Galakoncert k sedemdesiatinám Petra Dvorského
V deň sedemdesiatych narodenín Petra Dvorského usporiadalo SND slávnostný galakoncert zostavený čiastočne z tenorových árií, ktoré oslávenec sám počas svojej bohatej kariéry spieval a čiastočne z hudobných čísiel jeho speváckych partnerov v operách, v ktorých najčastejšie účinkoval. Bohužiaľ, hlas samotného Dvorského sme si v ten večer nevypočuli, hoci pôvodným zámerom usporiadateľov bolo pripomenúť si jeho viruozitu premietanými ukážkami zo Suchoňovej Krútňavy a Verdiho Maškarného plesu.
Ani jedna z nich nakoniec nezaznela zrejme z dôvodu nevyhovujúcej kvality reprodukcie obrazového materiálu na zastaralom technickom zariadení, ktorým SND aktuálne disponuje.
Presné podrobnosti a pozadie technických problémov nepoznám, ale niekoľko dní pred koncertom, na tlačovej konferencii k zahájeniu novej divadelnej sezóny boli novinári svedkami, ako sa pokazil projektor a tlačová konferencia sa v dôsledku toho musela premiestniť do iných priestorov. Jednoducho názov “nová budova SND” je dnes už v podstate zavádzajúcim eufemizmom, pretože technika v SND je nielen morálne zastaralá a technologicky nekompatibilná, ale evidentne už aj odchádza.
Skutočnosť, že na koncerte usporiadanom na počesť Petra Dvorského jeho hlas nakoniec nezaznel ani symbolicky, by bola za iných okolností určite ťažko vysvetliteľným paradoxom.
Keď už ale v istom okamihu bolo zrejmé, že obrazový záznam nebude použiteľný, usporiadatelia aj tak mohli pripraviť aspoň zvukový záznam niektorej z jeho najviac oceňovaných árií.
Samotná idea usporiadať Gala na počesť nášho najvýznamnejšieho operného speváka je v istom zmysle prelomovým bodom, pretože divadlo takouto formou komunikuje verejnosti, že sa k svojim hviezdam s medzinárodným dosahom hrdo hlási. To predtým vôbec nebolo samozrejmosťou.
Ako prvá v programe odznela predohra z Predanej nevesty Bedřicha Smetanu, počas ktorej sa na veľkom plátne divákom premietali fotografie zo života oslávenca od jeho mladosti až do zrelého veku.
Nasledovala ária Jeníka Jak možná věřit z tej istej opery v solídnom prevedení Tomáša Juhása a monológ Katreny Žiale bôľne, pálčivé zo Suchoňovej Krútňavy v podaní Jolany Fogašovej.
Galakoncert v SND – Tomáš Juhás. Foto: Ctibor Bachratý
Vystúpenia spevákov boli nakrátko vystriedané filmovými dokrútkami, v ktorých jubilantovi blahoželali významné osobnosti operného sveta, okrem iných aj aktuálny šéf milánskej La Scaly a bývalý dlhoročný riaditeľ Viedenskej štátnej opery Dominique Meyer, alebo spevák Plácido Domingo, či minister zahraničných vecí Ivan Korčok.
Počas zvyšnej časti večera sa na plátne objavovali citáty Dvorského speváckych súputníkov – ako napríklad Luciana Pavarottiho, Mirelly Freni, Giuseppe di Stefana, či Montserrat Caballé – teda skutočne veľkých speváckych hviezd prvého rangu.
Tí sa vyjadrovali k Dvorskému ako umelcovi, ale aj ako k človeku. K obsahu týchto dokrútok sa neskôr ešte vrátim, pretože nie všetko na nich bolo úplne ideálne. A to nielen kvôli nesynchrónnosti zvuku a titulkov, či “urezaným” hlavám pri zobrazení na veľkom plátne, ale aj obsahovo bol výber citátov – na veľkú škodu – príliš jednostranný. Ale o tom neskôr.
Galakoncert v SND. Foto: Ctibor Bachratý
Program pokračoval monológom Ondreja Vrav, dievča, kde si krásu vzalo z Krútňavy v spoľahlivom a farebne sýtom prevedení Michala Lehotského a áriou Lenského z Onegina Piotra Iljiča Čajkovského v skutočne excelentnom, veľmi pôsobivom podaní Pavla Bršlíka.
Ten má postavu Lenského hlboko zažitú a vypracovanú do najmenších detailov. Na javisko svojim stvárnením priniesol silnú emóciu.
Galakoncert v SND – Pavol Bršlík. Foto: Ctibor Bachratý
Prvú polovicu večera ukončili dve čísla z Dvořákovej Rusalky – ária Měsíčku na nebi hlubokém v interpretácii Adriany Kučerovej a ária princa v podaní Piotra Beczału.
Kučerovej hlas v porovnaní s nie tak dávnou minulosťou stmavol a získal o niečo dramatickejší nádych. Piotr Beczała, momentálne považovaný za jednoho z najlepších tenoristov na svete, spieval postavu, ktorú sám označuje za jednu z najťažších vo svojom repertoári (rozhovor s Beczałom o princovi v Rusalke TU).
Po prestávke program pokračoval áriou Alfreda Lunge da lei – de’miei bollenti spiriti z Verdiho Traviaty, ktorú zaspieval brat oslávenca Miroslav Dvorský.
Zatiaľ čo úspechy Petra Dvorského sú všeobecne známe, už menej sa medzi širokou verejnosťou vie, že jeho brat čiastočne “prevzal štafetu” po slávnejšom súrodencovi.
Samozrejme, jeho účinkovanie v najpoprednejších svetových operných domoch bolo v neporovnateľne menšom rozsahu, ale aj tak bolo tiež hodné uznania.
Moment, kedy jubilantovi z pódia spieva jeho úspešný brat áriu, ktorú voľakedy spieval on sám, musel byť pre oslávenca určite veľmi špecifickým.
Galakoncert v SND – Miroslav Dvorský. Foto: Ctibor Bachratý
Skladateľ Giacomo Puccini bol v programe zastúpený niekoľko krát a ako prvá bola ária rytiera des Grieux Donna non vidi mai z Manon Lescaut, ktorú prezentoval Michal Lehotský.
Postava des Grieuxa patrí v Dvorského kariére medzi kľúčové, je to jeden z najťažších pucciniovských tenorových partov, pred ktorým tenoristi majú rešpekt a spievajú ho len obmedzený počet predstavení. Dvorský ho počas svojej kariéry zaspieval až neuveriteľných 104 krát.
Po nej nasledovala ária Rodolfa Che gelida manina z Bohémy v podaní Petra Nekoranca. Napriek tomu, že ide o speváka s dobre naštartovanou kariérou a jeho meno môže prilákať publikum (v rokoch 2016 – 2018 bol frekventantom Lindermannovho programu v Metropolitnej opere v New Yorku ako prvý Čech vôbec), jeho vystúpenie paradoxne patrilo k tým najmenej vydareným. Pôsobil neisto, akoby ani nespieval úplne naplno.
Galakoncert v SND – Petr Nekoranec. Foto: Ctibor Bachratý
Diváckym lákadlom bol aj španielsky tenorista s objemným volumenom Jorge de León, ktorý zaspieval áriu Macduffa O figli, o figli miei! – Ah, la paterna mano z Verdiho Macbetha.
Tenorista účinkujúci v Metropolitnej opere v New Yorku, Milánskej Scale, v Štátnej opere vo Viedni či Berlíne a na ďalších popredných scénach patrí medzi súčasnú španielsku špičku. Bol náhradou namiesto pôvodne osloveného Ramóna Vargasa. Okrem skutočne prierazného dramatického hlasu ponúkol aj vitálny južanský temperament.
Galakoncert v SND – Jorge de León. Foto: Ctibor Bachratý
Ária Werthera Pourquoi me réveiller v podaní Piotra Beczału bola jednoznačným umeleckým vrcholom programu. Kovovo pevný hlas tenoristu, dokonalá spevácka technika, precítenosť jednotlivých fráz a ukážková práca s dynamikou boli samozrejmosťou. K tomu naviac zaujímavý a oceňovaný timbre speváka.
Beczała publiku názorne ukázal, prečo právom momentálne patrí medzi najlepších tenoristov na svete a treba povedať, že aj orchester SND pod vedením Ondreja Lenárda sa vypäl k výkonu, ktorý sa nevidí každý deň.
Galakoncert v SND – Piotr Beczała. Foto: Ctibor Bachratý
Samozrejme, galakoncert na ktorom vystupujú rôzni speváci zákonite bude prinášať aj rôznu kvalitu ich vystúpení, to by však nemalo byť dôvodom na znepokojenie. Dôležité je, aby aspoň niektoré výkony dosiahli prvotriednu, špičkovú úroveň. V sobotu večer takýto okamih nastal práve pri uvedenom čísle.
Takéto kvalitné prevedenie a dokonalú súhru speváka a orchestra, ako prinieslo Pourquoi me réveiller môže náš divák zväčša vidieť len vo Viedni či v Salzburgu, ale na pôde SND na to v posledných rokoch určite nebol zvyknutý.
Práve tu sa ukázalo, aké dôležité bolo, že na hudobné naštudovanie večera sa podujal Ondrej Lenárd – dirigent, ktorý s Dvorským nahral v časoch, keď bol spevácky na vrchole, jeho najlepšie nahrávky. Mnohé z nich sa dodnes považujú za referenčné.
Lenárd má povesť nekompromisného, autoritatívneho a tvrdého pedanta, ktorý si razantne presadzuje svoju hudobnú víziu a má veľmi vysoké nároky. To vedie častokrát aj ku konfliktom s tými, ktorí nie sú ochotní sa im prispôsobiť. Jeho umelecké výsledky však v našom česko-slovenskom priestore dokáže prekonať len málokto.
Bolo od neho zrejme predovšetkým priateľským gestom a aj gestom rešpektu k oslávencovi, keď nakoniec súhlasil s dirigovaním slávnostného koncertu.
Galakoncert v SND – Ondrej Lenárd. Foto: Ctibor Bachratý
Nasledovala ária Adriany Ecco: respiro appena…lo son l’umile ancella z Adriany Lecouvreur od Francesca Cileu v krehkom, lyrickom a precítenom podaní Evy Hornyákovej a dramaturgia znovu siahla k Pucciniho tvorbe áriou Pinkertona Addio Fiorito Asil z Madamy Butterfly v podaní Petra Bergera.
Oficiálna časť večera bola zakončená triom z Maškarného plesu Ahimé! S’apressa alcun! v podaní Jolany Fogašovej, Jorge de Leóna a Daniela Čapkoviča.
Vzhľadom na to, že Čapkovič momentálne určite patrí medzi najkvalitnejších spevákov súboru bola škoda, že nedostal príležitosť prezentovať samostatnú barytónovú áriu z niektorej opery, v ktorej Dvorský účinkoval.
Galakoncert v SND – zľava: Daniel Čapkovič, Jorge de León a Jolana Fogašová. Foto: Ctibor Bachratý
Bodkou za oficiálnou časťou večera bola slávna ária Cavaradossiho E lucevan le stelle z Pucciniho Toscy opätovne v bezchybnom a suverénnom podaní Piotra Beczału.
Po efektných prídavkoch a za spontánneho potlesku publika vyšiel oslávenec Peter Dvorský na javisko, aby osobne podal ruku účinkujúcim sólistom.
Koncert navštívila aj početná politická reprezentácia – počnúc predsedom parlamentu, predsedom vlády, až po ministerku kultúry.
Po jeho skončení sa slávnostne krstila anglická verzia knihy Legenda bez legiend, ktorá podrobne mapuje umelcovu kariéru. Slovenskú verziu tejto knihy pred desiatimi rokmi napísal teatrológ Jaroslav Blaho.
Galakoncert v SND. Foto: Ctibor Bachratý
Na záver by som ešte uviedol niekoľko poznámok k večeru ako celku:
- Kombinácia Lenárd a Beczała vo svojom súhrnnom efekte dobre zafungovala a spôsobila, že na pôdu SND sa konečne dostavilo umenie svetového formátu. Takéto mená patria na našu prvú scénu a toto je cesta, ako sa do opery môže začať vracať široké publikum. Svetová kvalita ho priláka späť. Efekt nie je založený na jednom zahraničnom hosťovi, ale na celej plejáde mien, ktoré pritiahli pozornosť.
- Kultúra sa nedá robiť bez peňazí a pokiaľ nebudú, tak sa takýchto programov zrejme často nedočkáme. Klobúk dolu pred inštitúciami, ktoré prišli k presvedčeniu, že takýto program sa oplatí podporiť.
- Opera sa poučila z nezvádnutého konferansu v letnom gala programe a organizátori koncertu pochopili, že moderované vstupy sú zbytočné a zdlhavé, pokiaľ neprinášajú nový obsah. V programe preto rozumným spôsobom nasledovalo číslo za číslom a len v obmedzenom rozsahu znelo predpripravené moderovanie zo záznamu.
Galakoncert v SND – Peter Dvorský. Foto: Ctibor Bachratý
A teraz, po doposiaľ prevažne pozititívnych slovách na adresu programu a účinkujúcich, pre zmenu aj trocha kritiky.
Veľkolepo pôsobilo, že v dokrútkach sa k osobe Petra Dvorského vyjadrovali veľké spevácke mená, avšak citáty od hviezd takéhoto rangu na adresu svojich speváckych kolegov bývajú takmer vždy poznačené uhladenou sterilnosťou.
Vyjadrenia o tom, že Peter Dvorský má dobré srdce, pekný úsmev a vrúcny vzťah k svojej vlasti sú síce možno pravdivé, ale málo vykresľujú jeho osobnosť. Na Slovensku bohužiaľ častokrát panuje presvedčenie, že pri slávnostných príležitostiach sa patrí prednášať pekné a príťažlivé frázy. Ak je niečo slávnostné, tak je to zväčša aj oficiálno-patetické.
Ja verím tomu, že Peter Dvorský takéto barličky vôbec nepotrebuje. Medzi dokrútkami preto mohli zaznieť aj citáty niektorých možno menej slávnych osobností, alebo dokonca aj verejnosti úplne neznámych ľudí – jeho spolupracovníkov – ale také, ktoré by priblížili naozaj autentické momenty zo života oslávenca. Také, ktoré ukážu divákom reálneho Petra Dvorského ako človeka z mäsa a kostí. A nie ikonu.
Galakoncert v SND. Foto: Ctibor Bachratý
Preto ma zamrzelo, že aj jediná naživo vystupujúca a z pódia sa oslávencovi prihovárajúca herečka Emília Vášáryová, ktorá uviedla, že je dlhoročnou Dvorského priateľkou a má s ním veľa spoločných zážitkov, nevyužila takúto príležitosť na to, aby namiesto veľkolepého, efektného ale v podstate bezobsažného prejavu predniesla niečo naozaj osobné a možno aj viac neformálne a bezprostredné. Veľká škoda.
Galakoncert v SND – Emília Vášáryová. Foto: Ctibor Bachratý
Galaprogram k sedemdesiatinám Petra Dvorského sa určite zapíše veľkými písmenami do pamäte prítomných divákov. Nielenže bol dôstojnou oslavou jubilea nášho najvýznamnejšieho operného speváka, ale priniesol aj niektoré vskutku silné hudobné momenty, ktoré boli na našej erbovej scéne v posledných rokoch prítomné ozaj len veľmi sporadicky.
Peter Bleha
Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix
