Denník N

Dúhová rodina Hronovcov – časť 3.

Už rok bola Agnes právne našou dcérou, zverenou do Filipovej pestúnskej starostlivosti. Mali sme stabilizovaný rodinný život, bolo nám spolu super a cítili sme, že by nás mohlo byť aj viac. Tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime o druhé dieťa – formou osvojenia (adopcie).

Osvojiť si dieťa znamená, že sa rozhodnutím súdu stanete jeho novým rodičom. Na rozdiel od pestúnskej starostlivosti je osvojenie nezvratné, nedá sa zrušiť. Toto je dôvod, prečo veľa ľudí, ktorí nemôžu alebo nechcú mať biologické deti, preferujú osvojenie pred pestúnstvom. No nie všetky deti, ktoré potrebujú rodinu, môžu byť osvojené. Pre osvojenie v Česku je potrebné, aby biologický rodič – a ak sú v rodnom liste uvedení obaja, tak obaja – dalil svoj súhlas s adopciou. Tento súhlas musia udeliť z vlastnej vôle a podať ho na príslušný súd. No z logiky veci toto urobí máloktorý rodič a tak sa do osvojenia dostáva veľmi málo detí, aj keď sa o ne dlhodobo, často aj celé ich detstvo, ich biologickí rodičia nevedia postarať. Viac ich ale môže byť zverených do pestúnskej starostlivosti. Pestúnska starostlivosť je zo strany potenciálnych rodičov viac neistá ako osvojenie – je tam vždy možnosť, že sa dieťa vráti späť ku svojim biologickým rodičom. Toto, aj naša negatívna skúsenosť s nastavením pestúnskej starostlivosti, v ktorej je nám zverená Agnes, nás viedlo k tomu, aby sme skúsili osvojenie.

Pol roka predtým, ako sme urobili toto rozhodnutie, český ústavný súd rozhodol, že je diskriminačné brániť človeku osvojiť si dieťa len preto, že žije v registrovanom partnerstve. Dovtedy bolo v Česku povolené osvojenie dieťaťa len pre ľudí, ktorí neboli v registrovanom partnerstve. Na druhej strane to nebolo povolené ak ste v registrovanom partnerstve už boli. To viedlo k absurdnej situácii, že gej, ktorý nebol v registrovanom partnerstve si osvojiť dieťa mohol, ale ak boli s partnerom registrovaní, tak osvojenie nebolo možné. To sa vtedy (v roku 2016) zmenilo a mali sme teda možnosť osvojenia aj my. Stále sme neboli v tej istej situácii ako heterosexuálne páry – adoptívnym rodičom mohol byť iba jeden z nás, nie obaja, rovnako ako v prípade, keď sme žiadali o pestúnstvo pre Agnes. Ale bolo to aspoň teoreticky možné.

Takže sme si zistili, kde treba začať, a to konkrétne na sociálnom odbore obce s rozšírenou pôsobnosťou, kam podľa bydliska patríme. To bolo v našom prípade desať kilometrov vzdialené mestečko. No, možno si viete predstaviť (možno nie ☺) situáciu, keď príde gay v registrovanom partnerstve s dieťaťom (Agnes bola so mnou) na úrad na vidieku a zahlási, že ide podať žiadosť o osvojenie.

Prvá reakcia úradníčky bola, že to nie je možné, že to naše zákony neumožňujú a ako je možné, že už jedno dieťa máme a ona o tom nevie. Vybavený potrebnou mierou informácií som sa úradníčke ospravedlnil a povedal som jej, že už od júla minulého roka (bolo to vo februári 2017) to možné je a to, že o nás nevie, asi nebude moja chyba ☺ a že sa možno k nám ešte nedostala, lebo sme sa len nedávno prisťahovali zo Slovenska.

Keď som toto všetko zo seba vysypal, ostatné úradníčky v kancelárii zamerali svoju pozornosť na nás – bolo to asi oveľa zaujímavejšie ako to, čo robili doposiaľ. Ani sa nesnažili skrývať sa za monitormi svojich pracovných nástrojov a otvorene zízali. Pani, ktorá jednala so mnou a ktorá mala na starosti náhradné rodičovstvo teda začala riešiť, čo so mnou spraví, lebo bolo treba zistiť, čo máme doložiť, keďže sme taký neštandardný pár a nezabudla k tomu ešte dodať: „No tak ja tu budem mať takúto raritu!“. Odchádzal som so štósom papierov a upozornením, že si ešte overí, čo treba dodať z našej strany.

Boli sme rozhodnutí do toho ísť, aj keď to vyzeralo, že to nebude ľahké… a nebolo. Asi o dva dni mi volala pani z úradu a nadiktovala mi, čo bude treba dodať pred tým, ako zaháji riešenie našej žiadosti. Málo toho nebolo – vyjadrenie ošetrujúceho lekára k aktuálnemu zdravotnému stavu, potvrdenie od zamestnávateľa o výške príjmov, výpis z katastra nehnuteľností, výpis z registra trestov, pasovú fotografiu, fotky domu zvonku aj zvnútra a vyplnenie podrobnej žiadosti, ktorú mi ona dala. To všetko od nás oboch, aj keď oficiálnym žiadateľom a budúcim osvojiteľom som bol iba ja. Toto bola asi najväčšia absurdita celej situácie – celý proces osvojenia bol pre nás identický s procesom pre manželský pár. Ale na konci toho procesu sú náhradnými rodičmi v manželskom páre obaja, dieťa má dvoch právnych zástupcov, čo je pre dieťa oveľa bezpečnejšie. V našom prípade bol právnym zástupcom len jeden z nás.

Keď sme to všetko dodali na úrad, dohovorila si s nami úradníčka osobnú návštevu u nás doma. Bolo jej to určite nepríjemné, lebo aj ona sa na tej návšteve ospravedlňovala, že ma takmer poslala prvýkrát preč, ale že sa s tým ešte nestretla a potrebovala si všetko vopred zistiť. Otvorila zošit a vytiahla dotazník, ktorý si počas rozhovoru s nami vypisovala. Bol to dosť podrobný výsluch o nás, našom detstve, našom vzťahu, výchove Agnes, o školách, ktoré sme absolvovali, o práci. Mal som pocit, že sme tam vypĺňali všetko, vrátane veľkosti nôh. To všetko sme robili separé, aby sme sa nemohli ovplyvňovať, čiže počas môjho „výsluchu“ nebol Filip prítomný a naopak.

Po tejto návšteve sme mali oficiálne podanú žiadosť o zaradenie do registra osôb vhodných stať sa osvojiteľmi – čo ale ešte ani zďaleka neznamenalo, že sme boli v registri zaradení. O tom ďalšia kapitola ☺

Martin Hron

 

Prehľad daľších častí:
Časť 1.
Časť 2
Časť 4
Časť 5

Teraz najčítanejšie

Dúhové rodiny

Naším cieľom je podpora dúhových rodín, podpora LGBTI ľudí pri zakladaní rodiny a pri výchove detí a začlenení v spoločnosti a vyvíjanie aktivít smerujúcich k zrovnoprávneniu, zviditeľneniu a spoločenskému prijatiu dúhových rodín.