Denník N

Ak nie si ako Valér, máš malér

Prečo sú naše literárne kritiky také nudné?

Kde bolo, tam bolo, ukladal som narúbané drevo. V USA som sa totiž naučil začať kritiku osobnou anekdotou. Časom mi to začalo liezť na nervy, ale to je v poriadku, keďže na Slovensko táto metóda ešte nedorazila. Vraciam sa teda z budúcnosti ako vierozvestca, zajtra má liať, ukladám polená pod strechu a táto dlhotrvajúca mechanická činnosť uvoľňuje mozog a staré literárne krivdy.

Poleno je prirodzeným mostíkom k slovenskej literatúre.

Problém je v tom, že pravidelne čítam slovenské literárne kritiky (t. j. recenzie od literárnych profesionálov). Problém je v tom, že ich čítam s chladným záujmom, ako keď entomológ pozoruje nejakého reliktného endemického chrobáka. Dávno sa z nich – a aj zo mňa – vytratila vášeň. Čítam ich zo zotrvačnosti – sú ešte stále také nemastné-neslané?

Áno, sú ešte stále generické a miestami hlúpe.

Chrobáky sú väčšinou silno chitinizovaný hmyz s hryzavými ústnymi orgánmi. Predohruď tvorí mohutný štít (pronotum), stredohruď a zadohruď zrastajú s bruškom v jeden celok. Prvý pár krídel je silno chitinizovaný a premenený na krovky (elytrae) – názov „Coleoptera“ v doslovnom preklade znamená „pancierokrídlovce“. Anatómia imág, ale i lariev je v ďalších znakoch ťažká, pretože tieto znaky sú veľmi rozmanité.

Zrejme preto sa anglofónny svet vyhýba spojeniu „literárna veda“ a používa spojenie „literárna kritika“.

Nie je chrobák ako chrobák!

Namiesto viet z USA, ako napríklad: Kniha ťaží z napätia medzi úžasom a jeho temným dvojčaťom, nezrozumiteľnosťou. alebo Triafa loptičku do autu, ale aj tak vyhráva. musím čítať tuzemské vety (um namiesto rumu) ako Dej prózy nie je bližšie priestorovo a spočiatku ani časovo špecifikovaný. Neviem (nechcem!) to objektívne podložiť, ale štandardná slovenská kritika umiera v priamom prenose na svoju smiešnu snahu o rýdzu objektívnosť. Na rozdiel od USA, kde sa to subjektmi len tak hemží, sa slovenské preferencie skrývajú za nepriestrelné požiadavky, poväčšine z kamenárskej dielne Ústavu slovenskej literatúry. Napríklad: Román sa nepodaril, lebo v ňom nie je zlom a nie je dynamický. Inde: Nie je ľahké jednoznačne povedať, za čo hlavná postava bojuje, o čo jej ide, čo sa má v priebehu deja naučiť. Alebo: Napriek tomu je ťažké uchopiť knihu ako celok a spojiť čiastkové motívy do zmysluplnej interpretácie. A ďalej: Podobne, ako je kniha nedostatočne sústredene komponovaná ako celok, sú aj jej jednotlivé texty zväčša málo koncízne a prepracované…

Niekto tu hľadá literárny poklad na Striebornom jazere.

Z toho vyplýva jediný argument tohto textu: Zo slovenských kritík si spravidla do Wordu s kuriozitami kopírujem somariny. Z anglických zaujímavé veci.

Dočerta so všetkou tou ucelenosťou, komplexnosťou, druhými plánmi, kompozičnou vyváženosťou, žánrovým zaradením, žánrovým synkretizmom, soteriologickými (vždy som chcel použiť toto slovo) aspektmi, juxtapozičnou syntagmatickou štruktúrou narúšajúcou pretenciózne sémantické horoskopičiny a ďalšími pochybnými abstraktnými položkami zo zoznamu atribútov kvalitnej literatúry! To máte všetci rovnaký checklist?

Nehovoriac o motivických skokoch. Nič nemôže nenadväzovať. Lebo myšlienky bľačia starostlivo usporiadané. A tak by som slovo pôsobiť z literárnej kritiky vyrezal motorovou pílou, len aby sme sa vrátili do osobnej anekdoty. Zhruba uprostred chystania dreva na zimu (a tohto textu!) som dostal veľký hrnček čaju s rumom a to ma rozpálilo. Bla bla bla pôsobí dojmom nadbytočného apendixu. Typický alibizmus! Je to tak, ale keby niečo, tak tidli-fidli. Zaškrtiť ťa slepým črevom je málo! Rovnako pertraktovaťusúvzťažniť, prípadne inherentný – umelé kozy slovenského písania o písaní.

Autorka ale k tejto téme neponúka angažovaný príspevok, je iba uvravenou pozorovateľkou pertraktovanej reality, ktorú transformuje do expresívnych modelových okolností.

Realita nestačí!

Netreba zabúdať ani na interakcie s literárnymi kritikmi. Passiovi sa nedá nič vytknúť, azda len tá blahosklonná povýšeneckosť. Čo by povedal o tomto texte? Zrejme: „V tejto podobe by nad touto reakciou bolo príliš veľa redakčnej práce s nejasným výsledkom.“ Alebo: „Predstava, že [Rosovej] vytrvalá blogerská práca dostáva na inú kvalitatívnu úroveň našu literárnu kritiku, či nebodaj celú literatúru, je typický ballovský žartík.“ To isté Rebro, na nejaké moje vŕtanie odpovedal odkazom na hrubú knihu (Eco, U., Culler, J., Rorty, R., & Brooke-Rose, C. (1992). Interpretation and Overinterpretation (Tanner Lectures in Human Values) (S. Collini, Ed.). Cambridge: Cambridge University Press), pričom sa virtuálne pľasol po čele. Naštuduj si, debile! S Hostovou sme tiež nepodebatovali, hoci moja konštruktívna poznámka mierila priamo do jadra veci (napokon, ako vždy, len to niekedy nie je jasné). Napísala mi, že píše tak, ako píše, lebo píše tak, ako píše. Presnejšie, že text hodnotí tak, ako ho hodnotí, a preto ho tak hodnotí, a toto je jazyk, ktorý na to používa (kantovská vec osebe, heideggerovské variácie, lacanovské objekty a veci, heideggerovské utrpenie, nietzscheovský dionýzovský duch, bataillovský smiech, bataillovská zvrchovanosť). Keď som Furiosovi Jílkovi povedal, že by sa mohol vyjadrovať zrozumiteľnejšie, dobreže ma neposlal do krčmy medzi seberovných. Tuším to súviselo s animozitou.

V týchto prípadoch som zas hmyz ja.

Predstav si čiaru.

Pod čiarou je škatuľkár Mikšík, ktorý si za šírenie pneumatických metafor a prvoplánovej politickej korektnosti zaslúži jednu vetu so Strakom, šašom slovenskej kritiky na kokse a steroidoch. A čo držiteľ rána, Želinský? Náš jediný nádejný kritický mysliteľ zakademizuvavieva. (Matejov zajac mu už drží miesto, hehe.) Práve jeho dobrá – rozumej vecná, suchá, koncízna a nezáživná – kritika odpálila túto časovanú bombu. Kedysi sľubný Nádaskay už tiež razí tvrdú dikciu Pavilónu slovenskej literatúry. Rehúš radšej zo slovenskej literatúry vystúpil. Šrankov posledný svieži výraz bol „rustikálne karaoke“.

Čo tak literárnokritické karaoke?!

Na koho som zabudol? Ozvite sa v komentároch!

Ach, jaj, tie defenzívne kritiky, neambiciózne, deskriptívne, nevýbojné, všetko podložené, vyargumentované, vyvážené, úvod, jadro, záver, nejaký donkichotsko-postmoderný exkurz, všetko, ako má byť, ale čítať sa to nedá. Šablóna ako lusk! Ako vajce vajcu! Systémy! Kategórie! Konštantné konštatovania! A naproti tomu človečina, divočina – ofenzívne vystrčené rožky, nekorektná dojmológia. Vysrať sa na rozum! (Čo len s nami bude?!) Dobre, beriem späť, ale aj tak. Veď hyperbola. Ledabolá parabola. Vysrať sa na formality! Inými slovami, nechcem len informácie, ale aj emóciu. Nechcem len opis, ale aj ponor. Nechcem len racionalitu, ale aj intuíciu.

Možno pritom argumentovať, že v umeleckej próze sa okrem horizontálneho pohybu uskutočňuje aj vertikálny pohyb do hĺbky.

Nehovor! Myslím to vážne: toto mi radšej nehovor. Na to by ťa bolo – možno vraziť súradnicovú sústavu do srdca literatúry a potom ju do pol boka odratú natiahnuť na pravouhlý škripec. Ale veď ja nič, to je len možnosť. Poviem ti tajomstvo: Abstraktné ruminácie prostredníctvom exkluzívnej lexiky neprovinčnej proveniencie nie sú garanciou epistemologickej kvality, skôr komplexom fenomenologickej inferiority.

Nepíš to len pre kolegu z ústavu!

Ale veď aj ja, veľmi rád by som túto metakritickú ponosu podal výstižnejšie a konštruktívnejšie, ideálne vlastnými slovami literárnej kritiky, bez vrabcov a gumipušky, ale s píšťalkou na psy – takým tým nenapadnuteľným pseudovedeckým štýlom, najradšej by som ju bodol vlastným tupým nožíkom, pojal, ale pointa je inde. Veď vieš. Alebo nevieš. Nebudem sa tu ondiať s aplikáciou aparátu na aparát, radšej to rozkopnem ako zhnitú tekvicu.

Analýza dokázala hovno! Mňa s nejakou racionalitou nedobehneš!

Nejako sa mi to poposúvalo, kde som to… áno, slabé kritiky sa týkajú aj teba, pokiaľ nie si Masaryk, Janecová alebo Darovec – títo to dotiahli do antológie najlepších kritík a ja som si tie kritiky pamätal. Prečo? Neboli analytickým rozpitvaním. Vzniesli sa nad svoj predmet. (Ale to si už asi spätne idealizujem.) Nepotrebujem počuť, z čoho sa kniha skladá, ale čo tá kniha robí. A tá kniha to musí robiť s tebou, no a čo, že máš doktorát. Sčítaný a rozhľadený subjekt sa nemusí hanbiť za svoju reakciu. Naopak, môže (musí!) svoje vedomosti pozdvihnúť svojráznym názorom, vkusom a – bude to trojskok s tvrdým dopadom – umením. Áno, umením, subjektívnym umením, umením zapôsobiť a zmeniť dielo svojím pohľadom.

Ako hovorí Valér Mikula – nech to tu erdží!

Alebo aspoň híka, napríklad jeho citátom: „Pri písaní o literatúre subjektivizmus nemôže byť nijakým strašiakom!“ alebo parafrázou na jednu jeho jedovku: A z čoho sa najlepšie urobí kritika, ak nie z kritík, čo je najlepšou zárukou jej „kritickosti“, ak nie kritikou už posvätený materiál, teda literárnokritické termíny, klišé, literárnokritická topika? Ďalšou istotou sú archaické predpisy, ako má vyzerať kritická forma, ktoré sa v hlavách mladých kritikov dočkali nepochopiteľnej regenerácie a autority.

Predstavujem si, sugerujem ti, že si vstupuješ do svedomia a vydávaš sa za iskrou, vtipom, dôvtipom, nezbednosťou, espritom, šmrncom, šťavou, švihom, štýlom, zvedavosťou, nadhľadom, strhnutím, uchvátením, vytržením, vytrhnutím, pobavením, štrukturálnou sebadeštrukciou (to bol chyták alebo ani nie), pretože mi chceš – dúfajme – dať viac ako nejaký opatrný, nevyvrátiteľný, opancierovaný rozbor. Chceš sa do toho vložiť. Chceš mi o tom povedať všetko. Všetko, nie len to odôvodniteľné a rozumné, chápeš? Horko-ťažko sa vymoceš z bezpečného kokónu a žargónu a prestaneš sa báť seba samého. Nájdeš svoj zabudnutý hlas. Kikirikí! Strasieš rigorózne putá. Tú tu tu túúúú. (Dramatická povznášajúca hudba alebo nervózne vytrubovanie.)

Povolíš opraty. (Kde sa tu berie toľko zvierat?) Povieš, aj čo nechceš: V jasnom svetle zboreného dómu si naťahuje stuhnuté údy nahé kritické čudo!

Nemusíme hneď byť extrémisti. Ani exhibicionisti. Na začiatok mi stačí príklon. Alebo aspoň odklon. Aspoň chrobáka.

Lebo aktuálne to vyzerá tak, že kritici a kritičky a ich hybridy väčšinou nemajú čo zaujímavé povedať. Ak z ich textov odstránime celú tú objektívne sa tváriacu literárnokritickú aparatúru, veľa pôvodných, nebodaj strhujúcich myšlienok neostane. Zvyčajne (už aj na mňa sa lepí ten plíživý alibizmus) pristupujú ku knihe s patologickým odstupom, ktorý sa nemôže nepreniesť aj na čitateliatko. Vedia si spraviť domácu úlohu, ale výsledkom je niečo ako recenzia na kopírku: Dokáže kopírovať farebne aj čiernobielo. Ale nemá kolieska. A tak vzniká sivá, mazľavá, homogénna hmota bez soli a škvariek.

Pre koho?

(V najlepšom ti sem vopchajú reklamu, ale aspoň sa môžeš nadýchnuť na posledný úder.)

Predstav si, že píšeš pre Valéra Mikulu!

Teraz najčítanejšie