Odpustiť druhým, aj sebe

V staroveku na rôznych miestach a v rôznych kultúrach sa môžeme stretnúť so zlatým pravidlom – s princípom – nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe. Je v tom kus humanizmu a dobra. Toto pravidlo vedie človeka k tomu, aby budoval vzťah k sebe. Doslova premieňal seba a svet okolo seba. Keď chýba ten ľudský rozmer, to pripomína myšlienka – človek človeku vlkom. Nie je tam zákernosť, túžba po odplate či po pomste. Dokonca tam nie je ani zlý úmysel. Vo svete zvierat. Ale nie je tam „ľudskosť“, aspoň nie v takej miere.

Okrem zlatého pravidla nachádzame aj jeho protiklad, pravidlo – oko za oko, zub za zub. Tam kde chýba humanizmus, tam musia byť stanovené pravidlá a človek musí byť konfrontovaný s témou pomsty a odplaty. Od doby Chammurapiho poznáme iustalionis, čo je právo odvety. A poznáme aj princíp pomsty – vendety, čo je odveta voči kolektívu / rodu. Odtiaľ je už len kúsok ku kolektívnej vine…

Máme tak dva princípy. Jeden kladie dôraz na „motiváciu“ (dobro) a druhý „zodpovednosť“ (dôsledky).

Spolu s náboženstvom prichádza téma „odčinenia“. To čo sa stalo, sa samo neodstane. Okrem toho, je tu aj téma zástupnej obete – pomsta / odplata nie je nutná (v ľudskom svete). A v podstate nie je nutné, ani dať veci do pôvodného stavu. A niekedy to ani nie je možné, preto musí byť aj iné „riešenie“.

V sekulárnej spoločnosti zas rezonuje výzva odpúšťať. A hľadať cestu k určitým normám, hodnotám a k určitému správaniu (etika). Pretože zákon nemôže myslieť na všetko a neporušiť zákon, neznamená nedopustiť sa konania, ktoré je zlé pre spoločné dobro. A pre spoločnosť je dôležité, aby odpustenie v nej malo miesto.

Niekde medzi týmito štyrmi „princípmi“ dnes budeme rozoberať dnešnú tému, ktorou je odpustenie. Oporou nám v tom bude kniha od Amélie Fleurot – Odpustit druhým, odpustit sobě.

Odpustenie je dar

To čo dokáže odpustiť jeden, druhý dokázať nemusí. Na toto neexistuje norma. A neexistuje ani povinnosť odpustiť. To že vám niekto odpustí, nie je samozrejmé. Výrazne to je ovplyvnené tým, čo sa stalo. Nie nadarmo sa hovorí – chybovať je ľudské, odpúšťať božské. Neexistuje právo na odpustenie. Niekto sa môže priznať, môže mu to byť ľúto, môže si trest odpykať, dokonca urobiť niečo pre nápravu krivdy a aj tak odpustenie nemá „garantované“.

Múr vs. zmierenie

Tak ako neexistuje právo na odpustenie, neexistuje ani právo na zmierenie. To že vám niekto odpustí neznamená, že sa všetko vráti do pôvodných koľají. Možno áno, možno časom a možno nikdy. Odpustiť neznamená zabudnúť. A preto aj keď odpustiť možno, to čo sa stalo, bráni pokračovať. Akoby vyrástol múr. A niekedy naozaj nie je dobré ho odstrániť…

Odpustenie vs. pomsta

Pre lepšie pochopenie odpustenia, treba najprv hovoriť o pomste a odplate.

Je znakom určitých kultúr a spoločnosti, že kladú dôraz na odplatu. Je v tom kus rezignácie. Straty nádeje, či viery v dobro.

Túžba po odplate. Má blízko k hnevu. To čo sa stalo vyvolalo hnev. Hnev je znakom narušenia hraníc. Je snahou o nápravu. Ak však dostane voľný priestor, smeruje smerom von v podobe túžby po pomste. Veríme tomu, že pomsta prinesie spravodlivosť. Práve pomsta v podobe vendety ukazuje, že ak sa roztočí špirála násilia – pokoj a zmierenie sa už nedostanú k slovu.

Je veľa rôznych krívd. Niektoré sú menšie, niektoré väčšie a niektoré sú skutočným zlom. Je pochopiteľné, že v nás to vrie. Túžba po pomste je blízka hnevu. Chceme „to“ vrátiť. A v istom zmysle nám to urobí dobre. Tá túžba je spojená s túžbou prežiť. Preto máme z nej dobrý pocit. Ale keď nám niekto ublížil a jednu mu „natiahneme“, síce sa nám uľaví. Ale riešenie to nie je. A v dnešnej dobe to už nie je ani vhodná reakcia. Neprináša riešenie. Akoby sme si pohadzovali horúci zemiak. Zo strany na stranu.

Máme pocit, že sa emócie uvoľnili. Keď dáme priestor pomste. Ale tak to nie. V skutočnosti práca s emóciami musí prebehnúť v našom vnútri. Preto sa odpustenie zdá, ako jediné vhodné riešenie. Našou motiváciou predsa nie je čakať na zámienku a potom sa na niekom „vyvŕšiť“. A nie je to ani potrebné. Máme pud sebazáchovy a na všetko ostatné tu je polícia, súdy, armáda, zákony, právnici, ale aj terapeuti či psychológovia. Pomsta je v súčasnosti už prežitkom. Pozornosť sa preto presúva k odpusteniu

Čo predchádza odpusteniu

Je ťažké predstaviť si odpustenie bez úkonov, ktoré mu predchádzajú. Myslím tím snahu napraviť škody, dať do pôvodného stavu čo sa dá a prejaviť ľútosť. Tieto veci by mali byť prítomné, v čo najvyššej miere. Ale nie vždy to je možné. Mohlo sa stať niečo, čo sa už nedá napraviť. Ale aj keď sa čas nedá vrátiť späť. Ľútosť nie je v tomto obmedzená. Je to na chcení. Ak sa niekto neuchádza o ľútosť, potom buď nevie čo sa stalo, alebo sa ospravedlniť nechce.

Pri slovách ľútosti je to podobné, ako pri odpustení a zmierení. Neexistuje jedna formulácia ako, čo a kedy. Existuje len rada, aby to prebehlo osobne. Zranenie je natoľko vážne, že pokus dať veci do poriadku, by nemal prebehnúť cez email, alebo nejaký papierik…

Niekedy sa ten druhý naozaj nechce ospravedlniť. Možno odmieta prevziať zodpovednosť, pretože si nie je vedomý kroku, ktorý by zranil. Alebo ublížil zámerne. Vtedy nám neostáva nič iné, než sa s tým vysporiadať bez toho druhého…

Odpustenie vo vzťahu

Samostatnou kategóriou je odpustenie vo vzťahu. Práve tu vidíme, ako ľahké je ublížiť druhému, aj keď nemáme taký úmysel. Práve vo vzťahu vidíme, aké dôležité je nečakať ospravedlnenie za všetko. Ale zároveň vedieť sa ospravedlniť aj za to, čo ublížilo vzťahu (aj keď sme nechceli). O to viac vidíme, aké dôležité je hovoriť o zranení. A to z obidvoch strán. Často nám to pomáha pochopiť sa navzájom, mnohé si vysvetliť. Ale je to dobré aj pre budúcnosť. Spoznávať čo a ako a do budúcna sa vyhýbať krokom, ktoré zraňujú. Vo vzťahu sa učíme skutočnému odpúšťaniu. O to viac, že treba kráčať spolu ďalej. Vo vzťahu treba veci prekonávať a premieňať. Tam nie je priestor len tak odísť. S odpustením sa tak spája určitá námaha a tú musia absolvovať obaja.

Viac o vzťahu a odpustení si môžete prečítať tu: https://dennikn.sk/blog/1339093/vztah-a-odpustenie/.

Ako dospieť k zmiereniu

K zmiereniu sú potrební obaja. K odpusteniu stačí aj jeden. Ako dospieť k odpusteniu? Frederic Luskin zo Standforskej univerzity prišiel so zaujímavou koncepciou:

Treba si dopriať čas. Čím hlbšie je zranenie, tým viac času bude potrebné na odpustenie…

Urobiť čo sa dá, aby sme sa cítili lepšie. Niektoré veci máme vo svojich rukách a nie je dobré jednej udalosti dať moc nám pokaziť celý deň.

Držať si odstup od stresu a vedieť oddychovať. To zvyšuje našu odolnosť a schopnosť sa s problémom vysporiadať, keď sa vyskytne.

Nebyť závislí od druhých. Vnímať druhých ako partnerov. A nedať im nad nami moc. Čo to znamená? Jedna vec je byť zraniteľný, to je pre vzťah dôležité. A druhá nechať si zbytočne ubližovať. Vedieť rozlíšiť, komu sa otvoríme a komu uveríme…

Sústrediť sa na svoje myšlienky a zamerať sa na budúcnosť. To je opäť niečo, čo máme v rukách a čo ovplyvňuje naše prežívanie. A ako vnímame, čo sa stalo.

Nepodľahnúť snahe pomstiť sa. Hnev nás potom dokáže ovládnuť a doslova stratíme hlavu. A urobíme ľahko aj niečo, čo potom budeme ľutovať.

Prijať odpustenie, ako príležitosť na rast. Už nie čo my čakáme od druhého, alebo od iných, ale ako sa k tomu postavíme my sami.

Prečo odpustiť?

Znamená to, že odteraz budeme odpúšťať vždy a všade? Neznamená. Len je snahou, aby sme odpustili vždy, ak sa to čo len trochu dá.

Vo vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa majú radi platí, je dôležité opustiť schému, kde jeden je vinník a druhý obeť. Pretože obidvaja môžu byť tím poznačení. A nemusia to prekonať.

A vo všetkých ostatných vzťahoch? To čo sa stalo, nás zväzuje. Ak to neporiešime, ostaneme v pozícii obete. Nemusí sa nám to páčiť, ale nakoniec potrebujeme odpustiť kvôli sebe…

Ak neodpustíme, to čo sa stalo si nesieme ako batoh na chrbte. Čím ďalej, tím ťažšie pre nás bude kráčať. To čo sa stalo, nás oberá o energiu. Je to ako čierna diera, ktorá pohlcuje našu životnú silu a my časom nemáme silu kráčať.

Ak neodpustíme, ostaneme v pozícií obete. A poznačí to náš život a našu snahu si ho vychutnať.

Odpustenie a jeho význam

Dnes už klasické texty začínajú pri rozoberaní témy slovnou hračkou. My dnes ňou zakončíme článok.

Základom odpustenia je slovo pustiť. Myslí sa tím pustiť toho, kto nám ublížil. Pustiť ho z puta, ktoré ho viaže k nám. Napriek tomu, čo urobil. Grécke slovo afiémi a aj latinské remittere hovoria o zbavení sa niečoho. Myslí sa tím zbaviť sa tej ťarchy, ktorá sa spája s ranou a s ublížením. A grécke apolyó a latinské absolvere zas hovoria o rozviazaní. Myslí sa tím odpútať sa od toho, čo sa stalo. Nemecké slovo vergeben nakoniec poukazuje na úlohu – vzdať sa oprávnenia konať. A teda odpustiť. Nakoniec odpustenie sa javí ako jediné riešenie, ak nechceme ostať v pozície obete a dovoliť rane, aby sa s nami niesla celý život.

To čo píšem, sa mi píše ťažko. Viacerí ľudia mi ublížili a mnohí z nich nemajú záujem to riešiť. Preto sa mi to nepíše ľahko. Nepáči sa mi podobenstvo o Márnotratnom synovi. Je to prirodzené. A je to ľudské. Ale bez odpustenia, sa neposuniem ďalej. Možno ste čítali Chatrč od Paula Younga. Nakoniec nám bude odpustené, ak my sami dokážeme odpustiť iným. My sami sme veľa krát ublížili. Dokážeme byť milosrdní k sebe, aj k druhým? Odpustenie ktoré raz budeme sami potrebovať, začína totiž v našom odpustení iným. Bolí to. Viem…

.

Na začiatku sme odpustenie brali ako niečo, čo sa týka iných, pretože musia prísť za nami a niečo pre to urobiť. Teraz je už zrejmé, že všetko to je dôležité, ale odpustenie je predovšetkým vnútorný proces, ktorý potrebujeme aby sme kráčali životom a nedovolili okolnostiam, aby nás poslali do kolien. Odpustenie potrebujeme kvôli sebe. A ak chceme odpúšťať druhým, môžeme začať tím, že dokážeme odpustiť sebe. Koľko vecí vyčítame sebe a potom nám chýba motivácia odpustiť aj druhým. A tak nielenže treba odpustiť, čo nemusí byť ľahké. Ale treba začať u seba. Prijať seba a odpustiť sebe. Dokážeme to!

Tomáš Hupka

Amélia Fleurot žije na Korzike. Vo svojom živote zápasila so zdravotným problémom, pre ktorý by mohla cítiť krivdu a cítiť sa ako obeť. Dokázalo ho však premeniť a o tejto skúsenosti píše. Práca na sebe sa spája s jej životom a učí k tomu aj druhých ako kouč. Dnes sme si priblížili jej  knihu Odpustit druhým, odpustit sobě.

Zdroj fotografie:

www. mocah. org