Denník N

Sexuálna orientácia a neurotransmitery

Zmeny v neurotransmiterových systémoch v kľúčovom vývojovom období ľudského plodu sa môžu podieľať na vzniku alternatívnych sexuálnych orientácií, ako na to poukazujú niektoré výskumy na zvieratách i poznatky o ľudskej sexualite.

Pred pár dňami vyšiel ako preprint článok, ktorý posúva paradigmu, v akej uvažujeme o vzniku sexuálnej orientácie o niečo ďalej, a namiesto génov a pohlavných hormónov hovorí o neurotransmiteroch. Po neúspešnom love na gén homosexuality a po kritikách konverznej terapie, ktorá nemení sexuálnu orientáciu, ale nanajvýš sexuálne správanie, sa objavuje plastickejšie vykresľovanie sexuálnej orientácie ako fenoménu, ktorému nedokážeme plne porozumieť a ktorý ani počas dospelosti nemusí byť úplne nemenný. Poznáme prípady raritnej zmeny sexuálnej orientácie po úrazoch centrálneho nervového systému, po poškodeniach temporálneho laloku alebo po podávaní dopamínergických liečiv pacientom s Parkinsonovou chorobou, dokonca je známy aj prípad homosexuálneho správania u predtým výlučne heterosexuálneho jedinca po liečbe psychotickej poruchy prostredníctvom aripiprazolu (minulý rok bol publikovaný aj ďalší). Neurotransmitery môžu byť ďalšou dôležitou oblasťou, okrem imunologickej, ktorá môže prispieť do momentálne ešte stále temných procesov genézy sexuálnej orientácie.

Téza, že sexuálna orientácia sa v dospelosti nemení, teda nie je celkom pravdivá. Ak kritizujeme konverznú terapiu homosexuality, tak preto, že ide o eticky veľmi sporný koncept s viac ako pochybným výsledkom, respektíve preto, že sexuálna orientácia sa nemení akýmsi psychoterapeutickým zásahom. Pôsobenie faktorov spoločnosti a prostredia na vývoj sexuálnej orientácie sa podľa mňa stále značne preceňuje a konverzná terapia je toho príkladom. Sexuálna orientácia nie je ani žiadnou voľbou. Potom by bola závislá od vôle alebo prinajmenšom prístupná vôľovým a iným príbuzným mechanizmom, čo už je mimo koncept fluidity, o ktorej sa môžeme baviť na odbornej alebo vedeckej úrovni. Fluidita pripúšťa, že nie každý má sexuálnu orientáciu prísne a výlučne vyhranenú na osoby istého pohlavia (čo je nesporný fakt), ako aj to, že v sexuálnej orientácii môže dochádzať k zmenám v rámci životnej línie jedincov napriek ich subjektívnym postojom a vôli. Mnohí z nás sa stretli s ľuďmi, ktorých sme poznali ako heterosexuálnych a napokon o sebe hovoria ako o gejoch a lesbách a koncept latentnej alebo potlačovanej homosexuality nie je vždy ten najvhodnejší na uchopenie týchto prípadov. Tiež som vo svojej praxi videl viacero ľudí, ktorí o sebe prehlasovali, že sa vyliečili z homosexuality prostredníctvom Božieho zásahu a je pravdou, že podľa všetkého žijú v usporiadanom heterosexuálnom zväzku. Tieto príbehy však v sebe môžu obsahovať jednotlivými protagonistami nesprístupňovaný materiál, podľa ktorého by sme mohli azda nielen tušiť, ale dokonca aj vedieť, že ide len o adaptáciu v správaní a životnom štýle.

Sexuálna orientácia je zložitý komplex premenných, medzi ktoré by sme mohli zaradiť sexuálne správanie, vnímanú a pociťovanú sexuálnu príťažlivosť k istým osobám, identifikáciu seba samého ako príslušníka istej kategórie sexuálnej orientácie a objektívne merateľnú sexuálnu reaktivitu pohlavných orgánov či markerov vzrušenia. Tento zložitý systém vyžaduje teda súhru viacerých mechanizmov, ktoré sa môžu meniť a ktoré sú okrem iného závislé od genetického základu jedinca, od organizačných efektov pohlavných hormónov v kritickom čase vývoja a od štruktúry a funkcie viacerých mozgových regiónov.

Príkladom je vrodená adrenálna hyperplázia, čo je porucha, pri ktorej sa zvýšene tvoria androgény (mužské pohlavné hormóny) z nadobličky plodu genetickej ženy (pár pohlavných chromozómov XX). Ich výsledkom môže byť maskulinizácia, ktorá je v konkrétnych detailoch stále tajomstvom, ale vo všeobecnosti je pochopiteľná – z týchto plodov môžu vyrásť ženy, ktoré sú v porovnaní so všeobecnou populáciou častejšie lesbami alebo majú prinajmenšom častejšie neheterosexuálne sexuálne fantázie.

Nejde však len o hormóny, ale aj o neurotransmiterové systémy, ktoré často reaktivitu hormónov sprostredkovávajú alebo sú dôležité pre formovanie a funkciu oblastí mozgu vykazujúcich sexuálny dimorfizmus, ako je napríklad ventromediálny hypotalamus. Zásahy do sérotonínergického systému znižujúce množstvo sérotonínu, vedú k hypersexuálnemu správaniu u mačiek a potkanov, pričom u samcov potkanov aj zvyšujú sexuálne správanie k iným samcom. Jednorazové podanie antidepresíva fluoxetínu má iný účinok na metabolizmus mozgu u homosexuálnych ako u heterosexuálnych mužov, čo prezrádza isté funkčné odlišnosti ich centrálneho nervového systému. Experimentálne zníženie dopamínergickej neurotransmisie u octových mušiek vedie k zvýšeniu sexuálneho správania samcov voči iným samcom a mutácia dopamínového génu D1 vedie dokonca k tomu, že samce sa dvoria iným samcom (zmena predkopulačného sexuálneho správania, nielen kopulačného). Zvýšená expozícia nikotínom u ľudských plodov ženského pohlavia môže viesť k vyššej pravdepodobnosti ich neskoršej homosexuality, podobne ako expozícia starými antiepileptikami ako je fenobarbital viedla k častejšej rodovej dysfórii.

Všetko to poukazuje na kľúčové prenatálne alebo včasne postnatálne obdobie, avšak nielen na gény a hormóny, či imunologické faktory, ale aj na určitý chemizmus, ktorý môže ovplyvňovať formovanie sexuálnej orientácie omnoho viac, než sme možno aktuálne ochotní pripustiť, a to dokonca aj v dospelom živote človeka.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.