Chlapec a žaba

Na istom hrade či zámku boli nezávisle od seba štvorčlenná rodina, ktorá uprene hľadela do zeme a chlapec, dvadsiatnik, kráčajúci rezkým krokom smerom k nej. Boli tu, pochopiteľne, aj iní ľudia, no tí, ako je asi už zrejmé, neboli pre tento obraz podstatní.

Áno, rodinu a chlapca spájalo to isté miesto, no ich konanie bolo zrkadlovo odlišné. Zatiaľ čo rodinka stála a pozerala výhradne na zem, chlapec naopak chvatne kráčal a díval sa všade možne len nie pod nohy. Po chvíli ho zaujala dosiaľ neurčitá tabuľka s textom upevnená na stene neďaleko spomínanej rodiny. Text na tabuľke bol príliš malý a chlapec zle videl, čo ho primälo podísť bližšie a bližšie až naraz začul kričať najskôr mamu, potom otca a napokon i samotné deti našej rodinky: „Pozor, pozor!“ Všetko sa udialo veľmi rýchlo a jeho ani nenapadlo, že kričali naňho a mal by na tieto slová reagovať. Pokračoval preto vo svojej ceste ďalej až naraz pod jeho topánkou zaznelo veľmi jemné prasknutie.

Vtom za ním dobehla mamička, konečne nadvihla i ona hlavu, chytila ho za rameno a so súcitným výrazom v tvári vyslovila jasný rezultát: „Vy ste zabil tú malú žabku.“ (Áno ZABIL, nie zastúpil, ani rozpučil či rozmliaždil. Skrátka chladne ZABIL!) pričom prstom ukazovala na zem, na miesto, ktoré dosiaľ pútalo zrak celej jej rodiny. Na zemi bol však už teraz vidieť len drobný hnedý fliačik, ktorý pripomínal skôr usušený banán. Chlapec sa na to miesto zadíval, a i keď nič z toho, čo mamička opisovala nevedel rozpoznať, zo solidárnosti k nej odvetil: „To je mi ľúto.“

„Aj mne je to ľúto,“ odvrkla vzápätí mamička a ďalej na chlapca uprene pozerala, akoby mal povedať či spraviť niečo viac. Ošetriť tú žabku, vrátiť jej život alebo sa aspoň pred všetkými (vysvetľujúc onen zločin) ponížiť, udať! Keď bol chlapec dlhšie ticho a ona z neho nespúšťala oči, nakoniec ešte dodala: „Ja som vedela, že to takto skončí a niekto ju zastúpi.“ (Vedela, ale nespravila nič preto, aby sa to nestalo. Akoby to sama chcela, no čakala, kým to spraví niekto ďalší. Kto bol teda z tých dvoch horší? Chlapec, ktorý žabku zastúpil, alebo mamička, ktorá tejto udalosti nechcela predísť? Pravdu si môže každý ohnúť, podľa seba.)

Chlapec, zahanbený a istým spôsobom tiež smutný, nemohol už viac spraviť, a tak pokračoval v tom, prečo sem vlastne prišiel: zadíval sa na tabuľku, na ktorej bol text konečne zreteľný a jasne čitateľný. Na jeho prekvapenie však nešlo o nič zaujímavé. Žiadna história hradu, žiaden príbeh panovníka. Význam tabuľky odsúdil kapitálkami písaný nadpis „Podmienky vstupu do areálu” a pod ním tucet nezaujímavých pravidiel pre návštevníkov. Toto nepotreboval vedieť. Na druhej strane, mohlo tam stáť už čokoľvek – nič by ho nezamestnalo natoľko, aby viac nepomyslel na tú nešťastnú zhodu náhod.

Rodina sa zanedlho stratila v dave turistov a chlapec, plný pocitu viny, sa s tupým pohľadom na okolitú masu ľudí pokúšal od nej čím skôr oddeliť. Nájsť tiché miesto a zostať tam chvíľu osamotený stáť. A že ho aj našiel. Prekráčal popod vyschnutú brezu v parku, z vrecka vytiahol nevyhnutné potreby k fajčeniu a v mysli mu pritom bežalo: „Kvôli cudzím, vymysleným podmienkam vyhasol opäť nevinný život.“