Denník N

Kto môže vstávať o piatej

Aj pri vete ‚vstávať o piatej‘ počuje každý iba niektorú z jej atmosfér

Vďačnosť a sťažnosť nemôžu koexistovať súčasne. Vyber si tú, čo ti najlepšie slúži.
Hal Elrod, autor knihy The Miracle Morning

 

Vstávať o piatej sa nepravidelne pokúšam už roky a najukážkovejšie dni boli bezkonkurenčne tie, v ktoré sa mi to podarilo. Tento mesiac sa ale zmenila zásadná okolnosť. Už nezaspávam nervózna, aký sen mi zajtrajšie ráno pokazí, lebo tento mesiac sa stal zázrak. Môjho muža, to posledné z ranných vtáčat, osvietila na diaľnici nejaká rádio-reportáž a inšpirovala ho k čítaniu a aplikovaniu ‚The miracle morning‘ – prečo vstávať o piatej. Predchádzali tomu síce mesiace behu za zimy a za tmy, ale takto radikálny ťah proti jeho tradíciám by som si neodvážila ani predstaviť. Netušila som ani, že by mi to až tak dobre padlo, ale bolo mi nadovšetko jasné, že jemu by to až tak dobre nepadlo. A očividne som sa mýlila. Odvtedy vstávam pravidelne, lebo pri zvuku budíka nepočujem žiadnu tieseň. Lebo ich počujem naraz dva. Odvtedy sa teším na svoju studenú sprchu. Úplne seriózne. A to som človek úprimne uzimený, s neodlučným vlniakom od septembra do mája. Odvtedy rozmýšľam, aké malicherné sú hranice nepredstaviteľného.

 

A neznamená to len:
1. že nemožné môže byť možné (trpezlivosť + dôvera aktivujú premenu, keď to najmenej čakáme. Ak nehrotíme jednu formu, príde nová.) Ale aj, že:
2. nepochopiteľné môže byť pochopiteľné (čo (si) nevieme vysvetliť, nie je žiadna finálna skutočnosť, každý človek raz nejakej „reči“ porozumie).

 

Totiž, keď vás niekto nepochopí, efektívnejšie, ako ho zaradiť na čiernu listinu alebo sa cítiť vinný, je otočiť dej o 180°. Spomenúť si na človeka, ktorého názory z duše nezastávate, ani neviete, prečo by niečo tak včerajšie vôbec niekto vymyslel. Dostaví sa instantné pochopenie, že ani tento šuflikár ním predsa nemôže chcieť byť. A to, čo chce povedať, je niečo úplne iné ako to, čo hovorí. Tak ako vy, práve nepochopený, ste chceli povedať niečo úplne iné, ako nechápajúci započul. Vo svojej reči a svojimi vnemami.
A ak náhodou žiadny dej otáčať nechcete, 1 zo železných dôvodov býva aj strach, že chápaním pokúšate riziko straty vlastného dlho-budovaného presvedčenia. Ale to je základné nepochopenie pochopenia. Instantne sa vcítiť do niekoho môžeme aj bez toho, aby sme sa ním rovno stali. Každý sme chodili iba v niektorých topánkach, každý môžeme rozumieť iba niektorým jazykom, a pritom stále cudzinca, s ktorým nemáme spoločnú reč, nepovažovať za hlupáka. Aj pri vete ‚vstávať o piatej‘ počuje každý iba niektorú z jej atmosfér. Potrebujeme si lepšie tlmočiť.

Obrazné video ako (ne)otočiť o 180°: „Maminaa, on nechce tentok.“

 

Či už pred svitaním, či s iným patentom na rovnováhu, niekedy je nám v našej spokojnosti biednejšie ako tým nespokojným. Stojíme tam a počúvame, aký je ich život na rozdiel od nášho zložitý. A tak si ani nedovoľujeme byť šťastní. Lebo čo ak to, že oni nemajú pred sebou svetlý deň, je vinou toho nášho – svetlého. A niekedy si nielenže nedovolíme byť radi z dosiahnutej radosti, ale už na začiatku si nepovolíme nepohodlné aktivity, ktoré by nás k spokojnosti mohli plynulo priviesť. Veď načo sa moriť, keď šťastie je aj tak príliš nepravdepodobné.

 

My prví by sme mali mať záujem na spokojnom vnímaní atmosféry už dnes. Nezdá sa to súrne hneď? Keď príde čas a všetko dnešné bude dávno preč, budeme si túto chvíľu vážiť ako hlbokú, nezaplatiteľnú spomienku.
 
Sledovať viac

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: