Denník N

Spisovateľ Masnicius, slovenský väzeň svedomia zo 17. storočia

Tobiáš Masnicius (1649-97) vydal prvé slovenské dejiny reformácie, pravopisnú príručku, či svedectvo o svojom väznení.

Časť prednej strany nemeckého spisu Gottes Krafft und Gnade, ktorý vydali vo Wittenbergu r. 1681 ilavský kaplán Tobiáš Masnicius a brezniansky učiteľ Ján Simonides. Oboch poslali uhorské úrady na galeje a obaja cestou utiekli.

SLOVENSKO V 17. STOROČÍ BOLO EVANJELICKÉ:
Reformácia Martina Luthera sa na Slovensku rozšírila relatívne rýchlo. Odhaduje sa, že koncom 16. storočia mohli byť Slováci až z 90 percent evanjelikmi. V 17. storočí sa však začína dôsledná rekatolizácia, na ktorej tesne spolupracovali vládnuci katolícki Habsburgovci, vysoký uhorský katolícky klérus a zo zahraničia povolaní jezuiti. Najprv konvertovali jednotliví magnáti, ktorí na svojich rozsiahlych panstvách odstraňovali luteránskych kňazov a do kostolov povolávali katolíckych. Likvidovali evanjelické školstvo a s pomocou rekatolizačných rádov zakladali katolícke. V druhej polovici 17. storočia však evanjelici stále prevažovali. Ďalšia fáza rekatolizácie sa začala po r. 1670, keď odhalili sprisahanie šľachty proti cisárovi Leopoldovi I. To už evanjelický život paralyzovali štátne orgány – kostoly evanjelikom odoberali plošne a luteránskych kňazov a učiteľov súhrnne odsúdili za údajnú vlastizradu, takže nemohli vykonávať svoje povolanie. Medzi odsúdenými bol aj vtedajší evanjelický kaplán v Ilave Tobiáš Masnicius.

MASNICIOVO VZDELANIE:
Rok a miesto narodenia Tobiáša Masnicia nie sú v jeho biografiách ujednotené, historici sa však v novších štúdiách prikláňajú skôr k roku 1649 a ku Kostolnej Vsi, kde bol evanjelickým farárom jeho otec Daniel Masnicius. Syn Tobiáš sa dal na rovnakú dráhu – svoje teologické štúdiá ukončil v školskom roku 1667/8 na evanjelickom kolégiu v Prešove. Túto školu, ktorú otvorili práve r. 1667, si evanjelici zriadili ako svoju vrcholnú vzdelávaciu inštitúciu. Jej úlohou bolo poskytnúť uhorským evanjelikom vzdelanie univerzitného typu vo vlasti, keďže dovtedy ho museli nadobúdať v zahraničí, hlavne v evanjelickom Sasku. Prešovské kolégium zároveň pripravovalo svojich absolventov, teda mladých šľachticov, bohatých mešťanov, či budúcich kňazov a učiteľov vzdelanostne a argumentačne na tvrdú ideologickú konfrontáciu s uhorskými jezuitmi podporovanými vládnucimi Habsburgovcami. Cieľom panovníka aj jezuitov bolo pokatolíčtenie krajiny, v čom dosahovali nemalé úspechy. Keďže univerzitné vzdelanie v Uhorsku bolo iba jezuitské, stávalo sa, že evanjelická šľachta tam dávala študovať svoje deti a tie tam konvertovali. Zriadenie evanjelického kolégia v Prešove bolo výrazom odporu najvyššej evanjelickej šľachty aj ďalších vrstiev voči týmto úspechom a snahám.

Tobiáš Masnicius zavŕšil svoje teologické štúdiá v školskom roku 1667/8 na evanjelickom kolégiu v Prešove. Škola bola vrcholnou vzdelávacou inštitúciou evanjelikov v Uhorsku. Jej pôvodná budova stojí dodnes.

MASNICIUS REKTOROM A KAPLÁNOM:
Keď Tobiáš Masnicius ukončil štúdiá na evanjelickom kolégiu v Prešove, stal sa r. 1668 rektorom školy v Senici, kde bol evanjelickým farárom Štefan Pilárik, ktorý už vydal niekoľko svojich slovenských knižiek, čo bolo v tej dobe pozoruhodné. V r. 1669 sa Tobiáš Masnicius stal rektorom v Ilave a už r. 1671 ilavským kaplánom. Zároveň sa oženil s Annou Sartoriovou, ktorej otcom bol Andrej Sartorius, evanjelický farár v neďalekej Košeci.

OBŽALOVANIE EVANJELICKEJ INTELIGENCIE:
V r. 1669 sa cisár Leopold I. dozvedel o sprisahaní časti uhorskej šľachty proti nemu, po čom nasledovala séria zákrokov s cieľom neutralizovať odpor a akcelerovať v Uhorsku zavádzanie absolutizmu, súčasťou ktorého bola aj rekatolizácia. Po krajine začali chodiť rôzni komisári sprevádzaní vojskom a zaberali evanjelické, prípadne kalvínske kostoly – do r. 1681, keď bol v Šoprone uhorský snem, ich podľa protestantských stavov zobrali takmer 900. V r. 1673 zabrali aj evanjelický kostol v Ilave. Za vyvrcholenie rekatolizácie možno považovať 5. marec 1674, keď do Bratislavy hromadne predvolali 730 evanjelických a kalvínskych kňazov, učiteľov a ich pomocníkov a súhrnne ich obvinili z podpory sprisahania a ďalších vážnych zločinov, za čo bol trest smrti. Predvolaný bol aj Tobiáš Masnicius, ktorý sa aj dostavil, hoci sa cítil úplne nevinný. Pokladal za svoju povinnosť podriadiť sa úradnému nariadeniu a chcel sa obhájiť. Cisár Leopold I. menoval za predsedu súdu katolíckeho ostrihomského arcibiskupa, Slováka Juraja Selepčéniho.

Juraj Selepčéni, predseda súdu so stovkami evanjelických a kalvínskych kňazov, učiteľov a ich pomocníkov, ktorých súhrnne r. 1674 odsúdili na trest smrti. Medzi nimi bol aj Tobiáš Masnicius. Juraj Selepčéni bol aj rytcom – ide o jeho autoportrét.

ROZSUDOK SMRTI:
Dňa 5. marca 1674 však neprišli do uhorského hlavného mesta, Bratislavy všetci predvolaní. Presný počet kňazov a učiteľov postavených pred bratislavský súd síce nie je známy, preukázateľne ich však prišlo 356, z toho 284 evanjelikov a 72 kalvínov, tvrdí historik Peter Kónya. Evanjelici a kalvíni boli jediné dve protestantské cirkvi povolené zákonom. Tí, čo sa na súd nedostavili, sa napr. skrývali, ušli do zahraničia a podobne. Dá sa povedať, že v krajine sa až na výnimky zastavili verejné bohoslužby protestantov. Samotní obžalovaní označili obvinenie z podpory sprisahania za vykonštruované s cieľom rekatolizovať celú krajinu. Na súde od predvolaných chceli, aby podpísali tzv. reverzy, teda priznanie si viny. Následne by mohli odísť do exilu alebo by mohli zostať vo vlasti, ale bez vykonávania kňazského alebo učiteľského povolania. Oslobodiť sa ešte mohli prestúpením na katolícku vieru. Táto obrovská skupina protestantskej inteligencie však reverz nechcela podpísať. Mnohí tvrdili, že súd nemá proti nim dôkazy o údajnej vlastizrade, preto si chce pod nátlakom a zastrašovaním vynútiť priznanie. To mal byť aj dôkaz, že boli súdení pre vzburu, nie je svoju vieru. Keďže obvinení reverz nepodpísali, súd ich 4. a 6. apríla 1674 odsúdil na trest smrti a konfiškáciu majetku – aj Tobiáša Masnicia.

Nová budova Primaciálneho paláca v Bratislave. V staršej budove, na mieste ktorej postavili súčasnú, r. 1674 súdili stovky evanjelických kňazov a učiteľov (asi pätina boli kalvíni), ktorých obžalovali z vlastizrady. Medzi nimi bol aj Tobiáš Masnicius.

MIESTO SMRTI ŽALÁR:
Odsúdených však neposlali ihneď do väzenia ani na popravisko, no museli zostať v Bratislave. V priebehu niekoľkých týždňov ich stále prehovárali, aby reverz predsa len podpísali. Veľká väčšina to aj postupne urobila a mohli z Bratislavy odísť buď do exilu alebo domov, ale museli sa vzdať svojho duchovného, či učiteľského povolania. Medzitým aj cisár Leopold I. zmenil rozsudok smrti na väzenie. Napokon zostalo vyše 90 najpevnejších, vrátane Tobiáša Masnicia, ktorí aj pod hrozbou ťažkého trestu odmietali podpísať priznanie svojej údajnej viny výmenou za prepustenie s podmienkami. Tí išli v máji 1674 do rôznych väzení, Tobiáš Masnicius do práve budovanej vojenskej pevnosti Leopoldov. Tam väzňov trápili hladom, chladom, špinou, či bitkami. V nemeckom spise Gottes Krafft und Gnade (Božia moc a milosť), ktorý Masnicius vydal r. 1681 v nemeckom Wittenbergu so svojím druhom, spoluväzňom Jánom Simonidesom, o svojom pobyte v Leopoldove napísali (preklad Jozef Minárik):

Žalár bol taký tesný, že sotva sme v ňom mohli vedno stáť, tobôž ležať. Preto sa väzni museli zdržiavať na jednom mieste jeden pri druhom, jeden spal, druhý bdel, alebo len sediačky odpočíval. Počas celej zimy nebola v žalári nijaká pec, a keby ho trochu neboli zohrievali výpary väzňov, neboli by sme mohli znášať zimu. Jedna strana tohto väzenia spočívala na vale; a pretože koly na stene neboli dôkladne zbité dovedna, vliezli dnu ropuchy a všelijaká iná háveď.

NÚTENÁ ÚČASŤ NA KATOLÍCKYCH OMŠIACH:
Evanjelických a kalvínskych väzňov v Leopoldove nútili, aby konali proti svojmu vnútornému presvedčeniu:

Od začiatku nášho väznenia nás hnali do (katolíckeho) kostola rovnako vo sviatočné dni ako v robotné. A pretože sme tam dobrovoľne ani nechceli, ani nemali chodievať, štuchali nás mušketami do bokov, bili kyjakmi po hlavách, a tak nás nútili vojsť dnu. Keď sme teda stáli v predsieni, čiže v kostolnej hale, a nechceli sme si pri dvíhaní hostie, čiže ich tzv. sviatosti, kľaknúť podľa ich spôsobu na zem, ani sa prežehnať, ťahali nás dolu za vlasy a brady sčasti školáci, ktorých na to určili, sčasti vojaci.

MASNICIUS V ESKORTE NA GALEJE:
V marci 1675 vyše 40 odsúdencov z rôznych väzníc, vrátane Tobiáša Masnicia, zaradili do vojenskej eskorty, aby ich pešo po náročnom teréne odviedli na galeje do Talianska. Niektorí väzni cestu nevydržali. Úryvok z diela Gottes Krafft und Gnade:

Ale cesta bola pre blato a vodu (padal sneh i dážď) klzká a hnusná, najmä v noci, preto padali mnohí na tvár, a niektorí si tak oškreli nohy, že im potom zaživa hnili, až z toho aj zomreli.

POTUPNÁ SMRŤ MASNICIOVHO SÚVERCU:
V nemeckých záznamoch Gottes Krafft und Gnade (Božia moc a milosť) z r. 1681 Tobiáš Masnicius s Jánom Simonidesom opisujú aj posledné chvíle jedného zo spoluodsúdených, staručkého evanjelického farára z Malomsoku (dnes v Maďarsku) Gregora Illyésa, ktorý od vysilenia zomrel 29. apríla 1675 na ceste v Taliansku:

Bol to 75-ročný človek a mal červienku, horúčku a všelijaké iné choroby. Keď tento starý človek padol pri tzv. Monte Albano a nevládal ísť ďalej, kapitán sa len-len zdržal, aby ho neprebodol. (…) A tak ležal v bezvedomí a nevládny na zemi, väzni stáli okolo neho a v tomto jeho poslednom utrpení ho povzbudzovali, aby odovzdal svojho ducha Pánu. Ale aj o túto útechu olúpili tohto starčeka v jeho posledných chvíľach, lebo tam prišiel kapitán a palicou odohnal väzňov, ktorí umierajúceho potešovali. A keď videl, že uňho nie je nijaká nádej na život, olúpil ho o topánky, klobúk, kabát a opasok a nechali ho napokon ležať na poli. Či sa tomuto mŕtvemu stali hrobom psi a vtáci, to vie iba ten, čo opatruje kosti zbožných (…).

MASNICIOV ÚTEK:
Ako v knihe Tobiáš Masnicius a Ján Simonides ďalej píšu, keď na prípade 75-ročného Gregora Illyésa videli, ako vojaci zaobchádzajú s väzňami, a po tom, ako jeden z eskortovaných, krupinský evanjelický učiteľ Juraj Láni, predpoludním 1. mája utiekol, rozhodli sa utiecť tiež. To sa im podvečer 1. mája 1675 aj podarilo. Po niekoľkých dňoch ich síce miestni strážnici chytili, no po týždňoch väzenia ich vykúpil jeden bohatý nemecký evanjelický kupec a Tobiáš Masnicius sa s Jánom Simonidesom postupne dostali do nemeckého exilu.

MASNICIOV EXIL A NÁVRAT:
V r. 1678 prišla za Tobiášom Masniciom do zahraničia aj manželka Anna s dcérkou Alžbetou. V exile sa Masniciovcom narodil r. 1682 aj syn Samuel. Medzitým však po r. 1678 ovládli veľké časti Uhorska povstalci evanjelika Imricha Tököliho a r. 1681 na uhorskom sneme zvolanom cisárom Leopoldom I. do mesta Šopron rozhodnutia predchádzajúcich súdov zrušili. Tobiáš Masnicius sa preto r. 1683 definitívne vrátil do vlasti (tajne, na istý čas, bol v Uhorsku aj v čase exilu) a stal sa dvorným kazateľom Mateja Ostrožiča, majiteľa Ilavského hradu, ktorý sa pridal k Tökölimu. V r. 1684 však cisárske vojská Ilavu od povstalcov dobyli. Tobiášovi Masniciovi potom pomohla Katarína Sidónia Révaiová, manželka Mateja Ostrožiča, sídliaca na Blatnickom hrade v Turci, kam ho ako duchovného povolala. Od r. 1688 až do smrti r. 1697 bol potom Tobiáš Masnicius dvorným kazateľom rodiny Zayovcov v Uhrovci.

SLOVÁCI PÍSALI V 17. STOROČÍ PO ČESKY:
Pokiaľ ide o verejný jazyk slovenskej inteligencie v dávnych časoch, v stredoveku písala po latinsky. Keď nastúpili nové kultúrne prúdy ako renesancia či reformácia, v Európe sa začalo písať a tvoriť v národných, či ľudových jazykoch a gramotnosť sa rozšírila na väčší okruh ľudí. Slovenskí vzdelanci však na rozdiel od iných národov neprešli na doma používanú slovenčinu, ale na blízku češtinu. Prečo? Čeština bol vyspelý a vypracovaný jazyk, mala veľké vyjadrovacie schopnosti, naopak, slovenčina nebola okrem hovorovej formy rozvinutá – keď chceli slovenskí vzdelanci hovoriť po slovensky vo vyššom štýle, museli často používať mnoho latinských výrazov a reč znela takmer akoby pololatinsky. Okrem toho staršia čeština vyzerala inak ako dnes – bola bližšia slovenčine. Česká knižná produkcia bola veľká, takže slovenská inteligencia akoby našla svoj hotový spisovný jazyk. V prípade potreby sa čeština mohla akokoľvek poslovenčovať – v tej dobe to na Slovensku bola takmer samozrejmosť. Mnohí Slováci hovorenú češtinu ani nepoznali, nemali odkiaľ, len knižnú, preto napr. ani nevedeli ako znie „ř“, ktoré sa na Slovensku v tom čase čítalo ako obyčajné „r“. Navyše, češtinu mnohí slovenskí spisovatelia označovala bežne, aj v knihách, ako „slovenský jazyk“ – aj Tobiáš Masnicius.

POSTOJ MASNICIA K SPISOVNÉMU JAZYKU:
Ešte v exile napísal Tobiáš Masnicius slovenskú knihu Vyvolená Boží vinice obnovená, to jest: Pravdivá historie. Sú to dejiny reformácie. Dielo vyšlo v Drážďanoch r. 1682. Čím je však práca tiež zaujímavá, je predhovor, v ktorom Masnicius podal aj svoj názor na jazyk, ktorý by mali Slováci používať v knihách. Hovorí, že týmto dielom chce poslúžiť slovenskému aj českému národu – píše po česky, no pre Slovákov nezrozumiteľným českým slovám sa vyhýbal. Úryvok z knihy (upravené):

(…) historii touto v jedno vvedenou v jazyku slovenském, řečí sprostou snad ne ve všem slibnou a ne dosti uličenou, však pravdivou a srozumitedlnou vůbec vydávám. A chtěje národu svému i českému poslužiti, rozdílná mluvení slovy obecnými a známými jsem pojil, aby čtouce aneb slyšíce i rozuměti i pravdivými a podstatnými důvody křivé nářky a nepřátelské důtky mírně porážeti a odvozovati mohli.

Knižka Vyvolená Boží vinice obnovená od Tobiáša Masnicia. V r. 1682 Masnicius žil v Žitave, kde dal spis dokopy. Jeho latinský preklad si nechal vieroučne schváliť Wittenberskou univerzitou v apríli, vyšla v Drážďanoch v auguste 1682.

MASNICIUS VYDAL PRAVOPISNÚ PRÍRUČKU:
Niekoľko rokov po návrate z exilu do vlasti vydal Tobiáš Masnicius r. 1696 v Levoči ako prvý Slovák pre svojich rodákov pravopisnú príručku pod názvom Zpráva písma slovenského, jak se má dobře psáti, čísti i tisknouti. V historicko-pedagogickom spise Gymnaziológia, ktorý autori Ján Rezik a Samuel Matthaeides vytvorili na začiatku 18. storočia, sa Masniciova pravopisná príručka odporúča ako učebnica. Autor v knižke Zpráva písma slovenského napr. píše, že Slováci by mali písať po česky, aby ich knihy mohli používať aj Česi:

V slovenském sice mlouvení rž, ř se neužívá, známost pak jeho jest užitečná k tisknutí kněh, aby i Čechové písem i kněh našich užívati mohli.

Zpráva písma slovenského z r. 1696 – knižka od Tobiáša Masnicia. Píše sa v nej: „V slovenském sice mlouvení rž, ř se neužívá, známost pak jeho jest užitečná k tisknutí kněh, aby i Čechové písem i kněh našich užívati mohli.“

O MENE MASNICIUS:
Slovenský jazykovedec Ľubomír Ďurovič o mene Masnicius napísal:

Meno Tobiáša Masnicia sa v novšej slovenskej literatúre často „poslovenčuje“ na Masník. Táto podoba mena je anachronizmus, Tobiáš Masnicius sám ju nikdy nepoužil. Ako ukázal Zdenko Ďuriška (v štúdii Rodina Tobiáša Masníka v genealogických súvislostiach), meno Masnicius vzniklo tým, že si v niektorej predchádzajúcej generácii rodina latinizovala rodinné meno Omasta. Nie je teda oprávnené – filologicky, ani právne, podobu Masnicius meniť.

LITERATÚRA:
1. T. Masnicius: Wywolena Božj Winnice Obnowena, Dráždany, 1682; 2. T. Masník, J. Simonides, J. Láni: Z vlasti na galeje,1961; 3. T. Masnicius: Zpráwa pjsma slowenského, 1696; 4. Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu (z príležitosti 300. výročia úmrtia Tobiáša Masníka), 1998; 5. P. Kónya: Niekoľko myšlienok o protirefomácii a prešovských mučeníkoch. In: Buď verný až do smrti, Prešov 1996; 6. Ľ. Ďurovič: Zpráwa Pjsma slowenského Tobiáša Masnicia a problém slovenskej identity, Slovenská reč, 2008; 7. T. Masnicius, J. Simonides: Gottes Krafft und Gnade, 1681; 8. J. Mocko: Tobiáš Masnicius, 1896; 9. J. Rezik, S. Matthaeides: Gymnaziológia, 1971.

Teraz najčítanejšie