Psychiatrička Matisová: Dúhové rodiny na Slovensku sú v nastavení bojuj alebo uteč

Čím si prechádzajú ľudia s menšinovou sexuálnou orientáciou? Čo minimálna až nulová tolerancia voči inakosti spôsobuje? Na diskusii zo série podujatí Odvahou proti stigme, ktorá sa uskutočnila 4. októbra 2021 v bratislavskom Klube Machovisko, sme sa so psychiatričkou Máriou Matisovou porozprávali nielen o komunite LGBTIQA+ a coming oute.

Začnem citátom psychológa Andreja Kuruca, ktorý v rozhovore pre Denník N povedal: „Keby viac známych ľudí absolvovalo coming out, pomohlo by to celej LGBTI komunite aj spoločnosti. Až 60 percent Slovákov a Sloveniek v prieskumoch uvádza, že nepozná ani jedného geja, ani jednu lesbu.“ Myslíte si, že na Slovensku je táto téma tabu preto, lebo o nej málo hovoríme?

Okolo celej tejto komunity je obrovská stigma a je to zároveň tabu téma. Myslím si, že aj ľudia z prieskumnej vzorky takýchto ľudí poznajú, ale zámerne ich vytesňujú a nechcú sa touto témou zaoberať.

Zároveň sa problematika LGBTIQA+ komunity sa u nás veľmi politizuje.

V susednom Poľsku a Maďarsku, kde politici práva menšín už obmedzili, dochádza v rámci komunity k zvýšenej suicidalite a odlivu mozgov do zahraničia. U nás pravicoví extrémisti nedávno navrhli homofóbny a transfóbny ústavný zákon namierený proti tranzícii a dúhovým rodinám. Návrh zákona tesne neprešiel, ale politici tak komunite vyslali jasný signál, že by mala byť znevýhodnená.

Na Slovensku v súčasnosti žije približne 10 000 dúhových rodín, ktoré sú v nastavení bojuj alebo uteč. Žiť v úzkosti a neistote sa dlhodobo nedá a Slovensko týmto spôsobom prichádza o rôzne kapacity. Špičkoví odborníci odchádzajú žiť do zahraničia preto, lebo sú pre svoju sexuálnu orientáciu nepohodlní.

Na základe tohto ústavného paškvilu vznikla iniciatíva psychológov s názvom Tadiaľto vedie červená čiara. Podpísala som ju spolu s 2260 odborníkmi, ktorí s touto komunitou pracujú. Snažíme sa vláde povedať: Prečo zase na politickej úrovni riešite ľudí, ktorí sú trochu iní ako väčšina? Zamyslime sa, ako na týchto ľudí vplýva fakt, že 150 poslancov rozhoduje o tom, s kým môžu a nemôžu žiť?

Skúste priblížiť, aké je cítenie a každodenné prežívanie ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou. Do akej miery sú už zmieňované okolnosti pôvodcami problémov, s ktorými sa dennodenne stretávate vo svojej klinickej praxi?

Ja ako lekár už len hasím vzniknuté požiare. Ľudia väčšinou vyhľadajú psychiatra až vtedy, keď sú úzkostní, majú panické ataky a ťažké depresie. Často vidia samovraždu ako jediné východisko. Samotné odhodlanie sa ku coming outu je pre nich neuveriteľný stres. Zároveň výskumy hovoria jasne: rodina nie je prvá entita, ktorej sa mladý človek s inakosťou zverí. O čom to svedčí? Rodičia by mali byť najväčšia opora, ktorej sa dieťa zverí so svojím tajomstvom.

Komu sa mladý človek zverí najskôr?

V drvivej väčšine priateľom a prípadne súrodencom, ak má s nimi dobré vzťahy. Až potom nasledujú rodičia.

Politici chcú dosiahnuť odobratie detí párom rovnakého pohlavia. Najčastejšie sa oháňajú argumentom, že tieto deti nemajú správny vývin a nežijú tak, aby sa z nich mohli stať zdraví dospelí.

Výskumy zo zahraničia jednoznačne hovoria, že ak je dieťa v dúhovej rodine ľúbené, chcené a akceptované, tak z neho jeho rodičia rovnakého pohlavia nevychovajú žiadneho devianta.

Prejdime k termínu inakosť. Ako ho vnímajú ľudia, s ktorými pracujete? 

Toto slovo je zaužívané, ale nerada ho používam, neznie mi dobre a nemám z neho dobrý pocit. Taktiež ma irituje slovo tolerancia: ty si homosexuál a ja ťa tolerujem. Ako vám to znie?

Veľmi nepríjemne.

Tolerujem napríklad nočného motýľa. Ale mám tolerovať ľudí z LGBTIQA+ komunity? Lepšie je slovo akceptácia.

Psychológovia hovoria, že hovoríme o dvoch druhoch coming outu, existuje vnútorný a vonkajší coming out. Aké pocity máva taký 12-ročný teenager pri vnútornom coming oute?

Musíme rozlišovať problematiku menšinovej sexuálnej orientácie (LGB) a situáciu, keď si mladý človek uvedomí, že sa narodil v zlom tele. K vnútornému coming outu dochádza častokrát veľmi skoro, vo veku okolo 12 rokov.

A čo vonkajší coming out?

Pri konfrontácii s rodičmi žiaľ často dochádza k traume. Hlavne v náboženských komunitách je akceptácia to najkrajšie, čo teenager po coming oute môže dosiahnuť. V praxi som sa stretla s rôznymi reakciami rodičov mladých LGB ľudí: od hádky a bitky, cez vyhodenie z domu, po zavolanie exorcistu.

Keď ale mladý človek v tele dievčaťa oznámi svojim rodičom, že je chlapec, tak je to len prvá časť riešenia problému. Fyzicky stále zostáva dievčaťom, v dvanástich rokoch začne menštruovať a každý mesiac zažíva z menzesu traumu. Zároveň sa jeho telo mení, rastú mu prsia a minimálne do osemnástich zažíva traumu už len z týchto zmien. Potom ako dospelý človek vstúpi do procesu tranzície a zistí, že tento proces je neskutočne zdĺhavý, a bude trpieť ešte niekoľko rokov. A tak prežívanie traumy pokračuje.

Aké psychické ťažkosti zažíva človek v príprave na vonkajší coming out?

Veľmi časté sú stres, úzkosti a depresie. V nejakej fáze má neraz pocit, že samovražda je jediné východisko. Čo sa týka comingu outu, rozdiely sú aj v rámci komunity. Zároveň je dôležité spomenúť rozdielne zázemie, vierovyznanie a región. Je iné „vyoutovať sa” v rodine slobodných umelcov v Bratislave a iné v kresťansky založenej rodine v odľahlom regióne Slovenska.

Úzkosť je tesne pred coming outom prirodzená. Kedy im to poviem, ako im to poviem, napíšem im list a odídem? Mnohí moji pacienti sa preventívne pobalia, lebo očakávajú, že ich rodičia vyhodia z domu, zablokujú si ich číslo a odstrihnú ich zo života. Žiaľ, deje sa to, vlastná rodina ich má za ľudský odpad.

Predstavme si ideálny scenár, kedy vnútorný aj vonkajší coming out prebehne viac-menej v poriadku, blízki to príjmu. Vydýchne si takýto človek a povie si, že už sa nemusí skrývať?

Je to paradoxné, ale aj v traume sa jedincovi uľaví, lebo už nemusí žiť v lži. Sú samozrejme aj veselé príbehy, kedy coming out prebehol v pohode, dokonca aj v nábožensky založených rodinách. Aj na Slovensku existuje občianske združenie a LGBTIQA+ komunita veriacich ľudí, ktorí si hovoria dúhoví kresťania.

Keď sú ľudia v niečom iní, je asi prirodzené, že sa presúvajú do väčších miest. 

Mesto poskytuje väčšiu anonymitu aj komunitu. Kým sa transrodový človek presťahuje z rodnej obce do veľkého mesta, zažije traumu na niekoľkých stupňoch: najprv medzi priateľmi, potom v rodine, v škole či práci. Často je jednoduchšie presťahovať sa a začať odznova v priestore, kde ho nikto nepozná, než čeliť nepríjemným pohľadom. Takto je to nielen u nás na Slovensku, ale aj v ostatných vyspelých krajinách.

Cítia sa tvoji pacienti osamelí a neviditeľní, že im nikto nerozumie a sú na všetko sami?

Osamelosť a neviditeľnosť sú najmenšie z radu problémov, ktorým musia čeliť. Pri tranzícii sa stále vyžaduje „test skutočného života” (real life test), kedy jedinec pred hormonálnou liečbou musí niekoľko mesiacov žiť život svojho budúceho pohlavia a obliekať sa tak. Robí sa to „pre istotu” – aby si lekári boli istí, že človek si to celé nevymýšľa.

Nebinárni a rodovo premenliví ľudia sú vyšší level, ktorý Slováci nezvládajú. Alebo taký transrodový človek s homosexuálnou orientáciou predstavuje pre odborníkov nepredstaviteľnú kombináciu. Niektorí moji kolegovia si pomyslia, že takýto človek už nevie, čo so sebou, má určite množstvo voľného času, tak si vymyslí, že je raz žena a raz muž. Bisexuálov zas považujú za „nevyoutovaných” homosexuálov, ktorí si nechávajú otvorené zadné vrátka.

Veľa odborníkov, či už psychiatrov alebo endokrinológov, nechce s touto komunitou vôbec spolupracovať, lebo je to komplikovaný byrokratický proces. Transrodoví ľudia sú častokrát v bezútešnej situácii, kedy sa domáhajú operácie, ale nemá ich kto operovať. Vidíme, že tak vzniká ďalšia trauma na mieste, kam prišiel človek po pomoc. Aj niektorí odborníci v tejto téme zlyhávajú.

A čo ľudia s homosexuálnou orientáciou, dokážu v dnešnej dobe nájsť vhodného odborníka?

Nie každý nájde vhodného odborníka. Jedna moja pacientka chodila 2 roky k psychoterapeutke, ktorá ju chcela „vyliečiť” z homosexuality. Konverzná terapia bola u nás ešte nedávno bežná, ale homosexualita vypadla z medzinárodnej klasifikácie chorôb v roku 1990 a dnes je konverzná terapia oficiálne nezákonná. Niektorí moji starší kolegovia sa za minulého režimu snažili svojich homosexuálnych pacientov „vyliečiť” niekoľkodňovým pozeraním heterosexuálneho porna. V minulosti psychiatria používala niektoré neslávne metódy, napr. hypoglykemické kómy alebo lobotómiu.

S akými stereotypmi sa stretávate u ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou? Ako ich vnímate?

Napríklad „typická lesba” si nemá holiť nohy a nosiť sukne. „Typický gej” musí nosiť ružové oblečenie a správať sa zženštilo. Pre mňa sú tieto hlúpe stereotypy na úrovni vtipov o blondínkach a policajtoch. Myslím si, že komunita sa borí s ďaleko väčšími problémami, než sú predsudky.

Ako sila LGBTQIA+ komunity vplýva na jej členov?

Sila komunity je nespochybniteľná, dokáže psychický stav jednotlivca výrazne zlepšiť. Mať okolo seba záchrannú sieť ľudí, ktorí ťa bez okolkov akceptujú, dokáže znížiť úzkosť. Komunita si medzi sebou posúva mená odborníkov, ktorí sa venujú práci s transrodovými ľuďmi, prevádzajú operácie, robia posudky a podobne. Aj do mojej ambulancie sa pacienti najčastejšie dostávajú na základe pozitívnej referencie.

Kedy je podľa vás najvyšší čas, aby človek z LGBTQIA+ komunity vyhľadal psychiatra?

Najneskôr vtedy, keď úzkosti a depresie zabraňujú človeku viesť bežný život. Ja stále hovorím, že táto covidová doba je čudná a určitú mieru úzkosti cíti každý. Stále sa meniace opatrenia, všadeprítomný vírus, neistota, úmrtia blízkych ľudí, mozgová hmla (brain fog) po prekonaní ochorenia Covid-19 atď. Je veľmi ťažké zostať psychicky zdravý. Ale ak človek niekoľko týždňov nedokáže vyjsť z domu, sústrediť sa na prácu či štúdium, má problémy so spánkom, vtedy je najvyšší čas vyhľadať odbornú pomoc.

Už samotné hľadanie identity, čiže fáza pred „coming-outom” môže spôsobovať úzkosti a depresie. Na Slovensku je však veľmi málo LGBTQIA+ „friendly” odborníkov, všeobecní lekári sa v tejto téme bežne neorientujú, preto chýbajúce služby od štátu „suplujú” neziskovky: PRIZMA Košice, Iniciatíva Inakosť, Projekt TransFúzia – práve oni vytvárajú sieť odborníkov a snažia sa pacientom podať pomocnú ruku.

Aké sú vyhliadky do budúcna? Objektívne to vidíte biedne alebo vidíte záblesky svetelných lúčov?

Mám pocit, že cúvame, ale aj to je pohyb. Som večný optimista a chcem veriť, že bude lepšie. Napriek tomu sa aj ja občas cítim beznádejne. Najmä po už spomínaných návrhoch zákonov. Do platnosti by mohli vstúpiť aspoň registrované partnerstvá, ale pochybujem, že sa to v blízkej dobe podarí.

Ako by sme sa mali zachovať, aby sme takýchto ľudí netraumatizovali?

Skúsme blízkemu človeku povedať: „Ďakujem, že si sa mi zveril, asi to bolo pre teba ťažké. Som rád, že máš ku mne dôveru a tieto informácie so mnou zdieľaš. Je to úplne v poriadku a keby si mal akékoľvek problémy alebo ak by si sa cítil osamelo, pokojne sa na mňa obráť.”

Otázky respondentovi kládli: moderátorka Nina Alžbetkinová a návštevníci podujatia

Audiozáznam do textovej podoby prepísala: Ivana Kriek

Fotografie z podujatia: Karla Šavrtková

Titulná fotografia: Archív Márie Matisovej – Klinika Calma

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.