Dúhová rodina Hronovcov – časť 2.
Pochádzam z veľmi tradičnej dedinskej rodiny. Môj starý otec – ten český – ako dieťa osirel a vždy veľmi chcel, aby naša rodina bola spolu. Počas môjho dospievania sa dvakrát stalo, že v našom okolí bolo potrebné postarať sa o ohrozené dieťa. Moji rodičia boli vždy pripravení zastúpiť rodičov, ktorí v tej chvíli nemohli starostlivosť o dieťa zabezpečiť. Tieto situácie ma ovplyvnili tak silno, že keď nás potrebovala Agnes, ani na okamih som nerozmýšľal a svoje rodičovské schopnosti som aktivoval.
S Filipom sme sa spoznali cez spoločných priateľov a aj keď sme boli obidvaja mladí (Filip mal 17), vytvorilo sa medzi nami časom veľmi silné puto. Takmer od začiatku sme spolu aj bývali. Keď po 4 rokoch prišlo na to, že treba strážiť neter, mali sme dostatočné podmienky, aby sme sa mohli o ňu starať. Prvýkrát u nás prespala keď mala asi rok.
Znie to asi rozprávkovo, ale z veľkej časti na to obdobie aj tak spomínam – byť s Agnes, starať sa o ňu, vidieť ju rásť, budovať si s ňou vzťah, vidieť, ako nám čoraz viac dôveruje, bolo naozaj rozprávkové. My s Filipom sme museli veľmi zmeniť náš životný štýl – bol koniec častým stretnutiam s kamarátmi, kultúrnym akciám, cestovaniu. Necítili sme sa ale obmedzovaní – rodičovstvo nás napĺňalo, rýchlo sme sa zladili. Všetko bolo logické a plynulo prirodzene. Môj muž je trochu nákupný maniak a to sa naplno začalo prejavovať vo vzťahu k Agnes. Zrazu mala viac oblečenia ako ja. Neviem, či to poznáte, ale postavenie otca v spoločnosti sa v mnohom líši od postavenia matky. Všetky mamy na ulici sa na vás usmievajú, učiteľky v škôlke vás ľúbia a všade máte dvere otvorené, aj keď nerobíte nič viac, ako mamy naokolo. Stále totiž prevláda názor, že starajúci sa otec je unikát a treba ho obdivovať. Podľa mňa to tak samozrejme nie je, ale to nič nemení na tom, že som sa cítil výnimočne.
Keďže sme s partnerom spolu žili už niekoľko rokov a mali sme doma aj dieťa, prišla na pretras aj svadba. Zasnúbení sme boli asi tri roky a chceli sme náš vzťah aj rodinu spečatiť pred zákonom. V Česku sme mali možnosť uzavrieť iba registrované partnerstvo, manželstvo pre všetkých nebolo a zatiaľ stále nie je. Registrované partnerstvo je skôr symbolické než funkčné spečatenie – neprináša ani zďaleka tie isté práva a povinnosti ako manželstvo. Aj tak to pre nás znamenalo veľa. Som rád, že sme mohli náš vzťah osláviť s rodinou a priateľmi, ale náš bežný život nám to veľmi neuľahčilo. Stále sme nemohli za seba takmer nič vybaviť, nemáme spoločný majetok, nemôžeme byť obidvaja zákonnými zástupcami našich detí, nemáme nárok na príspevky od štátu, na ktoré majú nárok iné rodiny s deťmi.
Od svojich troch rokov bývala Agnes výlučne u nás, boli sme de facto jej rodičia, ale nemali sme k nej žiadny právny vzťah. To sme potrebovali zmeniť, potrebovali sme fungovať ako rodina – vybavovať škôlku, lekára, poisťovne. Preto sme požiadali o jej zverenie do pestúnskej starostlivosti. Zistili sme, že pestúnmi nemôžeme byť obaja, ale len jeden z nás. Nešlo mi to do hlavy – nikomu takýto zákon nepomôže, ale Agnes veľmi ohrozí – pre dieťa je predsa bezpečnejšie mať dvoch zákonných zástupcov. Čo keby sa nám niečo stalo? Akceptovali sme to však a požiadali o pestúnstvo aspoň pre Filipa. Ani to nebol ľahký proces, ale my sme boli radi, že máme Agnes pri sebe a že nám prináša toľko radosti do našich životov. Súd sa ťahal 3 roky a medzičasom sme sa presťahovali do Bratislavy, kde sme dostali pracovné ponuky. Na predposlednom súdnom pojednávaní (v júli) nám sudca prikázal, že sa musíme presťahovať naspäť do Česka. To bola pre nás veľká rana – v Bratislave sme boli všetci spokojní, mali sme prácu, priateľov, Agnes chodila do skvelej škôlky, bola zapísaná do školy… No sudca bol neoblomný a my sme sa o mesiac sťahovali naspäť, bez práce, bez školy. Boli sme ale spolu a to bolo najdôležitejšie.
Nasťahovali sme sa k mojim rodičom a začali plánovať stavbu domu, keďže sme nevedeli ako dlho sa ešte bude súdny proces ťahať a do jeho konca sme museli zostať v Česku. Našťastie sme našli pochopenie v dedine, kde bývame a Agnes zapísali do školy dva dni pred začiatkom školského roka. Na súd sme šli ešte dva razy. Takmer rok po návrate, štyri roky po tom ako sme proces začali, sme dostali pečiatku a Agnes nám bola zverená do pestúnskej starostlivosti. Tá úľava bola neskutočná. Ako to už býva, čas zahojí všetky rany a človek je veľmi silný a zvládne hocičo. Rok na to sme začali túžiť po druhom dieťati a tým sme rozbehli druhý veľký príbeh nášho života.
Martin Hron
Prehľad ďalších častí:
Časť 1.
Časť 3
Časť 4
Časť 5
Časť 6
Časť 7
