonu[ii] napísal: „Zomrieť dôstojne znamená uznať skutočnosť, že je koniec. A odolať všetkému gýču o nesmrteľnosti.“ Šigesuke ide ďalej a tvrdí, že kto sa nevyrovnal so smrťou, zlyhal ako bojovník: „Nenávisť k prítomnosti smrti na tomto svete a naivná myšlienka večného života sú úplným zlyhaním v živote bojovníka.“

Bez zmyslu pre povinnosť sa stáva život tekutým

Šigesuke píše: „Ten, kto nerozumie svojim povinnostiam, môže byť len ťažko nazývaný bojovníkom.“ Netreba si idealizovať minulosť. Ani vtedy sa ľudia nehrnuli do práce a nevytešovali sa, koľko povinností majú na svojich pleciach. Preto Šigesuke svojim žiakom dáva do pozornosti význam povinností. Zmysel pre povinnosť je niečo, čo sa učíme, je to postoj, pre ktorý sa vedome rozhodujeme. Nerodíme sa s ním (česť výnimkám). Keď hovorím o povinnostiach, mám na mysli rôzne sféry života, kde je zmysel pre povinnosť potrebný – rodina, osobný rozvoj, práca, spoločnosť atď. Pozrime sa napríklad na prácu.

Môže sa stať, že ste človek, ktorého jeho práca napĺňa. V tom prípade ste svetlá výnimka, pretože väčšina ľudí podľa štatistík nie je spokojná so svojou prácou. Aké sú dôvody? A tu začína celý problém. Nech by ste robili akúkoľvek prácu, vždy nájdete nekonečné množstvo dôvodov, prečo s prácou skončiť, prečo vás nenapĺňa či prečo v nej nevidíte zmysel. A preto Šigesuke radí, aby sme rozumeli svojim povinnostiam. Pokiaľ nenachádzame zmysel v tom, čo robíme, táto „neviera“ nás oslabuje a vysáva z nás motiváciu. Nečakajte, že radosť príde sama. Občas príde, inokedy príde hnev, možno aj nenávisť. No preto najdôležitejšie sa v našich životoch musíme rozhodnúť.

Povinnosti nám môžu pripomínať, kto sme a kde sa v živote nachádzame. Pokiaľ chápem hodnotu mojej rodiny, aj moja práca nadobúda vyšší zmysel, lebo je nástrojom, ako môžem prispieť k jej blahu. Pokiaľ necítim túto povinnosť voči rodine, aj vzťah k práci môže byť oslabený. Platí to však aj naopak. Práca by sa nikdy nemala stať prekážkou v povinnostiach voči vlastnej rodine. Pokiaľ mi záleží na rodine, pracovné povinnosti rodinu nevytlačia do úzadia. Šigesuke dodáva: „Hlavným cieľom života bojovníka je každodenné vykonávanie všetkých životných povinností.“ Samurajské umenie teda spočíva v rozlišovaní povinností, ktoré sú súčasťou života. Šigesuke nikde nehovorí o tom, či nás to musí alebo nemusí tešiť, či nám to má byť alebo nemá byť príjemné. Prílišný dôraz na príjemnosť a emocionálnu uspokojenosť sa stane brzdou pri pestovaní zmyslu pre zodpovednosť a povinnosť, lebo život nikdy nebol, nie je a nebude len o príjemnosti a spokojnosti.

Vždy si nájdite čas na vzdelávanie a kultúru

Ideál vzdelaného bojovníka či kráľa sa tiahne kultúrami už od ich vzniku. Marcus Aurelius si získal povesť tým, že dokázal vo svojej osobe skĺbiť rolu kráľa a filozofa na tróne. Hoci väčšinu života strávil masakrovaním Germánov, ako potvrdzuje jeho denník (Myšlienky k sebe), filozofia a poznanie mali v jeho živote významnú úlohu. Obraz aktívneho, zodpovedného a rozhodného (bojovného) človeka v kombinácii s hĺbkou postavenou na vzdelaní a intelekte, plní rolu archetypu, ku ktorému ako ľudstvo prirodzene vzhliadame dodnes.

Podľa Šigesukeho sa malo začať so vzdelávaním budúcich samurajov v rokoch 7 – 8. Chlapec sa mal naučiť písať, čítať a študovať klasickú literatúru. Vzdelanosť mala byť dôležitou súčasťou samurajovej osobnosti. Umožňovala mu chápať širšie súvislosti, pestovala jeho myseľ, ktorá šla ku koreňu veci. Dnes by sme to nazvali kritickým myslením. Šigesuke radí: „V živote bojovníka je dôležité pochopiť podstatu veci od základov až po detaily, od koreňov po vetvy.“ Vzdelanie je súčasťou výchovného procesu, ktorý Šigesuke nazýva kultúrna výchova. Varuje, že autentický bojovný duch nespočíva iba v rozhodnosti, odvahe či sile. Človek je aj kultúrno-spoločenskou bytosťou. Potrebuje kultúru, ktorá utvára a stabilizuje jeho osobnosť. Bez kultúry je odkázaný na vrtochy svojej biologickej podstaty, ktorá je neraz v napätí práve so spoločnosťou a kultúrou.

Šigesuke samurajom radí, aby sa venovali poézii alebo čajovému obradu. Obe činnosti v Japonsku rozvinul zenový budhizmus, ktorý je prítomný aj v Sigesukeho kódexe. Išlo o tradičnú japonskú literatúru, ale aj známe zenové haiku, o ktorých vieme, že ich písali niektorí samuraji.

Literatúra človeka sprítomňuje. Zameraním na niektoré vybrané javy nám umožňuje precítiť skutočnosť, ktorá nám za bežných okolností uniká. Čítanie kníh sa ľahko môže zmeniť na bezbrehý konzum. To platí však všade. Rozhodujúca je kvalita a intenzita prežívania. Literárne klasiky a zvlášť poézia môžu obohatiť naše životy viac, ako iné spôsoby činnosti, samozrejme, pokiaľ vieme, ako využiť ich potenciál. Šigesuke radí svojim žiakom, aby popri boji rozvíjali svoj intelekt a estetické cítenie. Akákoľvek redukcia života na niekoľko činností je jeho ochudobnením.

Záver

Kniha Bušido. Cesta samuraja je v našich kníhkupectvách, žiaľ, už vypredaná. Keďže mám záľubu v japonských kódexoch, vieme vám odporučiť ďalšie, ktoré sú zaujímavé, užitočné a praktické svojím obsahom. Patria sem napríklad Hagakure (Kniha samuraje, odkaz tu), Cesta zenu – Cesta meče (odkaz tu), Budodharma / Poučení samuraje (odkaz tu) či Kniha piatich zvitkov a Kniha rodinných tradícií (spolu v jednej knihe, odkaz tu).


[i] Všetky roky a základná chronológia sú spracované z Encyklopédia Britannica.

[ii] Moja recenzia na román tu – https://dennikn.sk/blog/2113783/jeden-z-najkvalitnejsich-romanov-ktore-som-cital-za-posledne-roky-nad-knihou-nocny-vlak-do-lisabonu/

Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som históriu a slovenskú literatúru a literárnu vedu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde si v súčasnosti aj robím doktorát z literárnej vedy. Medzi moje záľuby patrí čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Som zakladateľ webovej stránky Knižné univerzum, kde pravidelne upozorňujem na knižné novinky. Moje knižné blogy na Denníku N sa obsahovo týkajú kníh, ktoré sa mi dostali do rúk (novšie aj staršie). Ak máte záujem o recenzovanie knihy či spoluprácu, kontaktujte ma a dohodneme sa :-)