Čergovské hry. Divočina a informácia.
Život je aktívne udržiavanie a rozmnožovanie špecifickej štruktúry. A život to sú aj medvede, vlci, orly, baktérie, dážďovky, salamandry a informácie.
V čase boja za celoročnú ochranu vlka sa stala medzi poľovníkmi a lesníkmi hitom moja veta, že vlk ovláda minimálne 4000 slov. Táto komunita tým chcela demonštrovať moju totálnu neznalosť vlka, lesa i prírody vôbec.
Je to normálne a ja sa im vôbec nedivím. Nie je jednoduché pochopiť, že polohy chvosta, polohy hlavy, rôzne postavenia uší a celého tela v spojení s rozmanitými zvukovými prejavmi dávajú dokopy viac ako 12 bitovú informáciu, s ktorou vie vlčia komunita efektívne pracovať.
Je to jednoducho tak. Všetky živé organizmy sú fyzikálnym stelesnením entít na spracovanie informácií. Organizmy používajú informácie na rozmnožovanie, na hľadanie potravy, na svoju údržbu, na zachovanie svojej štruktúry aj na manipuláciu so svojim prostredím.
Príroda okolo nás je nielen záhadnejšia než si predstavujeme, ona je dokonca záhadnejšia než si vieme predstaviť.
Včely pracujú s dvadsať bitovou informáciou, kde majú zakódované azimuty potravy, jej vzdialenosť, množstvo a chuť či svoj zdravotný stav.
My, ľudia, bohovia na vrchole prírodnej pyramídy, podľa svojich predstáv, komunikujeme s 800 zvukovými slovami a maximálne 200 pózovými správami.
Tým nechcem nič povedať, tým je povedané veľa.
Prísť v tejto situácii s myšlienkou, že les nie sú stromy, ale obrovská komunita rastlín, živočíchov, baktérií a všelijakých iných životaplných organizmov, ktoré navzájom medzi sebou komunikujú bohatou rečou a aktívne riešia problémy svojho života, je vlastne samovražda.
Pod jedľami a bukmi vo východoslovenskej divočine si niekedy čítam scifi a musím sa vždy usmievať, ak sa tam píše o nadväzovaní kontaktov s mimozemskými civilizáciami. Ľudia takejto komunikácie nie sú schopní. Ako by sme mohli byť toho schopní ak nevieme rozpoznať ani inteligenciu rastlín, organizmov, s ktorými máme spoločné dejiny a žijeme v rovnakom prostredí.
Áno, les, organizmus, zložený nielen zo stromov, a ktorého časti majú všetkých päť zmyslov i vlastnú pamäť, nie je mimozemská civilizácia. Žije tu na Zemi viac ako 350 miliónov rokov a má pamäť. V letokruhoch storočných stromov i v DNA baktérii sú uložené informácie o minulosti, o dávnych dobách, keď ešte lososy tiahli v našich riekach, orly slobodne lovili srnky a vlci zavýjali v prastarých jedľobučinách. Tie lesy boli iné ako lesy, ktoré máme okolo nás. A lesy, ktoré tu budú v budúcnosti, sa na naše nebudú podobať. Život je zmena. Čo ale zostane, je pamäť a komunikácia. Les je organizmus, ktorý si TO všetko pamätá a ktorý komunikuje.
Mali by sme na to myslieť ak o ňom rozprávame, ak sa o ňom hádame, ak ho chceme chrániť alebo rúbať. Les nie je mimozemská civilizácia, má k nám bližšie ako si myslíme.
Vždy si na to spomeniem, keď spím pod širákom, medzi bukmi a jedľami v čergovskej divočine a zo slovenských dolín ku mne dolieha nezrozumiteľná zmeť ľudských slov bytostí, ktoré navzájom nekomunikujú, len sa bijú o svoju pravdu, o pravdu, ktorú majú len oni a oni a oni…
Lenže pravdu o lese má len les. A s ním komunikuje kto?
A les má aj pamäť. Pamätajte…
