Denník N

Pokojne mi vravte, že som ovca (o konformite v nás)

Ktorá z paličiek A, B, C je rovnako dlhá ako tá na ľavom obrázku? Vybrali ste si?

Predstavte si, že existujú ľudia, ktorí vyberú možnosť A alebo B, a pritom vôbec netrpia telesným či mentálnym postihnutím. Dokonca si trúfam povedať, že správnu odpoveď od začiatku poznajú.
Ako je to možné bez toho, aby im niekto držal nôž na krku? Ten nôž v skutočnosti nevidíte – má podobu verejnej mienky.
Zdá sa vám to prehnané? Tvrdíte, že vám by sa to stať nemohlo?

Nechcem tvrdiť opak. Nakoniec, dnešný svet je podstatne ďalej ako ten z polovice 20. storočia, keď sa Solomon E. Asch pustil do jedného z najznámejších psychologických experimentov nazývaný aj test konformity.
Viem, že viete, čo je konformita, preto môžete smelo preskočiť nasledujúcich päť viet a pokračovať ďalším odstavcom. My ostatní si zatiaľ prečítame jednoduchú definíciu:

Konformita (resp. konformizmus) znamená prispôsobenie sa tomu, čo hovorí väčšina, aj keď si myslíme niečo iné. Ide o dobrovoľné prispôsobenie sa, jeho výsledkom má byť bezkonfliktná existencia, resp. prežitie.
Prílišná miera konformizmu vedie napríklad k byrokracii, pretože nikto nemá motiváciu zmeniť spôsob práce, ktorý bol roky zavedený.
Naopak, antikonformisti neuznávajú žiadny iný postoj okrem svojho, zásadne sa neprispôsobujú nikomu a ničomu. Bývajú to ľudia z radov revolucionárov či umelcov, zvyčajne z mladšej vekovej kategórie.

http://thenewschoolhistory.org/?ppl=solomon-asch
Profesor Solomon Asch

Vráťme sa teraz do roku 1951, konkrétne na americkú Harvardovu univerzitu. V jednej z miestností vidíme profesora psychológie Solomona Eliota Ascha, ktorý sa opiera o stôl a pred sebou má sedmičku mladých mužov študujúcich na spomínanej univerzite. Tento štyridsiatnik poľsko-židovského pôvodu ešte netuší, že ho raz budú v učebniciach považovať za pioniera sociálnej psychológie.
Práve teraz ukazuje študentom akýsi obrázok a kladie im otázku – presne takú, akou začína tento článok. Mládenci si naivne myslia, že tu sedia kvôli nejakému zrakovému testu, ale mýlia sa. Toto malé neškodné klamstvo je dôležité, lebo inak by pán profesor prišiel o pointu.1)

Vlastne nie. Nič netušiaci je len jeden jediný študent (pre potreby článku ho budeme nazývať pokusným králikom). Ostatní členovia skupiny dostali vopred presné pokyny, ako majú odpovedať (volajme ich povedzme tajní agenti).
Študenti majú podľa pokynov profesora vybrať zhodnú paličku na dvanástich rôznych obrázkoch. Odpovedajú pekne nahlas jeden po druhom. Pokusný králik sedí za stolom ako predposledný, takže zakaždým počuje predchádzajúce odpovede.

V prvých piatich pokusoch odpovedá každý člen skupiny sám za seba. Úspešnosť králika je takmer stopercentná. V duchu si už nadáva, že tento deň mohol radšej stráviť v parku s nejakou fešnou babenkou, a nie s partiou nudných patrónov s kartičkami, ktoré asi ukradli deťom zo škôlky. Netuší, že skutočné testovanie ešte nezačalo, a že onedlho mu začne byť pekelne horúco.

Keď príde šieste kolo, všetci tajní agenti začnú odpovedať zle.

Solomon Asch sa musí sakramentsky ovládať, aby sa neprezradil. Rukami mu prešlo už 122 pokusných králikov a vyzerá to tak, ani tento stodvadsiaty tretí nebude iný. Vlastne len štvrtina z nich bola úplne nezávislá a ani raz nepodľahla tlaku skupiny. Čo je zaujímavejšie, viac ako tretina (presnejšie 36%) študentov odpovedala vo väčšine pokusov rovnako chybne ako zvyšní členovia skupiny. Keďže sú to všetko univerzitní študenti, je takmer isté, že správnu odpoveď poznajú.

Profesorovi Aschovi to však stále nestačí a zdvojnásobí veľkosť skupín. Chce sledovať počet chybných odpovedí pokusných králikov v závislosti od toho, koľko agentov bude klamať. V duchu si už kreslí graf, ktorý sa bude tak nádherne vynímať v odbornom vedeckom časopise.

Chybovosť podľa počtu oponentov

Výsledky sú skvelé.
V skupinách s jediným agentom odpovedajú aj naši zajkovia vcelku správne (len 3,6% chýb). No už dvaja tajní agenti spôsobujú mierny nárast chybovosti (13,6%), pri troch a viacerých klamároch stúpa množstvo nesprávnych odpovedí pokusných králikov na viac ako 30%. Maximum, t.j. 37,1% dosiahne pri siedmich agentoch.

Trochu neskôr sa profesor Asch pokúsi aj o iné habaďúry – povedzme, že pridelí nášmu králičiemu nešťastníkovi do spolku kamaráta. Ten s ním spočiatku odpovedá na všetky otázky správne (takpovediac „proti všem“), aby ho po niekoľkých pokusoch zradil prestupom k väčšine. Niet pochýb o tom, že sa taký ťažko skúšaný študent necíti dvakrát vo svojej koži.

Študenti vyberajú správnu paličku. Jeden z nich je však akýsi vydesený.

Nebudeme nášho úbohého mládenca viac trápiť. Nakoniec, pravdepodobne si z neho už desiatky rokov uťahujú všetci budúci študenti psychológie, tak načo pridávať vlastné polienko do vatry, však?

Konformitu študentov, ktorí „zlyhali“, vysvetľoval profesor Asch tým, že sa báli vystúpiť z davu, nechceli pútať pozornosť, resp. vyzerať pred ostatnými ako hlupáci. Vlastne to vyznelo tak, akoby to bola nejaká škaredá choroba. Človeku, ktorý tak ľahko podľahne tlaku väčšiny, potom asi nemožno celkom veriť.
Obavy z konformného správania súviseli s tým, že II. svetová vojna skončila len nedávno, a všetci mali ešte v živej pamäti paralýzu, ktorou fašistickí diktátori ovládali obyvateľstvo.
Vysoké percento prispôsobivých študentov sa dalo vysvetliť aj dobou, v ktorej sa testovanie uskutočnilo. Päťdesiate roky boli charakteristické tým, že verejná mienka mala väčšiu silu ako slobodná individualita jednotlivca, a ani vtedajšie populárne časopisy či motivačné knižky neskloňovali výraz asertivita vo všetkých pádoch tak, ako tie dnešné. 2)

V súčasnosti je už sociálna psychológia ďalej, a vie pomenovať aj ďalšie dôvody, prečo si toľko mladých mužov vyberalo nesprávnu veľkosť paličky.
Mohli sa nazdať, že nepočuli správne otázku, a tak radšej odpovedali s ostatnými.
Alebo si domysleli, že pravdepodobne ide o nejakú „skrytú“ hru, ktorú zo solidarity nechceli kaziť (predsa len – boli to študáci).
Testovaniu nemuseli prikladať dôležitosť, bolo im jedno, ako odpovedajú (viď povzdych o študentskej mentalite).
Mnohí z nich si pretierali oči a boli zjavne zmätení, takže sa snažili dosiahnuť vnútornú pohodu aj za cenu zlej odpovede.
Zážitky z detstva, autoritatívni rodičia či učitelia, skúsenosti so šikanou – to všetko mohlo mať na úroveň konformity testovaných osôb podstatný vplyv.
A vôbec, istá miera prispôsobenia sa je žiadúca v každej efektívne fungujúcej skupine, či už ide o občiansku spoločnosť, pracovný kolektív alebo partiu kamošov, čo chodia na pivo. Viete si predstaviť, že by chcel každý aplikovať svoj názor na výber krčmy, v ktorej sa stretnú? To by mohli rovno ostať doma s manželkami.

Od roku 1951 prebehlo v rôznych krajinách sveta niekoľko stoviek testovaní podobných Aschovmu. Väčšina z nich potvrdila, že národy, ktoré sú charakteristické kolektívnym rozhodovaním, vykazovali vysokú mieru konformity. Ide najmä o ázijské krajiny (Čína, Japonsko), či niektoré domorodé africké kmene (napríklad kmeň Bantu v Zimbabwe svojich súkmeňovcov prísne trestá za všetky prejavy individualizmu).
Tam, kde je názor jednotlivca alfou a omegou (iste ste uhádli, že ide najmä o USA, ale napríklad aj Francúzsko), nemali psychológovia väčšinou čo počítať.
Lenže viete, ako to chodí – aj v rámci jedného národa sa nálada obyvateľstva mení, takže kým v šesťdesiatych kvetnatých rokoch konformita ľudí vo všeobecnosti klesala, na tom istom území sa mohlo stať, že prišla kríza, vojna alebo šialený diktátor, a bolo po slobodnom rozhodovaní – a to ukazovateľu konformity vôbec nerobilo dobre. Po príklady netreba chodiť ďaleko, len toť do nášho česko/slovenského humna.

V každom prípade Ashova práca inšpirovala jeho nasledovníkov i odporcov k tomu, aby teóriu o konformite poprevracali z každej strany, či už z hľadiska pohlavia a veku testovaných osôb, vplyvu hanby, kultúrnych odlišností či spoločenských noriem.

Iste ste už niekedy počuli, že ľudia sa občas správajú ako ovce. Naše drahé ovečky však necháme na paši prežúvať ďatelinu a pohľadáme, či sa niekto pozrel na zúbok aj zverom.  Týka sa konformita aj ich alebo ide čisto o ľudskú vlastnosť? A veru, jeden z výskumných tímov sa pozrel na vec aj z tejto strany a skúmal konformitu zvierat.
Výskumníci si však namiesto oviec vybrali krysu. Najprv ju ponúkali vybraným ochuteným krmivom, takže si naň veľmi rýchlo zvykla. Potom ju pomiešali v klietke s hlodavcami, ktoré preferovali obyčajnú ničím neochutenú stravu. Hádajte, ako to dopadlo? Údajne sa vybodla na svoje lahôdkové dobroty a pustila sa do nechutností, ktoré žrala väčšina. Raz darmo, už ani krysy nie sú tým, čím bývali.
Iné tímy vedcov analyzovali šimpanzy, ďalšie si zase vybrali za obeť ryby (konkrétne sortu Pávie očko), no všetci zhodne vyhlásili, že istá miera konformity v takýchto spoločenstvách naozaj existuje.

Nuž, čo na toto povedať. Hádam len to, že byť ovcou je vlastne prirodzené.

Zdroje: Okrem odkazov v texte sú to ešte dva sťahovateľné súbory:
http://psych.fss.muni.cz/vybiral/download.php?soubor=23
https://is.cuni.cz/webapps/zzp/download/130100969

 


Poznámky k článku:

1) Dnes by sme sa na mieste tých študentov okamžite začali oháňať etikou, prípadne by sme sa dožadovali finančného odškodnenia, ale až do sedemdesiatych rokov sa takéto psychologické výskumy robili bežne.
Z tých čias aj pochádza tzv. veľká trojka experimentov, pričom Ashovo malé klamstvo bolo oproti tým ďalším dvom „selanka pro batolata“.
Patrí k nej ešte Milgramova hra na učiteľa, ktorý môže za zlú odpoveď trestať žiakov fiktívnym elektrickým úderom a ešte slávnejší
Zimbardov Stanfordský väzenský experiment.  ⇒ (späť do textu)

2) Mimochodom, práve skorým päťdesiatym rokom vďačia ženy za to, že nemali tú „česť“ figurovať medzi pokusnými králikmi profesora Ascha. Do experimentov ich zahrnuli až neskôr a zvyčajne z nich vyplynulo, že dámy podliehajú tlaku okolia viac ako muži. Dôvod spočíval najmä v tom, že sa cítili zodpovednejšie za osud členov skupiny, chceli v nej udržať harmóniu, takže dokázali potlačiť svoj názor v prospech ostatných (alias – pre pokoj v rodine, nech je teda po tvojom). Výnimku tvorili dievčatá zhruba do dvadsiatky, ktorých konformita bola podľa výskumov na rovnakej úrovni ako u ich rovesníkov. Ale ako vraví klasik, celé je to omnoho zložitejšie. ⇒ (späť do textu)


Chcete si ešte čítať o zaujímavých psychologických výskumoch?
Nuž ľaľa, tutohľa:

Prečo sa bojíme vlastnej kópie?

Ako vzniká hviezdna rota alebo kde sa schovávajú múdri politici?

Staršie články autorky nájdete na blogu Sme.

Teraz najčítanejšie