Denník N

Bože, kde sa skrývaš?

Na portáli, kde organizátor kresťansko-filozofickej konferencie oznamoval novinky ohľadne diskusie medzi ateistickými filozofmi a kresťanskými filozofmi, sa objavil zaujímavý komentár: „Bolo by fajn, aby sa Boh ukázal na tejto konferencii, ak chce, aby ho celý svet miloval.“

Pod komentárom sa strhla, na internetové pomery, mierna diskusia k problematike, ktorú môžeme nazvať „Problémom skrytosti Boha.“

Skeptik môže argumentovať: „Ak Boh existuje a je  všemohúci, dobrý, chce zachrániť ľudstvo a mať s nami osobný vzťah, tak buď by sa mi zjavil, alebo by mi dal dostatočné dôkazy na svoju existenciu tak, aby som nemohol pochybovať a mať s ním osobný vzťah. Boh to ale neurobil a preto môžem povedať, že Boh neexistuje.“

Je tomu ale naozaj tak, že ak niektorí ľudia nepoznajú Boha, alebo ho nevedia „nájsť“, tak Boh neexistuje? V skratke, nie.

Nepriestrelné dôkazy

Mohli by sme uvažovať takto: Je pre ženu rozumné zobrať si svojho snúbenca, aj keď o ňom nevie všetko? Aj keď nemá absolútnu istotu o tom, že ju miluje? Ako si môže byť istá dôkazmi, ktoré jej dal, ak sa ju možno snaží len oklamať a vzbudiť v nej dojem, že ju miluje, hoci tak robí iba na oko?

Ak by sme potrebovali nepriestrelnú istotu v tomto prípade, tak by nikdy nebolo rozumné sa zobrať. Stačia však dostačujúce dôkazy na to, aby sa žena vrhla do chomúta a svojmu milému verila. Takéto prirovnanie nám môže ukázať, že nepotrebujeme nepriestrelné dôkazy o existencii Boha na vieru v neho (potom by to ani nebola viera), ale stačia dôkazy, ktoré vylučujú obozretné pochybnosti.

Prirovnanie ale nie je dokonalé, keďže Boh by vedel, na rozdiel od snúbenca, dodať absolútne dôkazy. V tomto prípade si ale musíme položiť otázku, či nám Boh dal dostačujúce dôkazy na jeho existenciu. Existuje množstvo dobrých argumentov vedúcich k existencii Boha, ako napríklad Kalamov kozmologický argument či Päť ciest Tomáša Akvinského. Je možné, že odmietnutie takéhoto dôkazu môže byť nie objektívne (teda že argument je pravdivý), ale subjektívne – náš intelekt, naša vôľa či naše presvedčenie, ktoré nám bránia v prijatí takého argumentu.

Opäť je možné kontrovať: „Ak je Boh všemohúci, prečo teda nezlepší moje zmýšľanie, morálku či vôľu tak, aby som tieto dôkazy prijal ako dostačujúce a hneď uveril?“

Pátranie po Bohu

Skúsim sa držať tomistickej (filozofická škola, ktorá vznikla z učenia Tomáša Akvinského) logiky pre tento problém. Najprv si položme otázku: „Je racionálne uvažovanie a bádanie dobré?“ Myslím si, že áno, keďže racionálne pátranie po dôkazoch a dôsledkoch je unikátne ľudom. Práve skúsenosťami s naším materiálnym svetom sme schopní abstrahovať a robiť racionálne závery. Napríklad, máme skúsenosti s našimi priateľmi. Vieme z nich abstrahovať esenciu človeka ako kompozíciu ducha a tela. Ďalej vieme urobiť racionálny záver, že raz naši priatelia, a aj my sami, zomrieme, keďže naše telá podliehajú skaze.

Takým uvažovaním sa vieme dopracovať k rôznym záverom o ľudskej náture. Je to forma poznania, ktorá je nám ľudom vlastná a dobrá.

Nepatrila by teda k Božej múdrosti a dobru aj vôľa nechať ľudí objaviť pravdy, hlavne pravdu o Bohu, podľa nášho spôsobu uvažovania, teda racionálnym spôsobom bádania?

Argument by sa dal zosumarizovať nasledovne:

  1. Boh chce pre človeka to, čo je pre neho dobré.
  2. Racionálne uvažovanie a hľadanie/bádanie je pre človeka dobré, keďže patrí k jeho prirodzenosti.
  3. Preto Boh chce, aby človek racionálne uvažoval a prichádzal k racionálnym záverom.

A to aj napriek tomu, že nemusíme v hľadaní vždy uspieť.

Božia hodina matematiky

Asi si všetci pamätáme hodiny matematiky, s väčším či menším nadšením. Učiteľom matematiky málokedy postačil iba výsledok, chceli vidieť postup, ktorým sme sa k výsledku dopracovali. Prečo nám ale učitelia nedali rovno výsledok k problému/zadaniu? Pretože naše vedomosti by boli založené iba na autorite učiteľa, teda „pretože Pán učiteľ povedali, že to tak má byť!“

V princípe nie je nič nutne zlé na spoliehaní sa v autoritu niekoho, kto sa v tematike orientuje lepšie ako my, avšak takýto prístup v nás necháva priestor na pochybnosti. Naopak, racionálnym zmýšľaním sa vieme k odpovedi dopracovať sami, získavame tým isté vedomosti a nemusíme sa spoliehať na autoritu iných. To isté vieme povedať o hľadaní Boha. Racionálnym hľadaním existencie Boha vieme dospieť k záverom, ktoré nám dávajú lepšie (a veľmi dôležité) základy pre vieru. Takýto spôsob bádania nás vedie po odmeňujúcej ceste. Až prídeme do finále tejto cesty, budeme si dosiahnuté poznanie ceniť o to viac, ako keby nám bolo len tak dané (a to vám viem osobne dosvedčiť).

Stále je však niečo nezodpovedané. „Čo ak sa k záveru, že Boh existuje, nikdy nedostanem?“

Ak je Boh spravodlivý, tak je potom aj pravda, že človeka nemôže nespravodlivo potrestať. Znamená to teda, že by nás nevedel potrestať za to, že sme ho úprimne hľadali a naša neviera nie je spôsobená našou priamou vinou, pretože by takéto potrestanie nebolo spravodlivé.

Lumen Gentium druhého vatikánskeho koncilu sa toto potvrdzuje:

„Lebo tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznávanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spásu ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť.“ (Lumen Gentium 16)

Preto sa nie je potrebné obávať, ak naozaj úprimne hľadáme Boha.

Morálne príčiny

Posledným problémom je to, ako chce mať s nami Boh osobný vzťah, ak sa nám neukáže, napríklad ako zjavenie.

Je pravda, že Boh by nám vždy vedel dať dostatočnú milosť na to, aby sme ho poznali úplne. Lenže poznanie Boha v sebe zahŕňa aj ďalší faktor: konanie dobra. Ak by sme poznali absolútne dobro, vybrali by sme si iba dobro. Tým pádom by sme ale neboli príčinou ničoho, pretože by sme nemali na výber nič iné, iba dobro. Boli by sme teda ukrátení o našu dôstojnosť: dôstojnosť toho, že sme sami príčinou našej morálky. A tým sme ešte viac podobný Bohu, ako prvotnej príčine všetkého.

Tomáš Akvinský vo svojej Summa Theologiae tvrdí, že Boh využíva prostredníkov vo svojej prozreteľnosti, nie preto, že by nemohol konať sám, ale naopak, pretože chce, aby aj stvorenia mali dôstojnosť toho, že sú príčinou udalostí. Pre Akvinského, Božia prozreteľnosť pozostáva z vedenia vecí a stvorení k ich cieľom, vrátane ľudí. Ale využíva na to najmä prostredníkov, teda druhoradé príčiny. Pre ľudí to je voľba dobra namiesto zla a nasmerovanie svojej vôle k Bohu, pretože naše voľby tvoria náš morálny charakter, ktorý k tomu patrí. Preto fakt, že nám Boh dal možnosť byť príčinou dobra, vrátane dobra v nás, je „úžasným prejavom jeho dobroty vo stvorení.“

Ak by nám Boh dodával napr. zjavenia a absolútne dôkazy o sebe stále, tak by sme o túto dôstojnosť príčiny prišli a takisto by sa prejav dobroty Boha v stvorení zmenšil, keďže by sme neboli príčinou ničoho (ničoho, od čoho by záviselo smerovanie našej vôle). Je pre nás prirodzené povedať, že je lepšie získať odmenu s úsilím, než bez neho.

Môžeme sa ešte zamyslieť nad svätými, ktorí ale (ak im veríme) dostali takéto zjavenia Boha. Boli teda obratí o túto dôstojnosť? Nepodkopáva fakt, že mali zjavenia, samotné kresťanstvo? Dovolím si tvrdiť, že nie.

U svätcov je možné pozorovať, že im boli zjavenia dané až po tom, čo žili čistý život, ktorý smeroval k Bohu. Nebola teda ovplyvnená ich dôstojnosť voľby. Svätci, ak im veríme, nedostávali zjavenia po celý svoj život a často boli zosmiešňovaní, braní skepticky či prehlasovaní za bláznov aj samotnou Cirkvou. Vždy teda mali dôstojnosť voľby, miesto pre pochybnosti a aj možnosti vzdania sa Boha, hoci by možno klamali sami seba. Boh teda vie aj zjaveniami a svojou prozreteľnosťou konať dobrá cez svätcov, zachovávajúc dôstojnosť ľudského výberu.

Takže, ako ťa nájdem, Bože?

Ako je možné vidieť vyššie, to, že Boha nepoznáme, neznamená, že neexistuje, keďže sa nejedná o logický dôsledok, ak má pre svoju skrytosť Boh dôvod. To ale nerieši problém v tom, ako Boha nájsť, ak sa o to úprimne snažíme.

Môžem dať radu pre agnostikov, ktorí  sa rozhodujú medzi kresťanstvom a ateizmom, z P. Kreeftovej a R. Tacelliho knižky Kresťanská apologetika do vrecka (v čase písania dostupná v slovenských kníhkupectvách, odporúčam každému, kto nechce len „biť slamených panákov“) v podobe experimentu overenia toho, či je niekto za dverami. Ak je za dverami Kristus, dá sa na tieto dvere zaklopať. Ako? Kreeft a Tacelli hovoria jasne: modlitbou. Ak je Kristus pravdou, tak hľadáš jeho, ak je pravdou, tak by mal splniť aj svoj prísľub, že každý, kto ho hľadá, ho aj raz nájde, hoci nám nedal (bohužiaľ) presný časový rozpis. On ale nie je vlakom, ale osobou, ktorá ťa miluje.

Samozrejme sa dá namietnuť, že sa nevieš modliť, že nevieš, či Kristus vôbec existuje, či existuje Boh a či je Kristus Boh a tak ďalej. A to je v poriadku. Kreeft a Tacelli ponúkajú takúto modlitbu skeptika/agnostika:

„Bože, neviem, či vôbec existuješ. Som skeptik. Pochybujem. Myslím, že si možno iba nejaký mýtus. Nie som si však istý (ak som si k sebe naozaj úprimný). Ak teda existuješ a ak si naozaj sľúbil, že odmeníš každého, kto ťa hľadá musíš ma teraz vypočuť. Vyhlasujem sa za hľadača, hľadača pravdy, nech je akákoľvek a nech je kdekoľvek. Chcem poznať pravdu a žiť ju. Ak si pravda, prosím, pomôž mi.“

Ak je kresťanstvo pravdivé, pomôže ti. Musíme však k sebe byť úplne čestní a úprimní – hľadať pravdu bez ohľadu na to, aká je. Ide predsa len o banalitu najdôležitejšieho rozhodnutia, aké je možné urobiť. Pravá čestnosť a úprimnosť, ako to tvrdia Kreeft a Tacelli, sú veľmi dôležité a oveľa ťažšie na dosiahnutie, než si myslíme.  Povrchná úprimnosť hľadá len „zdôverovanie sa“, ozajstná hlboká úprimnosť hľadá pravdu. Povrchná úprimnosť nachádza svoje miesto v prítomnosti druhých, ozajstná ma miesto v prítomnosti Boha. Pravda nemusí byť ani príjemná, ani ľahko stráviteľná.

Tak hľadajme, pretože nemáme čo stratiť (okrem času, ale myslím si, že bude dobre strávený) a môžeme získať všetko. Robme to tak, že ak raz Boha nájdeme, už sa nebudeme vypytovať „Bože, kde si?“, no pozrieme sa na blízkych, na seba, na svet okolo a budeme môcť povedať: „Ach, takže tu si bol celý čas!“

Temou ďalšieho blogu bude otázka, s ktorou sa v internetových kruhoch stretávame pomerne často: Existoval Ježiš Nazaretský?

Teraz najčítanejšie

Ján Čegiň

Študujem PhD v IT, zaujímam sa o filozofiu náboženstva, históriu, apologetiku a teológiu. Konštruktívna kritika a slušná diskusia vítané. Najskôr ma zastihnete na e-maily, keďže FB nepoužívam.