Denník N

70 rokov Trinity

Tak veru, presne toľko rokov ubehlo, odkedy ľudstvo vynašlo bombu, ktorá je schopná zničiť svet. Minulo 70 rokov odkedy vybuchla prvá. Dve zničili Hirošimu a Nagasaki a odvtedy búchali len tak skúšobne v pacifiku, v prériách amerického vnútrozemia, hlboko v kazachskej stepi či v austráskych púšťach. Morálne aspekty a polemiky prenechám iným textom, navyše sa už o tom veľa popísalo. Chcel by som sa venovať skôr pozadiu niektorých pokusov a veciam, ktoré sú síce pre hltačov informácií veľmi zaujímavé, ale zvyčajne sa ich dozvedáme len tak okrajovo, stroho alebo osamotene. Skúsim v tomto článku sústrediť tieto informácie trochu dokopy.

(obr.1 – VIP diváci sledujú  výbuch bomby z terasy dôstojníckeho klubu len 20 km vzdialení od výbuchu na atole Enewetak v Pacifiku, photo George Yoshitake)
Mnohí  takzvaní atómoví fotografi a kameramani zomreli v dôsledku toho, že boli vystavení žiareniu množstva výbuchov.

TRINITY

Tí čo sa o tému zaujímajú vedia, že prvú funkčnú atómovú bombu zostrojili v atómovom „laboratóriu“  v Los Alamos National Laboratory  v Novom Mexiku. Jeho riaditeľom v tom čase bol J. Robert Oppenheimer.
Pre zaujímavosť Los Alamos sa nachádza len cca 100 km od mesta Albuquerque, do ktorého je vsadený dej veľmi populárneho seriálu Breaking Bad.

Bombu vyvýjali pod programom nazvaným Manhattan project. Nebol to len tak nejaký projekt pre pár atómových vedcov zavretých na utajenej základni, z ktorej telefonovali len prezidentovi a ministrovi obrany. Projekt akiste utajovaný bol, ale vo svojej šírke nakoniec zamestnával 125 230 aktívnych zamestnancov. To bolo v roku 1944, ked dosiahol svoj vrchol. Minuli na neho 2 miliardy vtedajších amerických dolárov (zhruba 26 miliárd dolárov z dnešných čias).  Ak sa vám to zdá veľa, USA minuli vo vojnovom ťažení počas Druhej svetovej vojny dokopy 300 miliárd vtedajších dolárov. To znamená, že vývoj atómovej bomby zhltol menej, než jedno percento z tých peňazí.

Výbuch prvej atómovej bomby Trinity 16 Júla 1945  v Novom Mexiku.
s_n05_TR018003

(obr. 2 – Toto je jeden z najznámejších obrázkov výbuchu prvej atómovej bomby. Dívame sa na ohnivú atómovú guľu, ktorú by ste voľným okom zahliadnuť nemohli, najmä kvôli oslnivému záblesku ale aj kvôli rýchlosti akou vznikla. Trvalo to len 25 milisekúnd po výbuchu. Takže za menej než desatinu sekundy ohnivá guľa, v ktorej je horúcejšie než na slnku, dosiahla v priemere cca 200 metrov.)

Trinity mala silu 20 kiloton (20 000  ton) TNT.  Trinitrotoluén (TNT) je dnes najbežnejšie používaná vojenská a priemyslová trhavina. Jej vlastnosti sú veľmi dobre známe a preto sa používa pre porovnanie výpočtu sily výbuchov nukleárnych bômb.

Dnes je miesto výbuchu vyhlásené za Národnú historickú pamiatku. Je tam od roku 1965 postavený kamenný pamätník, ktorý pripomína túto udalosť a na miesto chodí množstvo návštevníkov.

250px-Trinity_Site_Obelisk_National_Historic_Landmark AR-150409619 013-P1080733a 20150404__LSN-L-TRINITY-0405-p1

 

 

(obr. 3 až 6 – Obrázky z miesta tzv „ground zero“, kde kedysi vybuchla bomba Trinity)

Len ako pikošku, aby som to vsadil úplne do širokého obrazu, Nové Mexiko je bývalým územím Apačov. Nie ďaleko od Los Alamos je rezervácia kmeňa Jicarillských apačov a relatívne neďaleko od miesta výbuchu Trinity sa rozprestiera rezervácia Apačov kmeňa Mescalero.

Ďalšími vybuchnutými bombami ešte v auguste 1945 boli Little boy a Fat Man v Hirošime a v Nagasaki. Jediné dve, ktoré boli použité na skutočné ciele. Tým sa však nebudeme venovať, pretože o tom nie je tento článok a budeme pokračovať americkými testami v tichomorí. Ak by niekoho predsa len zaujímala téma Hirošimy a Nagasaki odporúčam tohtoročný britský dokumentárny film pod názvom Hiroshima : The aftermath (2015). Má už aj dabovanú českú verziu.

(obr. 7 až 9 – bomby Little boy a Fat man zhodené na Hirošimu a Nagasaki)

ATOLY BIKINI, ENIWETOK A TICHOMORIE

Raj na zemi, tak by sa dali nazvat tichomorské atoly, ostrovčeky, ktoré vznikli z koralov a z nánosov niekde uprostred ničoho, tisíce kilometrov od najbližšej pevniny. Akiste viete, že obľúbené ženské plážové oblečenie bikini nesie názov práve takého panenského miesta. Možno však nie všetci viete, že Bikini je aj tragickým synonymom atómovej strelnice. Američania totiž horliví po testoch novej „hračky“ usúdili, že odľahlé ostrovy v pacifiku sú ideálnym miestom pre testovanie ničivých zbraní.

Po skončení druhej svetovej vojny žilo na Bikini 167 ľudí. Boli to príslušníci jedenástich rodín, ktorých presťahovali na 200 km vzdialený atol Rongerik. V lagúne atolu Bikini sa tak mohol uskutočniť doposiaľ nevídaný pokus. 1. júla 1946 explodovala 500 metrov nad lagúnou plnou prázdnych obetovaných lodí atómová bomba. Ľudia ešte nevedeli aké sily rozpútali, a mnoho divákov tak sledovalo výbuch z vojnových lodí z pomernej blízkosti. Námorníci potom zametali radioaktívny prach z paluby metlami. Mnohí za to zaplatili dlhým utrpením a nakoniec aj životom.

bikiniatoll_oli_2013231_lrg OLYMPUS DIGITAL CAMERA

(obr. 10 – Letecký záber na atol Bikiny už po testoch.)
(obr. 11 – Nákres atolu Bikiny so zaznačenými testami nukleárnych zariadení. Červená farba predstavuje ostrovy atola, modrá znázorňuje koralový pás a žltá veľkosť kráterov)

Najzaujímavejším bol výbuch vodíkovej* bomby s názvom BRAVO zo série výbuchov operácie CASTLE – 28.2 1954.

BRAVO je najsilnejšia bomba odpálená Spojenými štátmi aj keď, … neočakávane. Výbuch tejto bomby nedopatrením podhodnotili, pretože očakávali výbuch o sile 6 Megaton (Mt) . V skutočnosti bomba vybuchla silou 15 Mt. Ohnivá guľa mala v priemere skoro 7 kilometrov a vyhĺbila na atole Bikini kráter o veľkosti takmer dvoch kilometrov. Výbuch tejto bomby sa kôli tomu omylu klasifikuje ako nehoda a teda sa stal najväčšou nukleárnou nehodou spôsobenou Spojenými štátmi. Mnohí ľudia boli zasiahnutý nukleárnym spadom, ktorý na niektoré oblasti padal aj niekoľko hodín. Bol to taký jemný biely vločkovitý prášok z koralov, ktoré absorbovali radioaktivitu z výbuchu a boli vyvrhnuté do atmosféry. Kedže bol tento prach takmer všade, mnoho ľudí potom trpelo na chorobu z ožiarenia. Tu sa spomína aj príbeh japonskej rybárskej lode „Daigo Fukuryū Maru“.  Rybári sa pohybovali síce blízko Marshallových ostrovov no keď vybuchla bomba Bravo, boli ešte stále mimo nebezpečnú zónu deklarovanú američanmi. Sila bomby však bola dva krát taká veľká ako predpokladali a tak sa rybárska loď ocitla aj vďaka nepredvídateľnému počasiu priamo na území zasiahnutom nukleárnym spadom „smrtiacim popolom“ a všetkých 23 rybárov ochorelo na akútnu chorobu z ožiarenia. O sedem mesiacov jeden z členov posádky aj zomrel. Po tomto výbuchu sa konečne začali zaujímať o negatívne dopady jadrových výbuchov aj médiá a verejnosť.

Atol Eniwetok.

04gerrard-master675

(obr. 12 – Cactus Dome na atole Eniwetok. Názov Cactus nesie po názve testu, z ktorého vznikol kráter použitý na ojedinelý projekt vyčistenia lagúny.)

Keď američania ukončili pokusy na panenských ostrovoch ktoré,  po toľkých pokusoch totálne zamorili rádioaktivitou, pokúšali sa ich dať do pôvodného stavu. Na atole Eniwetok dokonca zobrali aj vrchnú zamorenú vrstvu pôdy do hĺbky asi 30cm a navozili ju do krátera po vybuchnutej bombe a celé to potom zabetónovali. Útvar, ktorý takto vznikol nesie názov Cactus Dome. Samozrejme napriek týmto opatreniam ostrovy aj tak zostali neobývateľné a kompletne zamorené.

V tichomorí zostalo niekoľko takýchto zamorených ostrovčekov s otrávenými lagúnami. Atoll Bikini bol vyhlasený organizáciou UNESCO za svetové dedičstvo ako exemplárny príklad miesta testovania nukleárnych bômb, čo bolo v podstate produktom vznikajúcej Studenej vojny.  Dnes už tie atoly na pohľad nevyzerajú inak ako iné, rastú tam palmy, more je plné rýb ale žiť tam by bola možno dlhotrvajúca samovražda. Vysťahovaní obyvatelia ostrovov sa napriek sľubom, už nikdy domov nevrátili a roztratili sa po ostatných Marshalových ostrovoch.

POKUSY NA VLASTNÝCH VOJAKOCH

V rokoch 1946 až 1962 boli desiatky tisíc amerických vojakov použitých ako pokusní králici počas atómových testov. Niekedy boli umiestnení len dva kilometre od výbuchu a nacvičovali simulovaný útok na takzvaný Bod Nula. Jeden vojak spomína, že keď vystrčili hlavu zo zákopu a začali útok, vrecia s pieskom na kraji zákopu boli rozžhavené a piesok naokolo bol z toho žiaru sklovitý. Dokonca keď utekali, tak sa im tavili podrážky na vojenských kanadách od žiaru zo zeme.

Toto video ukazuje test atómovej bomby vzduch-vzduch o sile 2 Kiloton odpálenej vo výške približne 3 kilometre nad hlavami týchto mužov. Video obsahuje autentickú nahrávku ich komentára počas testu.

ATÓMOVÍ FILMÁRI

Američania si všetko veľmi profesionálne zaznamenávali. Dôvodom bola najmä neskoršia analýza výbuchov, ktoré trvali relatívne krátko. Počas všetkých jadrových testov vytvorili cca 6500 filmov. V podstate mali takú malú armádu kameramanov, filmových kamier a všetkého vybavenia, ktorým výbuchy zaznamenávali. Používali to najmodernejšie vybavenie tej doby a teda im nechýbali ani špeciálne vysoko rýchlostné kamery, ktoré boli schopné exponovať obraz v milióntinách sekundy. Tie boli dôležité na zachytenie prvej sekundy-dvoch od detonácie. Priamo v Holywoode, aby mali prístup k najnovším filmovým postupom, vzniklo vojenské filmové štúdio s názvom Lookout Mountain Laboratory, ktoré spracovávalo materiály vzniknuté počas testov  jadrových zbraní.

KRÁTERY NUKLEÁRNYCH VÝBUCHOV

Krátery niektorých výbuchov sa dajú dohľadať aj cez google maps.  Za špeciálne spomenutie stojí kráter Sedan v Nevadskej púšti, okolo 150 km na sever od Las Vegas. Vznikol 6. Júla 1962 výbuchom podzemnej bomby, ktorá bola použitá ako jedna zo série 27 bômb operácie Plowshare pre mierové využitie. Išlo o skúšky využitia jadrového výbuchu pri ťažbe nerastných surovín, ale po sérii pokusov sa ukázalo že radiácia, ktorá pri výbuchu vzniká, je prisilná. Navyše vďaka veľkému množstvu materiálu vyvrhnutému do ovzdušia bolo radiácii vystavených viac okolo 13 miliónov ľudí, preto sa od využitia atómových výbuchov na podobné účely v roku 1977 úplne upustilo. Bomba, ktorá vytvorila kráter Sedan, bola v hĺbke 194m. Explózia vyvrhla 12 miliónov ton horniny a vznikol 100 metrov hlboký a 390 metrov široký kráter.  Dnes sa z neho stala turistická destinácia a ročne ho navštívia tisícky turistov.

sedan-crater-5[5] Nevada_Test_Site_-_Sedan_Crater_-_8

(obr. 13 až 14 – kráter Sedan)

SOVIETI

Američania rozbehli svoj atómový program samostatne a naplno. Treba povedať, ak chcel Sovietsky zväz drzať krok s touto atómovou hystériou, museli si pomôcť trochu aj svojou rozvinutou špionážnou sieťou.  Spomína sa meno Klaus Fuchs, ktorý dodával Rusom dôležité informácie priamo z Los Alamos, kde bol zamestnaný ako fyzik.  Bol ako jeden z mnoha Los Alamoských vedcov prítomný aj pri pokuse Trinity a podieľal sa na príprave operácie Crossroads (prvej série testov na atole Bikini). Udáva sa, že vďaka nemu sa vývoj sovietskej atómovej bomby urýchlil o jeden až tri roky. Neskôr ho odhalili, zbavili Bristkého občianstva, odsedel si 9 rokov vo väzení a po prepustení emigroval do Východného nemecka, kde sa stal uznávaný vedec.

Casing_for_the_first_Soviet_atomic_bomb,_RDS-1

(obr. 15 až 16 – Bomba RDS-1 a atómový hríb po jej výbuchu.)

Prvý rusmi uskutočnený pokus bola bomba s názvom RDS-1 „Pervaya molniya“  29. august 1949. Mala silu 22 Kiloton a bola svojou silou aj tvarom porovnateľná s bombou Fat Man ktorá bola zhodená na Nagasaki.

Rusom sa nakoniec podarilo pokusne odpáliť najväčšiu a najsilnejšiu vodíkovú bombu všetkých čias. Niesla meno Tsar (Cár) AN602 a mala silu 50 Megaton TNT.  Silu jej výbuchu si asi lepšie predstavíme ak povieme, že bola 1500 krát silnejšia ako sila bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki spolu dokopy. Alebo cca 10 krát silnejšia ako všetky dovtedy vykonané nukleárne testy alebo 10 krát silnejšia ako súčet sily výbuchov všetkých konvenčných zbraní použitých v druhej svetovej vojne. Seizmický otras výbuchu bol merateľný tri krát ako obiehal zem. V dedine vzdialenej 55 kilometrov boli všetky domy drevené aj kamenné zničené. Tepelná vlna mohla spôsobiť popáleniny tretieho stupňa až do vzdialenosti 100 kilometrov a okná vybíjalo ešte aj vo vzdialenosti 900 kilometrov. Atómový hríb vystúpal do výšky 56 kilometrov a teda sa dostal nad stratosféru až do mezosféry.  Zaujímavosťou je, že rusi vlastne chceli pôvodne odpáliť 100 megatonovú bombu, ale si to rozmysleli, pretože panovala pochybnosť či taká bomba náhodou nespôsobí reťazovú reakciu, ktorá by zničila atmosféru na planéte.

Ivan_bomb

(obr. 17  – Miesto detonácie bomby Tsar.)

Sovieti mali podobný mierový program využitia atómových výbuchov ako Američania. Kým však Američania už po 23. testoch pochopili, že to nebol dobrý nápad. Rusi uskutočnili  157 testov a skončili s tým až v roku 1989. Pri jednom zo známejších testov vzniklo jazero Čagan.  Je to zaliaty kráter s hĺbkou 100 a šírkou 400 metrov. Voda v ňom ešte dodnes niekoľkonásobne prekračuje povolené hodnoty rádioaktivity. To však nebránilo, aby vznikol propagačný  film o tom, aké je to nezávadné a bezpečné.

BRITI

Keďže mali Briti prístup k výsledkom testov ich amerických kolegov, britské testy sa preto nezameriavali na vývoj novej bomby, ale ich skôr zaujímali samotné účinky bomby napríklad na rôzne spevnené materiály ktoré vyvíjali a podobne.

Ich testy vykonávali zväčša vo vnútrozemí Austrálie,  v tichomorí alebo si prepožičali atómovú strelnicu v Nevade v USA.

Austrálska vláda povolila Britom atómové testy v oblasti Maralinga. Bolo to územie Aborigincov, pôvodných austrálskych obyvateľov, ktorých museli presídliť. Napriek tomu bolo okolo 1200 Aborigincov vystavených radiácii z atómového spadu, ktorý domorodci volali „black mist“ – čierna hmla. V roku 2009 Austrálska vláda vrátila územie jeho pôvodným obyvateľom s tým, že už je bezpečné sa tam zdržiavať a loviť. Je to síce prvé miesto nukleárnych testov na svete, ktoré sa vyčistilo a vrátilo do pôvodného stavu, no pochybnosti o jeho nezávadnosti a skutočnej obývateľnosti nevymizli. Domorodci dodnes bojujú o odškodnenie za škody na zdraví spôsobené radiáciou počas testov.

Pozoruhodný je aj príbeh vojenského navigátora Josepha Pasquini, ktorého poslali dva krát, aby svojím lietadlom preletel cez atómový hríb počas testu vodíkovej bomby zo série testov Grapple na Christmas Atole v roku 1958.  Atol je lokalizovaný snáď v strede Pacifiku, južne od Hawaii-a a dnes sa už volá Kiritimati. V roku 1979 sa spolu s ďalšími ostrovmi osamostatnil od Britov a stal sa súčasťou ostrovného štátu Kiribati. Dôvodom preletu bol zber rádioaktívneho materiálu vyvrhnutého výbuchom. Pokryli preto lietadlo voskom, aby sa na krídlach a na trupe lietadla mohli zachytávať častice. Joe si bol vedomý, že aj jeho používaju ako pokusného králika, ale úlohu splnil a preletel priamo cez atómový hríb. Počas života mal 7 krát problém s rakovinou a ani jeho deti neboli zdravé. Britská vláda ani armáda neuznali, že to bolo kôli tým pokusom a preto nedostal ani žiadnu kompenzáciu.

Bomb_site_prepared_but_not_used.

(obr. 18 – Maralinga, miesto nukleárnych testov v Austrálii.)

FRANCÚZI

Francúzi vačšinu svojich atómových zariadení otestovali v pacifiku, vo Francuzskej polynézii, na atoloch MururoaFangataufa.  Hovorí sa o 175 až 181 výbuchoch iba na týchto dvoch ostrovoch.  Druhé miesto Francúzskych testov bola Alžírska Sahara, kde otestovali dokopy 17 bômb.

Francúzom sa v Alžírsku podaril celkom nepríjemmný trapas nazvaný Béryl incident 1. Mája 1962, keď podzemný výbuch  nevyšiel podľa plánov a na povrch do atmosféry sa cez zle uzavretú šachtu dostal vysoko rádioaktívny oblak prachu, dymu a plynov. Oblak zasiahol 9 mužov, ktorí dostali dávku cca 600 mSv (miliSievertov). Neskôr síce už nie v takej sile,  vietor odfúkol radioaktívny mrak aj na pozorovateľské stanovište. Tam sa nachádzalo okolo 100 VIP pozorovateľov, členovia vlády a medzi nimi aj vtedajší minister obrany Pierre Messmer.  Všetci dostali dávku okolo 50 mSv. Pre porovnanie, človek dostane prirodzeným prírodným žiarením 1 mSv za jeden celý rok.

ČÍŇANIA

Aj keď Sovietsky zväz prisľúbil Číne, že jej pomôže s vývojom atómovej bomby, keď došlo na lámanie chleba v roku 1959 odmietli poskytnúť relevantné informácie. Navyše stiahli z Číny všetkých svojich vedcov, ktorí by sa mohli na nukleárnom programe podieľať.  Mao Ce Tung preto v Júli roku 1960 povolal svojich vlastných vedcov s úmyslom vyvinúť bombu tak či tak. Prinieslo to ovocie a 16. októbra 1964 úspešne testovali svoju prvú atómovú bombu. Ešte v ten deň vydali vážny prísľub celému svetu,  že bombu vyvíjajú len na vlastnú obranu a nikdy ju nepoužijú ako prví.

ZÁVER

V piatich dekádach od roku 1945 do roku 1996 sa uskutočnilo niečo cez 2000 jadrových pokusov.

USA  – 1032
Sovieti – 715
Briti – 45
Francúzi – 210
Číňania – 45
pravdepodobne to bude o niečo trochu viac, pretože toto sú oficiálne čísla

Ako zaujímavá ak nie šokujúca vizualizácia všetkých výbuchov vznikli dve videá, ktoré si môžete pozriet TUTU.

V roku 1996 na základe moratória o nepoužívaní nukleárnych zbraní vznikol absolútny zákaz ich používania. Testy týchto zbraní sú medzinárodnými dohodami zakázané v atmosfére, v mori, v kozme aj pod zemou. Od vyhlásenia zákazu sa uskutočnilo ešte 6 testov jadrových zbraní v rokoch medzi 1998 a 2009. Po dva testy uskutočnila India, Pakistan aj Kórejská ľudovodemokratická republika. Všetky tieto tri štáty vyvíjali svoje bomby sčasti v tajnosti. India ani Pakistan mortórium nepodpísali.  KĽDR najskôr aj podpísala, ale neskôr ju ako jediná krajina v roku 2003 vypovedala a potom ešte vykonala po jeden test podzemného atómového výbuchu v rokoch 2006 a 2009.

Izrael má zaujímavé postavenie. Vo všeobecnosti sa predpokladá a tvrdí, že je tak isto mocnosťou, ktorá vyvinula a má jadrové zbrane. Izrael to však nikdy oficiálne nepriznal a nebolo to ani dokázané.

V súčasnosti všetci vlastníci jadrových zbraní aj tí čo nepodpísali, moratórium dodržiavajú a žiadne testy sa zatiaľ od roku 2009 nerobili.

ŠPECIÁLNE OTÁZKY

Pri mnohých testoch, často vidno v okolí atómového hríbu vertikálne dymové čiary na husto vedľa seba. Boli to kondenzačné čiary rakiet vypustených tesne pred detonáciou. Tie mali presne určenú vzdialenosť od epicentra a podľa nich sa potom určovala veľkosť hríbu, rýchlosť šírenia detonácie a podobne.

* Aký je rozdiel medzi atómovou a vodíkovou bombou ? Oba typy, sú nukleárne zbrane. Atómová bomba je starší a čo sa týka veľkosti výbuchu, menej účinnejší typ. Pracuje na princípe rozpadu (štiepenia) jadra. Vodíková bomba je novšia a ničivejšia. Skladá sa z dvoch častí. Jedna jej súčasť je malá atómová bomba, ktorá však v tomto prípade slúži ako rozbuška na spustenie ďalšej reakcie. Vytvára potrebnú teplotu a tlak na spustenie jadrovej syntézy, kedy sa v druhej časti bomby vodík premieňa na hélium a pritom sa uvoľňuje obrovské množstvo energie. Preto vodíkovú bombu naývajú aj termonukleárna. Prvá vodíková bomba bola odpálená američanmi na ostrove Eniwetok 1.11.1952 pod kódovým označením Ivy Mike.

Mnohí očití svedkovia jadrových výbuchov hovoria, že keď si pred zábleskom zakryli oči rukou, tak videli svoje kosti. Predstava je samozrejme taká, že to je to isté, ako keby sme videli rontgenové žiarenie. To ale nie je pravda, naše oči nemôžu vidieť rôzne gama a jemu podobné žiarenia. Intenzita viditeľného svetla je na nepatrnú chvíľu po výbuchu taká silná, že keď si dá človek ruku pred oči, tak ju jednoducho presvieti a tým pádom je možné si uvidieť kosti, ale len v spektre výnimočne silného viditeľného svetla.

Hovorí sa tiež, že očití svedkovia tragických výbuchov v Hirošime a v Nagasaki videli, ako sa počas výbuchu ľudia priam vyparili rovno na ulici. Áno je to možné. Závisí to od vzdialenosti od epicentra výbuchu. Výbuch atómovej bomby totiž sprevádza niekoľko deštrukčných javov. Milisekundy po výbuchu vzniká ohnivá jadrová guľa. Táto guľa môže dosahovať veľkosť v priemere niekoľko 100 metrov, ale podľa veľkosti bomby aj niekoľko kilometrov.  Dá sa povedať, že všetko v rámci tejto gule prestane existovať, pretože dosahuje vyššie teploty ako sú na slnku. Okolo tejto gule vzniká okamžite veľmi silné tepelné žiarenie. Vytvorená horúčava je taká, že sa dokáže vznietiť napríklad papier a všetko horľavé len tak samo od seba. Sila tohto tepelného žiarenia klesá vzdialenosťou od epicentra výbuchu. Ak sa ľudia nachádzajú príliš blízko, môže sa stať, že sa od horúčavy vznietia alebo doslovne vyparia. Po tomto ešte prichádza obrovská tlaková vlna, ktorá nakoniec zmetie z povrchu všetko, čo nespálila tá nesmierna horúčava. Tieto znaky nukleárnej bomby sú takmer identické s konvenčnými bombami len niekoľko 1000 krát silnejšie. Atómová bomba sa však prejavuje navyše aj ionizujúcim žiarením počas výbuchu a radioaktívnym spadom po ňom. To sa nemusí prejaviť hneď, ale ľudia zasiahnutí týmto žiarením môžu ochorieť až týždne alebo mesiace po výbuchu na takzvanú chorobu z ožiarenia. Čo v podstate znamená masívny rozpad buniek v tele postihnutej osoby a teda aj zlyhávanie funkčnosti orgánov.

Na tomto odkaze si môžete spustiť simulovaný výbuch bomby podľa vlastného výberu, kdekoľvek na svete a preskúmať, čo by spôsobila.

VIAC INFORMÁCIÍ O TOM, ČO STE SA DOČÍTALI V BLOGU
(v angličtine) :

Teraz najčítanejšie