Nultý týždeň v Oxforde: Noví rodičia, formálna večera a spolok nájomných vrahov
Som v Oxforde už týždeň, ale zdá sa mi, akoby som zo Slovenska odišla len včera. Som taká zaneprázdnená, že ani nestíham vnímať čas. Dnes mám konečne chvíľku na zhrnutie mojich zážitkov a dojmov. Je ich tak veľa, že neviem, kde začať.
Na Oxforde sa robí takmer všetko trošku inak ako je to zvykom u nás. Napríklad týždne sa tu začínajú nedeľou a končia sobotou. A samotné dni sa neoznačujú dátumom, ale poradím týždňa v aktuálnom trimestri. Dnes je teda podľa univerzitného kalendára sobota nultého týždňa v trimestri Michaelmas (meno prvého trimestra).
Uplynulý týždeň bol nultý (tzv. freshers week) a nie prvý. Je to preto, lebo sme sa počas neho vôbec neučili. Namiesto toho, sme sa zoznamovali so spolužiakmi, tútormi a novým prostredím. Ešte keď som bola na Slovensku mi prišiel na mail rozvrh všetkých možných akcií, ktoré ma v nultom týždni čakajú.
V prvé dni som toho mala na programe pomenej. V sobotu som sa zúčastnila tradičného oxfordského „puntingu“ (člnkovania). V nedeľu sme mali prehliadku Oxfordu a môj college zorganizoval neformálnu večeru pre medzinárodných študentov.
Tu sa na chvíľu zastavím, lebo je potrebné, aby som vysvetlila, čo to ten college vlastne je. Každý oxfordský študent je nielen súčasťou univerzity, ale aj členom jedného z 39 univerzitných collegov. Colleges svojim členom poskytujú bývanie, stravu a tútoring a organizujú pre nich rôzne podujatia. Skoro všetky colleges majú svoju vlasnú knižnicu, kaplnku a spoločenské priestory. Väčšina akcií, ktorých som sa tento týždeň zúčastnila bola organizovaná mojím collegom, ktorý sa volá St Hilda’s.
V rámci svojho collegu má každý prvák (tzv. „fresher“) pridelených college rodičov. „College rodičia“ sú druháci. Aspoň jeden z nich študuje rovnaký predmet ako jeho „dieťa“ a tak mu môže poskytnúť cenné rady. So svojimi „rodičmi“som sa prvý krát stretla v utorok večer. Zobrali ma spolu s „bratom“ a „sestrou“ k sebe do domu. Predstavili nám našich „ujov“ (svojich college súrodencov z minulého roka) a aj našich „bratrancov“. V celej mojej „college rodine“ je okrem mňa len jeden medzinárodný študent a aj ten pochádza z Ameriky. Myslím ale, že to vôbec nevadilo. „College rodičia“ boli veľmi milí. Objednali nám pizzu a rozprávali nám veľa svojich minuloročných zážitkov.
Okrem mňa ešte tri dievčatá z môjho college študujú biomedicínu. V stredu večer sme sa stretli u našej spoločnej osobnej tútorky a asi hodinu sme s ňou debatovali. V rozhovore sme sa preniesli od štúdia až po diskusiu o premnožených anglických jeleňoch. Počas nasledujúcich týždňov ma moja osobná tútorka bude učiť o bunkách a orgánoch. Okrem nej mám ešte tento trimester tútorku na výučbu génov a molekúl a tútora na štúdium mozgu a správania.
Po stretnutí s tútormi boli všetci prváci pozvaní na formálnu večeru. Museli sme prísť v akademických róbach a v slávnostnom oblečení. Večera sa zažala gráciou – krátkou modlitbou. Každý college má svoju gráciu. Naša znie takto: “Benedictus benedicat. Amen.” V preklade to znamená: “Nech nás požehná ten, ktorý je požehnaný.” Keď sme dovečerali, tak riaditeľka collegu povedala záverečnú gráciu: “Benedicto benedicatur (Požehnal nás požehnaný).” Všetci študenti odpovedali: “Amen.”
Formálna večera a večera s rodičmi predstavujú iba pár z kľúčových momentov tohto týždňa. Okrem týchto dvoch akcií sa toho udialo ešte veľmi veľmi veľa, ale asi by trvalo príliš dlho, kým by som to všetko spísala. Spomeniem už teda iba jedno zaujímavé podujatie.
V štvrtok som bola na “Freshers Fair.” Je to akcia, počas ktorje sa prvákom prezentujú rôzne kluby a spolky. V oxforde je ich vyše 400. Niektoré sú dosť netradičné. Napríklad spolok nájomných vrahov (The Assassins’ Guild) posiela svojim členom mená ľudí, ktorých treba “zabiť”. “Vraždenie” zväčša prebieha kartónovým nožom. Ten kto “zabije” najviac ľudí a sám nie je „zabitý“ vyhráva.
Väčšina spolkov je menej krvilačná. Zlučujú ľudí na základe hobby, športov, umenia, náboženstva, fanklubov či vedeckých záujmov. Iné spolky zase spostredkúvajú stáže, organizujú prednášky či diskusie alebo združujú ľudí z určitej národnosti. K poslednému zmienenému druhu spolkov patrí aj Oxford University Czech and Slovak Society, do ktorej som sa zapísala.
Aj popri všetkých týchto lákavých voľnočasových možnostiach stále myslím na to, že v Oxforde som predovšetkým preto, aby som sa naučila čo najviac o biomedicíne. Prednášky sa mi začnú už pozajtra. Som trochu nervózna, ale teším sa na ne. Viac o štýle Oxfordskej výučby spomeniem v ďaľšom blogu.
