Denník N

Zručnosti alebo vedomosti? To je problém?

Na webstránke denníka Postoj čitateľ nájde aktuálne prebiehajúcu diskusiu o reforme vyučovania v slovenských školách pod názvom Máme školy zreformovať tak, aby boli zručnosti dôležitejšie než vedomosti?. Relevantnosť otázky v čele diskusie spochybnila väčšina diskutujúcich reagujúc na článok Branislava Pupalu (poradcu riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu). Nateraz odhliadnem od slabej žurnalistickej práce s titulkom, radšej skúsim naznačiť, prečo je rizikové otvárať a viesť diskusiu o neexistujúcich problémoch, osobitne na pôde nášho školstva. Tým neexistujúcim problémom je dilema medzi orientáciou vyučovania na vedomosti a vyučovaním orientovaným na zručnosti.

Vari najdôležitejšie je, že o iluzórnom probléme by nemali (obávam sa povedať nesmú) diskutovať ľudia povolaní realizovať účinné zmeny vo vzdelávacích obsahoch a cieľoch výchovnej starostlivosti o deti a mládež. Dokonca ani vtedy nie, keď si niektorý z povolaných aktérov prečíta jedno z diel autora, ktorý najnovšie plánuje pomocou poznatkov zjednocovať národ.

Keďže iluzórny problém môže mať iba iluzórne (realite neprimerané)  riešenie, čas určený na reálne riešenia reálnych problémov si zodpovední odborníci výrazne skracujú. Horší dôsledok strácania dôležitého času predstavuje možnosť, že sa začne uskutočňovať iluzórne riešenie reálneho problému. V tejto fáze môžu nastať dve základné situácie: v prvej, mäkšej možnosti sa iluzórne riešenie nestretne s realitou, nedotkne sa jej, a reálne problémy budú pretrvávať bez zásahu a zhoršenia sa; druhá situácia je horšia v tom, že iluzórne riešenie prehĺbi reálne problémy – buď ich reálnym neriešením, alebo neodborným zásahom – veď pre človeka s kladivom je všetko klinec.

Iluzórnosť neexistujúceho rozporu medzi vedomosťou a zručnosťou je najmä v tom, že vedomosť a zručnosť sa vzájomne nevylučujú, lebo vedomosti sú výsledky zručnosti využívať v myslení rozličné kritériá a činnosti.  Výsledok myslenia o reálnom probléme školstva nemá byť to či ono, príklon sem či príklon tam, ale generácia ľudí, ktorí sú šikovní (zruční) v nadobúdaní vedomostného i praktického poznania, t. j.  vedia obratne poznávať  (vedia získavať z informácií vedomosti) a vedia spoznané prakticky uplatniť (využiť vedomosti v produktívnej činnosti – v komunikácii, práci v remeslách, službách, ale aj na univerzitách, v umeleckej tvorbe a vo vedeckých pracoviskách). Skrátka, aby mladí ľudia boli zruční v myslení, napríklad v poznávaní reálnych problémov a v hľadaní ich reálnych riešení, i v konaní, napríklad uskutočňovaní reálnych riešení.

Vo východiskovom texte aktuálnej diskusie autor myslenie spomína, osobitne to kritické, no nesprávne ho podmieňuje  poznatkovým základom: „Kritické myslenie bez poznatkového základu je nemožné a jeho tréning je bezduchým a bezvýznamným drilom.“ V kontexte známych schopností kriticky mysliaceho jednotlivca to vyznie prinajmenšom zvláštne, pripomeňme si tieto schopnosti (podľa knihy J. Šedého Kritické myšlení):

  1. Nepodlieha prvému dojmu, verejnej mienke ani naliehavosti nejakej správy.
  2. Naivne nepreberá tradované názory.
  3. Dokáže si vytvoriť odstup a pripustiť odlišný pohľad a názor.
  4. Vytvára si vlastný názor na základe svojich vedomostí a skúseností aj iných kvalifikovaných osôb.

Prvé tri body vystihujú získané vlastnosti kritickej osobnosti – ide o komunikačné nastavenie (ako kvalitne prijme informáciu) a myšlienkové zdokonalenie (ako kvalitne spracuje informáciu) človeka,  pomocou ktorého je schopný správne (rešpektovaním faktov a reality) získavať informácie (nové dáta) a niektoré z nich využívať ako vedomosti (komplexné a vo vedomí ukotvené poznatky).  Je naivné zotrvávať v presvedčení, že rozvíjať kritické myslenie možno iba na základe poznatkov. To, čo sa má utvárať na základe poznatkov získaných využitím rozličných kritérií a myšlienkových činností, je názor (bod 4). Takto vybudovaný postoj má potom ambíciu byť relevantný (rešpektujúci fakty a realitu), pretože vznikol na základe výsledkov nadobudnutých kritickým myslením.

Kritické myslenie nie je možné učiť bez toho, aby neboli jeho výsledkom poznatky. Poznatok je logický záver kritického myslenia. Súčasné platí, že nie každý výsledok myslenia – napríklad naivného či magického – je poznatok.

Vhodnou oblasťou na duchaplné a rozvíjajúce uplatnenie kritického myslenia je oblasť finančnej kultúry. Úloha zistiť, v ktorých troch najbližších obchodoch s potravinami možno urobiť najvýhodnejší nákup, môže vyznieť jednoducho, informatívne – veď ide o zistenie obyčajnej aktuálnej informácie. Okrem zdokonalenia vyhľadávacích schopností (získanie informácie), porovnávania a rozhodovania sa (dianie v myšlienkovom svete) pritom dochádza k uvedomeniu a praktickému využitiu abstraktnej kategórie výhodnosť/nevýhodnosť. Poznatok je obsah členitého balíka, ktorý zabalili a previazali rozličné kritériá a činnosti – dostupnosť a zrozumiteľnosť informácií, členenie informácií, prijatie informácií, porovnávanie a triedenie informácií, kategorizovanie vedomostí, vyvodzovanie záverov, rozhodovanie. Informácie sa smú stať poznatkami vtedy, keď sa na spracúvaní informácií a tvorbe poznatkov podieľa myseľ schopná mnohých kritérií a činností. Tie sumárne voláme kritickým myslením. Práve ono môže byť vplyvným nástrojom detí a mládeže, ktoré sa dokážu šikovne zbaviť zlých nápadov, napríklad iluzórnych problémov, a rovnako šikovne dokážu objaviť dobré nápady, napríklad reálne riešenia.

Ak existuje v súčasnom vyučovaní nejaký reálny problém, potom je to určite otázka: Ako naučiť deti a mládež utvárať si postoje na základe poznatkov, t. j. naučiť ich kriticky myslieť? Je skľučujúce, že denník, ktorý má v názve názor, otvára a vedie diskusiu o vyriešených, nepodstatných témach, a zamestnáva čitateľov i tvorcov vzdelávacích zmien neexistujúcimi dilemami.

Je u nás taký trend – vyčerpávať sa riešeniami iluzórnych problémov. Ak sa to štandardne i mediálne deje v diskusii o vyučovaní v našich školách, čoskoro môžeme čeliť reálnemu problému, ktorý v denníku Postoj ešte nevnímajú ani len iluzórne.

Teraz najčítanejšie