Denník N

Ako som sa odsťahoval z Bratislavy a pochopil ju

Prístav a výstavba "donwtownu" v Bratislave z Prístavného mostu
Prístav a výstavba „donwtownu“ v Bratislave z Prístavného mostu

Tieto dni sú to štyri roky, čo som sa presťahoval z Bratislavy do Prahy. Nedá sa povedať, že by som to sťahovanie plánoval, skôr sa mi to skôr prihodilo. Ale padlo mi to dobre. Od Bratislavy som už po desiatich rokoch potreboval odstup. Mesto vo mne vzbudzovalo hnev a v hneve sa nežije dobre.

V Bratislave som na Bratislavu často nadával, no v Prahe som sa ocitol v pozícii jej vykladača a obhajcu. Tá zmena perspektívy bola úžasná, pomohlo mi to vybudovať si k Bratislave opäť vzťah, cez pohľad na Prahu lepšie chápať Bratislavu.

Prahu som pochopil ako svetovo významnú pamiatku, živé múzeum urbanizmu a stavebníctva. Česi, alebo presnejšie Pražania majú za úlohu túto pamiatku pre celé ľudstvo opatrovať a opatrne rozvíjať (mimochodom, o toto sa žiadny žijúci Čech nezaslúžil, čiže pýšiť sa tým je zváštne). To je jasne daná úloha, na ktorej plnenie dozerá celý svet. Nad Prahou sa menili vládcovia a režimy, ale v zásade mali k dedičstvu rešpekt, pretože opak by bol príliš veľkým barbarstvom. Česi majú krajinu plnú krásnych malých historických mestečiek. Nie je pre nich preto úplne nezvyčajné rozvíjať jedno veľké krásne historické mesto.

Bratislava je skôr malé Rakúsko-Uhorské mestečko, výletný, vinársky satelit Viedne, ktorý majú Bratislavčania za úlohu urobiť hlavným mestom svojej krajiny. To je úloha, ktorej plnenie zaujíma najmä Slovákov. Aj nad Bratislavou sa menili vládcovia a režimy, ale vždy mali pocit, že na mieste toho mestečka treba postaviť naozajstné mesto, pripravili preto veľký plán zmien, ale väčšinou sa z neho stihla uskutočniť len časť. A, napokon, hoci často neprávom vidíme históriu Slovákov len na salašoch, predsalen aj najväčšie slovenské mestá boli nedávno zablatené dediny, a tak s budovaním veľkého mesta nemáme skúsenosti.

Tieto odlišné povahy miest zhmotňujú v spôsobe, akým sa mesto formuje v práznych priestoroch.
V Prahe bývam v bývalej prístavnej a robotníckej časti Holešovice, v podstate svojbytnom mestečku v meandri Vltavy. Spolu s ďalším susedstvom nazývaným ľudovo Letná tvoria Prahu 7 a medzi týmito dvoma susedstvami s vlastnou identitou je bývalé železničné územie, Bubny. Verejná sféra, ktorá kontroluje priestor a rozhoduje, čo je verejné dobro, rozhodla, že brownfield zaplní uličná štruktúra, ktorá nadviaže na existujúcu uličnú mieržku v Holešoviciach a Letnej. Súkromnej sfére dovolí do vzniknutých blokov postaviť bežnú Prahu – budovy po 4-5 poschodiach s bytmi a obchodmi v parteri, s ulicami s typickou kamennou pražskou dlažbou a medzi domami bude chodiť električka. Na kraji brownfieldu postaví novú budovu filharmónie, ktorá sa má zaradiť medzi udalosti svetovej architektúry.

Aj v Bratislave bol v centre mesta brownfield, bývalé továrenske srdce mesta okolo Továrenskej ulice. Pre toto miesto vyprodukovala verejná sféra v 80. rokoch podobný plán, ako má Praha pre Bubny – uličná štruktúra s 4-5 poschodvými budovami a reprezentatívnou budovou Slovenského národného divadla. Uličná štruktúra mala nadviazať na existujúcu Dunajskú štvrť. Slabá verejná sféra ale plán zahodila, drží sa ho len Slovenské národné divadlo a Eurovea, ale inak je plná vzájomne súperiacich súkromných vízií bez veľkého ohľadu na okolie.

Inak povedané, keď sa v centre Prahy objaví voľný priestor, je zhruba jasné, že sa tam postaví kus novej Prahy, pretože je jasné, čo znamená Praha (a ak to developerovi jasné nie je, ustráži to verejná sféra cez svoje inštitúcie). Bratislava nemá jasno, čím je, tak keď sa objaví voľný priestor, môže sa stať čokoľvek.

Z Prahy som lepšie videl aj na ďalšie špecifikum Bratislavy. Keď som v Bratislave žil, zdalo sa mi prirodzené, že rozvoj znamená nákupné centrá a kancelárie. Že ak vznikajú nové verejné priestory, ako nábrežie, park alebo povedzme autobusová stanica, je to len vtedy, ak slúžia ako lákadlo na nákupy. V Bratislave obrazy budúcnosti mesta vytvárajú developeri a odrážajú ich záujmy a médiá ich ochotne preberajú, lebo žiadne iné obrazy budúcnosti sa neprodukujú. V Bratislave developer v médiách „odhaľuje“ verejnosti svoje plány a verejnosť sa len prizerá.

V Prahe som videl, že rozvoj znamená parky, námestia, promenády, železničné stanice, múzeá. Celé nové štvrte organicky zapojené do pletiva mesta. Videl som, že obrazy budúcnosti mesta vytávra samo mesto, aby odrážalo záujmy všetkých. Developeri neznamenajú budúcnosť mesta. Developeri sú len občas prizvaní, ak majú pomôcť niektoré obrazy mesta zhmotniť. Zostanú z nich stavbári.

Nečudo, že v Bratislave sa verejné nerozvíja, keďže aj fyzická reprezentácia verejného, paláce verejnosti, budovy, kde verejná sféra sídli, sa rozpadajú. A nielen inštitúcie – nespočetné pobočky polície s oknami do ulíc sú zatemné a špinavé. Kto má pomáhať, vysiela ignoráciu. Rozbité nemocnice, ministerstvá, školy, úrady, aj to do veľkej miery vytvára obraz mesta a sťahuje dole celé susedstvá.

V Bratislave napĺňajú dopyt po šťastnej budúcnosti z reklám výhradne developeri v premnožených nákupných centrách, v ktorých môžu návštevníkov z rozpadajúcich sa verejných priestorov katapultovať do luxusu. Početné nákupné centrá zase z ulíc, ako napísal Adrián Gubčo vo svojej recenzii novej Stanice Nivy, „vysávajú život“, čo robí Bratislavu ešte menej atraktívnou. V Prahe je nespočene veľa živých ulíc nielen v centre, každá štvrť má svoje, pretože ukoristenie života do kapsúľ nákupných centier zmiernila.

Slabá sila verejnej sféry sa prejavuje aj slabým rozvojom verejnej dopravy, ktorej čiastočným dôsledkom je prevážanie sa v prázdnych autách (model správania, ktorý doslova betónujú developeri), čoho výsledkom je dopyt po ďalšej infrašturktúre pre autá v situácii, keď jediné, do čoho má zmysel investovať, je čokoľvek bez výfuku.

Prvým veľkým signálom, že v Bratislava sa niečo láme, je rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie na otvorenú umeleckú štvrť v centre mesta, v ktorom sa v posledných dekádach otvárali iba krčmy. Národná galéria je verejná inštitúcia, ktorá má funkciu reflexie. Bod obratu nemôže byť lepší.

Teraz najčítanejšie

Radoslav Augustín

Ako dieťa viedol fiktívnu televíziu, potom založil Mediálne.sk, aby mohol o médiách písať, a prešiel do SME a potom do Denníka N, aby médiá robil. Zaujíma sa okrem médií o mestá. V súčasnosti je šéfom produktu Denníka N.