Denník N

Bezprecedentný rozklad právneho a sociálneho štátu sa rovná…

Človek ako jediný živý tvor na tejto planéte dokáže žartovať, aj keď má na to najmenej dôvodov. Ernest Hemingway

Asi tieto slová najlepšie vystihujú vo mne aktuálne dozrievajúce pocity z celkovej nálady v spoločnosti v predvečer jej súmraku. Neustále sa mi premietajú v mysli všetky tie drobné dieliky skladačky, ktoré si po častiach dávam postupne dokopy. Celkový obraz sa ani náznakom ešte nečrtá, čo ma na jednej strane desí, ale na druhej mi dáva nádej, že ešte nie je dôvod na paniku. Alebo žeby?

Ja vidím totálny rozklad základov právneho a sociálneho štátu v bezprecedentnej podobe. Liberálna demokracia ako najlepší, rozumej najmenej bolestný, model spravovania spoločnosti zo všetkých doposiaľ vynájdených spôsobov, padá na kolená.

Socha slobody hrdo týčiaca sa na Liberty island (ostrov slobody), už by radšej ani večer nechcela zažať svetlo nádeje na svojej pochodni.  Locke, Hume, Rousseau a mnoho ďalších učencov svojej doby, kedy tento koncept na prelome 18. a 19. storočia sa budoval, sa musia teraz obracať v hrobe, kam to dopracovali elity tohto sveta.

Zlámané a ubolené hnáty padlých revolucionárov a obyčajných prostých ľudí, častokrát pohádzané bez úcty do masových hrobov, by aj vstali opätovne pred pomyselné brány Bastily, keby mohli…

Prečo tieto intelektuálne slová? Nedá sa to povedať i v reči, ktorej by rozumel aj Jozef Mak, človek miliónty? Áno a tu sa dostávame k mojim pocitom. Tie má každý z nás. Cítime, že nálada v spoločnosti, biznise, rodine, ale i v bezprostrednom susedskom okolí, nie je práve najlepšia. Nevieme to ešte popísať. Možno by sme radšej to vytesnili a uzatvorili sa do vlastných domovov.

Má to však tri podstatné háčiky. Prvý, že život akokoľvek zložitý sa nám môže zdať, je vo svojej podstate jednoduchý. Druhý, že sa riadi súborom základných zrozumiteľných pravidiel. Tretí, že sme pevnou súčasťou života na tejto planéte a konanie jedného živého tvora vplýva na iného a zároveň vychádza z rozhodnutia toho ďalšieho.

Väčšina z nás túži po dôstojnom živote, kedy práca nás nielen živí, ale aj baví. Kde po práci sa človek s radosťou vracia na miesto, ktoré hrdo volá svojim domovom. V domove, kde sála pomyselné teplo rodinného kozuba. V kozube, kde zdrojom príjemnej energie sú hodnoty, ktoré si jednotliví členovia rodiny zvolili za svoje a nemusia sa za ne hanbiť, či nebodaj pykať.

Nech sa akokoľvek snažím, momentálne vidím pramálo dôstojnosti a čírej lásky v živote bežného človeka. Práca je len zvyčajne trpený nevyhnutný úkon, ktorý drží pri živote naše finančné nároky, uspokojuje naše potreby a umožňuje život na permanentný dlh, ktorý je tak potrebné splácať. Splácať i keď už nevládzeme ráno z postele vstať.

Z domova sa už dávno stala výkladná skriňa výdobytkov konzumného spôsobu života moderného človeka. V domovoch žijú neraz rodiny, ktoré v podstate svoj pôvodný účel viac menej už ani neplnia. Uťahaný z práce, zo života, po príchode domov sa už len zvaliť na gauč pred televízor, či počítač.

Pomyselný kozub, v ktorom by mohol horieť oheň nádeje a lásky ako odraz životných hodnôt, ktoré by sme radi vštepili nielen vlastným partnerom a deťom, sa stal viac menej prebytočným zariadením v domácnostiach.

Na sklonku vlastných životov tak zostávame v osamotení. Spoločnosť, kde jej základným stavebným prvkom je jednotlivec a jeho osobná integrita (súlad medzi tým, čo cítiš, čo si myslíš, čo povieš a napokon spravíš), sa napokon dostala do štádia bdelej kómy. Cítime a vnímame všetko okolo nás, len nedokážeme už pohnúť ani brvou. Nerešpektovanie pomyselných základných pravidiel hry nás dostalo až sem – na hranu.

Otázka by mala byť postavená, čo ďalej? a mala by byť adresovaná elitám dnešného sveta. Spoločenstvo akýchkoľvek živých tvorov je postavené na jednoduchom princípe krehkej rovnováhy.

V prípade človeka túto rovnováhu zaisťuje tzv. stredná spoločenská vrstva, ktorá je kostrou celého spoločenského systému a mala by byť najpočetnejšou. Týmto je zabezpečená pružnosť systému, ktorý citlivo reaguje na všetky zmeny, ktoré sa nás ako ľudí dotýkajú.

Súčasťou spoločnosti sú aj dve protichodné spoločenské vrstvy, medzi ktorými by malo byť životaschopné prepojenie.najvyššia vrstva spoločnosti udáva hlavný smer, kadiaľ sa uberáme. Keď neexistuje spomínané prepojenie cez strednú vrstvu k tej najnižšie postavenej, vzniká nám seriózny problém a systém sa začína rúcať.

Na opačnej strane máme najnižšiu spoločenskú vrstvu. Podobný domino efekt vzniká, keď nemajú aspoň minimálny pocit pevnej pôdy pod nohami, ktorý by rešpektoval ich vlastnú dôstojnosť a osobnú integritudával im nádej, že môžu zlepšiť svoju životnú situáciu.

Globalizácia a prudký spoločenský rozvoj s ňou spojený vytvorili doposiaľ nepoznaný rozsiahly tlak na všetky vrstvy spoločnosti. Výsledkom je, že pomyselné nožnice medzi tými naspodku a tými na vrchole sa extrémnym spôsobom roztvorili a živé spojenie medzi nimi sa takmer úplne pretrhlo.

Takýmto spôsobom máme zarobené na seriózny problém…

Barbarus hic ego sum, quia non intelligor illis.“ Ovídius

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.