V sieti dezinformácií

Každý človek túži po pravde. Táto túžba patrí k základným potrebám. Túžime poznať pravdu o sebe, o svete a veciach okolo nás. Aby sme na týchto pravdách postavili svoj život. Poznanie pravdy nám pomáha spoznávať hodnoty. Preto je poznanie pravdy dôležité. Spoznať pravdu niečo stojí. Treba určitú námahu a trpezlivosť, aby sme pravdu spoznali.

Niekedy je pravda „dostupnejšia“. Napríklad encyklopédie a slovníky pomerne rýchlo pomáhajú pravdu uchopiť. Niekedy je to „zložitejšie“. Hlavne ak ide o niečo odborné. Tam je dobré spoľahnúť sa na odborníkov. V oblasti médií je dôležité dávať prednosť serióznym médiám a overovať informácie z rôznych strán.

Odmenou za námahu je spoznanie pravdy. Pravda sýti dušu. Prináša jej potechu. Pamätáte, koľko radosti prinieslo vyriešenie logickej hádanky? Ak však nemáme dosť vytrvalosti, ak sme len konzumentom, potom nám skutočná pravda môže uniknúť. Mnohí siahnu po skratke v podobe bulvárnych médií, či po médiách z dezinformačnej scény.

Majú v rukách úlomok, o ktorom si myslia, že je pravdivý. Dokonca majú z toho potechu – pretože majú pocit, že majú v rukách niečo vzácne. Preto sa toho odmietajú vzdať.

A keďže to prijali ako fakt a často nemajú potrebnú pokoru a múdrosť informácie prehodnocovať, tak diskusia na rovine argumentov, sa u nich stáva neplodnou. Ako hľadať a diskutovať v sieti dezinformácií? Dnes sa na to pozrieme cez prizmu knihy V síti dezinformací…

Na pravde záleží

Manipulácia je stará ako ľudstvo samé. Pamätáte si na grécku bájku o Trójskom koni? Rozšírili informáciu, že to je dar. A pritom vo vnútri boli bojovníci. Trojania koňa priviezli do mesta, dokonca kvôli nemu zbúrali hradby. A vďaka týmto vojakom bola Trója dobitá…

Celé stáročia sa manipuluje s pravdou. Keď sa krajina rozhodne napadnúť inú. Hľadajú sa dôvody. Treba obyvateľstvo pripraviť na vojnu. Mužov zapáliť pre boj, aby sa nebáli obetovať. V dnešnej dobe získať podporu medzinárodného spoločenstva. Niekedy ten dôvod je skutočný a niekedy ho treba „vyrobiť“…

Pamätáte si na vojnu v Iraku? Jeden z hlavných dôvodov bola existencia zbraní hromadného ničenia. Pre niektoré z krajín to bol kľúčový dôvod. Našli sa zbrane? Nenašli. Znamená to, že to čo sa dialo v krajine bolo v poriadku? To nikto nepovedal…

Možno si pamätáte na zábery z vojny. Dodnes mám pred očami záber z večerných správ, ako bomba presne trafila svoj cieľ. Malo to byť akýmsi ospravedlnením vojny. Presvedčením o tom, že je spravodlivá a že obete sú len tie, ktoré sú nevyhnutné (a starostlivo vybrané). Tento záber vyhral. Hoci priamo z miesta iracká vláda prinášala zábery o tom, že útok bol spojený aj s množstvom nevinných obetí. Tie chytré bomby totiž tvorili len 8 % použitých zbraní…

Iný príklad. Vojna o Falklandy. Vojna medzi Veľkou Britániou a Argentínou o Falklandské ostrovy. Táto vojna bola mediálne pokrytá novinármi, ktorí boli na britských vojenských lodiach a Veľká Británia im ukázala len to, čo chcela. To nijako nemení skutočnosť, že ich Argentína obsadila. Avšak nebyť koloniálnej politiky, nebol by tam ani vplyv Veľkej Británie, Francúzov či Španielov… Pravda je komplexnejšia, než sa často zdá.

Fake news

Takéto ovplyvňovanie a prekrúcanie je známe aj z minulosti a dodnes možno vnímať jeho dopad.

Francúzsky satirik Maurice Joly napísal v roku 1864 politický pamflet pod názvom Rozhovor v pekle medzi Machiavellim a Montesquieum. Toto podobenstvo o diabolskom spiknutí bolo namierené proti Napoleonovi. Oveľa neskôr sa tento text dostal do rúk Hermannovi Goedschemu, ktorý zmenil obsadenie. Účastníkmi spiknutia boli Židia a ich snahou bolo ovládnuť svet. Goedsche bol nemecký antisemita. Tento jeho spis sa dostal do Ruska. V tom čase cár strácal moc a silnela moc liberálov, ktorí sympatizovali so Židmi. A tak bolo toto dielo šírené za účelom propagandy. A bolo ďalej upravované, až sa dostalo do podoby Protokolov sionských mudrcov.

Tie zohrali dôležitú úlohu pri vytláčaní Židov z Ruska. Ale poslúžili aj nacistickému Nemecku. A dodnes sú prameňom hnevu a nenávisti voči Židom. Mnohí ospravedlňujú holokaust práve na základe tohto diela, ktoré možno označiť za vtedajšie „fake news“…

Platení diskutéri

Počas občianskej vojny v Rusku najlepšie využívali propagandu bolševici (a pomáhalo im v tom Nemecko). V Nemecku sa tlačili noviny a letáky, ktoré sa cez neutrálne Švajčiarsko pašovali do Ruska. Bolševici platili diskutérov, ktorí za peniaze sa snažili ovplyvniť verejnú mienku, alebo názor určitej skupiny. Nepripomína vám to niečo? Na manipuláciu slúžili aj slová, ktoré mali škatuľkovať a mali tak byť nástrojom, ako niekoho onálepkovať, aby ostatní nepočúvali, čo hovorí. A tak sa používali slová ako záškodník, nepriateľ, či fašista. Slová o fašistoch často aj dnes zaznievajú zo strany Ruska smerom k Ukrajine, keď príde na pretras okupácia Krymu…

Falošný profil

V dnešnej dobe sme zaplavení informáciami. Akoby nemali konca. Často je zložité dopátrať sa k prameňom. Preto jedným zo znakov pochybnej informácie je, že sa nedá overiť. Nevieme kto to naozaj povedal a že sa to stalo. Falošný profil, falošný status, vložené slová, neexistujúca osoba, či vykradnutý profil… Pri štandardných médiách je väčšia šanca, že si overujú informácie a tak kus roboty urobia za bežného človeka. Používajú štandardné agentúry a oslovujú starostlivo vybraných ľudí, ktorí sú skutočnými odborníkmi na problematiku.

Boj o mienku

Dnes v dobe internetu a sociálnych sietí je oveľa jednoduchšie zasiahnuť čo najväčšiu skupinu ľudí. Je to veľmi rýchle a vďaka obrazom aj silné a efektívne. Vďaka médiám a internetu sa mnohé boje v skutočnosti odohrávajú pred našimi PC a obrazovkami. Je to boj o nás a náš názor. Naše myslenie a mienku. Vďaka čomu budeme ten „správny“ názor šíriť ďalej.

Šírenie strachu

Tento boj je zaujímavý aj pre šírenie strachu. Asi si spomínate na zábery rôznych teroristických skupín, ktoré zverejnili zábery drastického zabíjania a mučenia ľudí len preto, aby šírili strach a nahlodali odhodlanie bojovať. A boli v tom veľmi efektívni. A pritom nie je to nič nové. Počas II svetovej vojny lietadlá bežne zhadzovali letáky na nepriateľské vojská v nádeji, že ich obsahom „nahlodajú“ bojovú morálku. Niektoré boli aj vtipné. Ak si dobre spomínam na zábery z  kórejskej vojny, tak americkým vojakom sa dostali do rúk letáky s nápisom: utekaj domov, (meno amerického prezidenta) ti spí so ženou!

Ak niekto v súčasnosti dosiahol manipuláciu a informačnú vojnu k dokonalosti, tak je to Rusko. Každý rok Rusko dáva cca 2 miliardy dolárov do propagandy. Okrem štátnych médií sú to rôzne média v zahraničí, platení diskutéri a novinári. Celý tento moloch má za úlohu ovplyvňovať verejnú mienku (podľa potreby), ovplyvňovať pohľad na Rusko a nahlodávať spojenectvo západných krajín a ich zapojenie do medzinárodných štruktúr.

Informácia a jej kontext

Málokedy si uvedomujeme, že nie je dôležitá len informácia, ale aj tie veci okolo nej. Mohli by sme povedať kontext a prostredie. To všetko sa podieľa na tom, ako tá informácia „vystrelí“. Hovorí sa tomu rámovanie. To ako je informácia podaná – ovplyvní to, ako vyznie a ako ju pochopíme. Dokonca to môže ovplyvniť, či vyznie pozitívne, alebo negatívne. Často to poznáme podľa titulkov. Články v rôznych médiách hovoria o tom istom a podľa titulkov viete, na čo chcel novinár poukázať, prípadne ako to hodnotí. Ak si na to nedáte pozor, ovplyvní vás ako je informácia podaná a nie, čo sa naozaj stalo.

Okrem prostredia menia podstatu aj slová. Menia význam. Maskujú skutočnosť. Pamätáte si na plošné testovanie? Koľko vtipov vzniklo okolo toho, keď plošné testovanie nahradilo povinné testovanie. Hra so slovami.

Istú rolu zohrávajú aj emócie. Novinári si už dávno všimli, že predávajú emócie. Najlepšie to vidno na titulkoch a upútavkách. Následne zistíte, že článok / príspevok bol úplne o niečom inom. Alebo že tam nič zázračné, prelomové či šokujúce nebolo. Ale čítanosť / sledovanosť to malo…

V psychológií sa preto používa pojem efekt kognitívneho rámca (posudzujeme veci podľa celého kontextu a prostredia, do ktorého sú vložené). Takéto zavádzanie je hrubo neetické a nemorálne.

Existujú celé manuály ktoré navádzajú, ako túto manipuláciu uskutočniť. Často sa o veciach zahmlieva. Používajú sa málo známe pojmy (aby zneprehľadnili skutočnosť). Posúvajú sa fakty, ktoré je na mieste ťažké overiť.

Informácia a emócia

Tým však manipulácia nekončí. Slová sú spojené s emóciami a s obrazmi. Často sa zámerne používajú určité slová, aby vyvolali určité emócie a obrazy a tak ovplyvnili mienku. Spomínate si na diskusiu o imigrantoch? Prečo by to mal byť z princípu muž a islamista? Môže to byť žena, dieťa… budhista, kresťan z východu…

Mnohí politici a manipulátori vedia presne vycítiť emócie a obrazy, ktoré v ľuďoch rezonujú a vedia, ktoré slova použiť, aby ich vyvolali a zneužili. A tak vďaka slovám dostanú ľudí tam, kam chcú.

Ako často sa tento mechanizmus používa pri volebných kampaniach. Bezpečné Slovensko! Nájomné byty! Ale aj v reklamách na produkty. Zdravý spánok! Radosť! Spokojnosť! Ale aj v názvoch produktov. Bezpečná investícia!

Riziká tlačových agentúr

Práca s informáciami je o niečo bezpečnejšia v prípade agentúr. Tie na rozdiel od médií sa zameriavajú na podstatu, ktorú treba zhrnúť do niekoľkých riadkov. Nie je tam priestor na dlhé analýzy a komentáre. Na rozdiel od iných médií. A predsa aj tie sú zraniteľné. Vďaka politickej rétorike, kedy agentúry prinášajú, alebo preberajú politické vyhlásenia, prípadne zásadné stanoviská politikov. Prinášajú v podstate jednostranný text, ktorý je hrubo nestranný a následne ovplyvňuje verejnú mienku. Tlačové agentúry mnohí politici a skupiny dokážu zmeniť na hlasnú trúbu svojej propagandy.

Ako sami skresľujeme skutočnosť

Nezápasíme len s tím, čo nám posúvajú, ale aj sami so sebou. Základom je mať informácie z rôznych strán a navzájom ich konfrontovať. A to je náročné. Čím menej informácií, tím ťažšie je situáciu posúdiť. Potrebujeme určité informácie, lebo následne si utvoríme názor a ten je ťažké zmeniť. Keď si raz utvoríme názor, je oveľa ťažšie ho zmeniť. Chce to kus pokory, ale aj ochotu pripustiť, že sme sa mýlili. Dokážeme spätne prehodnotiť postoj? Alebo ho po čase podrobiť kritike a konfrontovať s novými informáciami?

Zápasíme však aj so sebou a so snahou veci ovplyvniť a prifarbiť. My sami často ovplyvňujeme pravdu o sebe a svete okolo seba. Prispôsobujeme si pravdu. Chceme pred druhými vyzerať lepšie. Ale aj obhajujeme svoju pravdu a zamlčiavame skutočnosti. Nehovoríme celú pravdu. Hovorí sa tomu technika riadenia dojmov. Hovoríme len to, čo sa nám hodí.

Nástrahy logiky

Niekedy však čelíme naozaj zákerným mechanizmom. Hovorí sa tomu konfirmačné skreslenie a patrí to do oblasti kognitívneho klamu. Ide o využívanie mechanizmov, akými funguje náš mozog. Náš úsudok stojí na indukcií a dedukcií. Je to „jednoduchá“ logika. Indukcia sú všeobecné závery na základe pozorovania a dedukcia je uplatnenie všeobecných pravidiel na konkrétny príklad. Problémom zovšeobecnenia však je, že mnohé veci zosekáva na kosť a tak môže prehliadnuť aj podstatné veci. Okrem toho. Ešte vždy existuje teória pravdepodobnosti a náhoda. To čo je všeobecné, nie je platné vždy.

Túžime rozumieť svetu

Máme potrebu rozumieť okolitému svetu. Preto v snahe rozumieť mu a mať pocit, že vieme čo sa deje a máme to pod kontrolou, ak veciam nerozumieme, tak si ich zjednodušujeme, aby sme mali pocit, že rozumieme. Preto sme národom futbalových a hokejových trénerov, virológov, lekárov, právnikov a veľa iných profesií. Tím že skutočné autority boli posunuté do ústrania, priestor zaplnili všetci ostatní a v snahe vyznať sa, menia sa na odborníkov, hoci nimi nie sú. A možno je v tom kus kompenzácie a snaha cítiť sa dôležito. Mať pocit vlastnej hodnoty. Túžime mať cenu. Byť pre niekoho vzácny. Je to prirodzené. A naozaj sme vzácni. Lebo sme originálni. Preto poznanie pravdy by malo stáť na snahe a štúdiu. Je to niečo, čo si treba zaslúžiť. Čo nie je zadarmo. A vtedy príde ten slastný pocit, že som spoznal niečo. Že viem niečo, čo nevie každý. A je to pravda! V akom rozpore je to s falošnou pravdou, ktorej sa niektorí držia, aby o ten falošný pocit vlastnej hodnoty (že ja viem niečo, čo ty nie) neprišli.

Aj skúsenosť môže zavádzať

Logika nám pomáha zorientovať sa v živote, spoznať pravdu a rozlišovať. Sú však ľudia, ktorí zákonitosti, ale aj slabosti logiky dokážu zneužiť. Častou takouto chybou je zapojenie skúsenosti. Hovorí sa, že skúsenosť je neprenosná. Je to múdrosť, ktorá sa nedá úplne odovzdať. Akoby sme chceli použiť iný manuál, veď je to asi rovnaké… Často pri spracúvaní informácií siahame po takýchto skúsenostiach. Je to efektívne a šetrí to energiu. Ale kvôli tomu menej sledujeme podstatu informácií, ktoré prichádzajú. Ľahko prehliadneme niečo, čo by v skutočnosti poukazovalo na úplne iný význam!

Ovplyvňovanie mienky

Ale skúsenosť sa zneužíva aj vo verejnej diskusií. Koľko ľudí v snahe ovplyvniť verejnú mienku hovorí o skúsenosti, ktorú však nie je možné overiť! V tomto prípade však nejde o oral history – rozprávanie pamätníka – jednotlivca ako to vnímal a zažil. A pritom takáto história je len útržkovitá! Je dôležitá, ale nie je to celá pravda. V tomto prípade však ide o odvolávanie sa na skúsenosť, ktorá nie je pravdivá. Videl som, počul som… Bratov kamarát… Kamaráta susedy… Čo z toho možno overiť? Odvolávame sa a dávame hodnotu informácií na základe toho, čo sa overiť nedá! Ako často pod článkami sa objavujú komentáre, ktoré prinášajú takéto „overené“ informácie ako to bolo a čo sa naozaj stalo. A pritom skutočnosť mohla byť iná.

Prečo sa uzatvárame pravde

A tím prichádzame k ďalšiemu problému. Každý novinár vie, že verejnú mienku formuje prvá informácia. Aj keď je nepravdivá. Koľko ľudí bolo prehlásených za zločincov. Následne sa ukázalo, že to tak nie je. Ale časť ľudí už túto skutočnosť neprijme. Je to práve naša snaha spracovať informácie a celú vec uzavrieť, ktorá nás vedie k tomu, že tak ťažko prehodnocujeme stav.  Vytvárame si akúsi mentálnu kotvu. Tí okolo môžu hovoriť, argumentovať, racionálne a emočne a nás to ani nepohne. Dokonca máme sklon ešte viac sa pripútať k úlomku, ktorý považujeme za pravdivý. Dokonca nás to utvrdzuje v tom, že máme pravdu.

Nikto nie je v bezpečí

Na tomto princípe funguje šírenie dezinformácií. Často sú to informácie, ktoré môžu byť aj v niečom pravdivé, ale hlavne sú upravené podľa potreby a prinášajú určitý pohľad na svet, ktorí mnohí ľudia prijímajú ako fakt a následne sa uzatvárajú pred konfrontáciou s inými informáciami. Jedna dôležitá vec. Ak ste v tom naozaj dobrý, potom viete dostať dezinformáciu aj k vzdelaným ľuďom. Je to manipulácia a manipulátor vie ako na Vás. To že sa snažíte si informácie preverovať, alebo ste zvyknutí mentálne pracovať (vďaka vzdelaniu), zvyšuje šancu, že sa tak nestane. Ale sme v tom všetci spolu. Preto ani z pohľadu tej druhej strany nemožno pozerať na tú prvú, ako jednoduchšiu. Je skôr zraniteľnejšia.

Vystaviť sa neistote

Hovorí sa tomu kognitívna dizonancia. Je to reakcia na nové skutočnosti, ktoré spochybňujú tie, ktoré sme už prijali za fakt. Je to pre nás nepríjemný stav. Máme radšej kognitívnu rovnováhu, teda pocit, že sme v obraze. Je to nepríjemné, preto hľadáme, ako z toho von. A hľadáme tú jednoduchšiu cestu. Z tohto ťaží reklama. Chcete mať čistejšiu domácnosť? Aby Vaša rodina bola šťastná! Všetko rýchle riešenia. A bezbolestné. Ale niečo treba vedieť aj ustáť. Je to nepríjemný pocit. Ale nie beznádej. Je len na nás, ako ďalej. Ak nepodľahneme nepríjemnému pocitu.

Prečo podliehame dezinformáciám

Už sme naznačili, že ak niekto je presvedčený, že má pravdu, potom nie je ľahké presvedčiť ho, že to tak nie je. Odborne sa tomu hovorí backfire efekt. Tá možnosť, že nemám pravdu. Pochybnosť. Treba ju rýchlo zahnať! Niekto reaguje krikom a vulgárne (hlavne na internete). Čakali by sme, že v dnešnej dobe množstva dostupných informácií, kedy je možné dostať sa aj k naozaj veľmi serióznym a vedeckým výstupom, sa podpíše pod diskusiu na určitej úrovni. Ale tak to nie je. A tak stále stretávame ľudí, ktorí veria na veci, ktoré sú už dávno popreté. Títo ľudia miesto konfrontácie s novými informáciami, vyhľadávajú podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí ich len utvrdzujú v tom, že je správny ich pohľad na svet.

Informačná vojna

V súčasnosti, hoci si to drvivá väčšina ľudí neuvedomuje, sme v informačnej vojne. Je tu snaha prostredníctvom spriaznených médií, informačných kanálov a rôznych dezinformačných webov narúšať hodnoty, ktoré boli vnímané ako samozrejmosť. Hovorí sa tomu informačná vojna. Vyvolávanie chaosu. Zmätku. Podrývanie skutočných autorít. Šírenie chaosu vedie ľudí k jednoduchým riešeniam. K takým patrí voľba autority. Už nie skutočnej, ale takej, ktorá tvrdí, že pozná odpoveď a má sklon vládnuť autoritatívne. V dnešnej dobe istá politická strana podporuje protesty proti kovidu a opatreniam len preto, aby sa pokúsila zmeniť politickú situáciu.

Iracionalita davu

Každý kto bol na nejakej tej demonštrácií si všimol, že je tu určitá iracionalita davu. Nedochádza tu k vzniku kolektívnej inteligencií. Ako hovorí Le Bon, davy nehromadia ducha, ale blbosť. Ľudia v dave sú ľahko ovplyvniteľní. Prestávajú sa správať ako jednotlivci. Začínajú robiť veci, ktoré by nerobili. Je to tím, že v dave sú anonymní. To isté platí pre diskusie na internete. A písanie statusov. Ľudia tam vystupujú pod rúškom anonymity, alebo si aspoň myslia, že sú anonymní. A tak nadávajú susedovi, ale aj človeku z druhého konca krajiny. Myslia si, že sa to v dave stratí. Cestou ako sa s tím vyrovnať, je konfrontácia. Konfrontovať konkrétneho človeka s konkrétnym tvrdením a brať ho na zodpovednosť. Nie je to tak dávno, kedy polícia vyhľadal práve takéhoto človeka, ktorý na internete šíril zaručené informácie a to v duchu: šírte kým to zmažú. Pravdu treba pomenovať. Môže byť nepríjemná. Ale musí byť pravdivá.

V dobe internetu vznikajú celé davy, ktoré je pomerne ľahké získať a ovládať. V podstate stačí jeden človek so zásobou falošných profilov. To čo dnes označujeme ako trolla. Sedí niekde v teple. Cez falošné statusy šíri falošné informácie, ovplyvňuje verejnú mienku a škodí celej spoločnosti. Aj tu cestou ako von – je identifikovať konkrétneho človeka s konkrétnym profilom aby bolo jasné, s kým máte do činenia a v mene akej autority hovorí…

.

Čo môžeme urobiť, aby sme boli odolnejší voči dezinformáciám? Čo najviac čítať. Čítať rôzne média. Aj zahraničné. Podrobiť kritike text, aj informácie z neho. Vyhľadávať čo o téme hovoria skutočné autority, ktoré sú rešpektované v tej ktorej oblasti. Byť otvorení novým skutočnostiam a ak treba, podrobiť zaužívané názory kritike a otvoriť novým skutočnostiam. Mnohí ľudia čítajú bulvárne média, ale aj konšpiračné, pretože v skutočnosti túžia po niečom viac. Túžia vedieť viac a vedieť viac, ako iní. Žiaľ, vybrali si povrchné média, ktoré túto túžbu po pravde sýtia povrchnými a často nepravdivými informáciami. Do života treba aj kus trpezlivosti, niekedy je potrebný čas, aby sa nám pravda ukázala. Je to proces, ktorý potrebuje svoj čas. Okrem toho, niekedy treba pre spoznanie pravdy dozrieť. Prijať „veci“ v ten správny čas. Mnohé knihy v živote som musel dať bokom, aby som sa k nim neskôr vrátil. Keď som ich chytil do ruky prvý krát, ešte som nebol naladený a pripravený spracovať to, čo sa snažia povedať…

Tomáš Hupka

Jiří Táborský strávil značnú časť života v médiách, kde sa ako novinár venoval rôznym témam a postupne sa vypracoval na odborníka na kybernetickú bezpečnosť. Ale pri písaní knihy na to nebol sám. Veľa psychologického „materiálu“ mal od Jiřího Loučneho, ktorý je policajným psychológom. Podklady k informačnej vojne pripravil podplukovník Otakar Foltýn. O ruských metódach a technikách poskytol informácie atašé Daniel Bagge. A s prípravou knihy pomáhali aj pracovníci z Centra pre boj s terorizmom a hybridnými hrozbami. Pán Táborský v súčasnosti pracuje ako hovorca Národného úradu pre kybernetickú a informačnú bezpečnosť a jeho kniha V síti dezinformací nám poslúžila ako podklad pre tento článok…

Zdroj fotografie:

www. nano-magazine. com