Umelkyňa Kasha: Psychoterapia je liek na hraničnú poruchu osobnosti

„Podľa mňa je človek s hraničnou poruchou emočne vyspelý vtedy, ak pochopí, akú silnú škálu emócií dokáže cítiť a postupne sa o tom naučí aj hovoriť. Musela som sa naučiť definovať svoje emócie,“ hovorí o svojom prežívaní umelkyňa a študentka Vysokej školy výtvarných umení, Kasha Potrohosh.

Narodila si sa na Ukrajine. Ako si sa dostala na Slovensko?

Keď som mala 17 rokov, skončila som strednú školu a uvažovala som, ako ďalej. Jedného dňa kolegyňa mojej mamy v práci nadhodila, či nechcem ísť na Slovensko. Premýšľala som nad viacerými školami. Pamätám si na moment, kedy som si otvorila stránku Vysokej školy výtvarných umení. Webstránka mala zaujímavý koncept, vytvárali ju samotní študenti. Okamžite som sa do VŠVU zamilovala.

Prišla si do novej krajiny, musela si sa naučiť nový jazyk. Ako prebiehala tvoja integrácia?

Isté základy slovenského jazyka som už mala. Doma sme chytali viaceré slovenské kanály, keďže môj domov sa nachádza blízko slovenských hraníc. Napriek tomu som po príchode na Slovensko musela absolvovať deväťmesačný kurz slovenčiny. Nadväzovať konverzáciu pre mňa bolo extrémne ťažké. A tak som strávila rok učením sa slovenského jazyka na Univerzite Komenského. Asimilácia tým pádom prebehla oveľa ľahšie.

Následne si pokračovala štúdiom na Vysokej škole výtvarných umení?

Od sedemnástich rokov to bol môj sen. Na VŠVU som sa však dostala až na štvrtý pokus. Sú ľudia, ktorí to vzdajú a povedia si, že už to nebudú skúšať. Ja som však nevidela zmysel v ničom inom, iba v umeleckej tvorbe.

Vedela by si popísať proces tvojej tvorby?

Výber média, s ktorým pracujem, závisí aj od mojej nálady. Práve preto sa venujem viacerým typom umenia. Ak mám depresívnu náladu, maľujem. Ak som úzkostlivá, vypíšem sa. Niekedy potrebujem pokoj, pozriem si seriál a niečo si pritom ušijem. Absolútne pokojná však nie som nikdy. V tomto som ako malé dieťa, stále musím skúmať niečo nové.

Tvoju tvorbu môžeme nájsť na webe aj na sociálnych sieťach. Na Instagrame máš dva účty, jeden z nich sa venuje umeniu, druhý, osobný, otvára problematiku psychických problémov. Vedela by si čitateľom priblížiť, s čím bojuješ?

V istom období som pochopila, že nechcem, aby ľudia na Instagrame videli, ako trpím. Preto som si vytvorila druhý účet, ktorý sa týka hraničnej poruchy osobnosti a úzkosti. Snažím sa v ňom svoje prežívanie okoliu podrobne vysvetliť. Niekedy popíšem priebeh úzkosti, inokedy úspešné zvládnutie ťažkej chvíle. Chcem byť úprimná, a to k sebe aj k okoliu.

Uvažovala si niekedy nad tým, ako si zistila, že s tebou niečo nie je v poriadku?

Dlhé roky som si myslela, že je to mojou povahou, že som impulzívna, a preto mi skáče nálada. Myslela som si, je to normálne a prechádza si tým každý. V roku 2019 som však zažila veľmi ťažký semester. Ocitla som sa v kríze. Celé dni som ležala na zemi, pričom som sa z nej doslova nevládala zdvihnúť.

A vtom nastal zlom. Raz som sa zobudila s tým, že idem na raňajky, mám pred sebou bežný deň, som aktívna. Nechápala som, prečo ma tak náhle „preplo“.

Začala som gúgliť a skúmať, čo mi je. Uvažovala som, či náhodou nemám bipolárnu poruchu alebo psychózu. Trávila som hodiny na YouTube kanáli, čítala som množstvo článkov. Nakoniec som zistila, že bipolárna porucha sa častokrát zamieňa s hraničnou poruchou osobnosti. V tom momente mi došlo, o čo ide. Následne som si začala o hraničnej poruche všetko študovať, chcela som o nej vedieť čo najviac ešte pred prvou návštevou odborníka.

Dostala si sa teda k odborníkovi. Aký bol ďalší postup?

Psychiatrička mi predpísala neuroleptiká na zmiernenie úzkosti. Rok som brala antidepresíva. Dostala som sa k psychologičke, poisťovňa mi preplácala sedenia s frekvenciou raz za dva týždne. Zistila som, že pre takých ľudí, ako som ja, je to extrémne málo. Za dva týždne som toho stihla toľko pokaziť …

Ako sa máš teraz? Berieš stále lieky?

Mala som ročnú pauzu od antidepresív, no po nedávnom ťažkom rozchode som si ich znova nechala predpísať. Užívam ich v kombinácii s neuroleptikami. Na terapiu momentálne chodím dvakrát do týždňa kvôli opätovnému sebapoškodzovaniu. Sedenia mám online, no kvalitného terapeuta sa mi podarilo nájsť až na tretí pokus. Pracujem s psychoterapeutmi z Ukrajiny. Veľmi mi to pomáha. Myslím si, že práve psychoterapia je liek na hraničnú poruchu osobnosti.

Je nejaká kľúčová vec, ktorú si sa na psychoterapii naučila?

Dozvedela som sa, čo je to úzkosť. Predtým som nevedela, že ju mám, teraz s ňou viem lepšie pracovať. Už si dokážem pomôcť sama. Ak pocítim úzkosť, musím akoby separovať svoje úzkostné ja a svoje bežné ja, ktoré povie: „Som tu pre teba, tu sa nachádza gauč, nech sa páči, sadni si.“

Podľa mňa je človek s hraničnou poruchou emočne vyspelý vtedy, ak pochopí, akú silnú škálu emócií dokáže cítiť a postupne sa o tom naučí aj hovoriť. Musela som sa napríklad naučiť definovať svoje emócie.

Ako by si popísala život s touto poruchou?

Hraničná porucha je o intenzívnom prežívaní emócií. Verím tomu, že my inak prežívame pocity lásky, šťastia, ale aj úzkosti či depresie. Keď sa pozriem na umenie, ktoré sa mi páči, doslova cítim, ako mi malé ručičky hladkajú mozog. Niekedy ma to ovplyvní natoľko, že sa od toľkej krásy dokážem rozplakať.

Rozoberali ste v terapii, aké sú korene hraničnej poruchy osobnosti v tvojom prípade?

Akurát minulý týždeň sme sa o tom s psychoterapeutom rozprávali. Keď sa narodí bábätko, matka ho má síce rada, ale ak má v sebe vnútorný nepokoj alebo depresie, či je dokonca emočne nezrelá, tak malé dieťa na seba preberie jej emócie. Dieťa rastie a nedostatok lásky sa v ňom kumuluje. Ja som sa vždy snažila, aby ma rodičia chválili, aby so mnou komunikovali. Nemala som však dostatočný pocit, že som ľúbená.

Okrem toho sa mi prihodila jedna negatívna skúsenosť, ktorá pre mňa bola veľmi traumatizujúca. Táto udalosť mi narušila sexualitu, ktorú som v tom veku ešte neobjavila. Keď sa na to spätne pozriem, muselo to byť veľmi intenzívne, lebo som sa od toho separovala do takej miery, že môj mozog zablokoval to, čo sa udialo.

Zároveň som v škole bola šikanovaná. Teraz už viem, čím som sa odlišovala. Rodičia mi napríklad nedali možnosť vyjadriť skrz oblečenie to, kým som, keďže mi oblečenie vyberali sami. Tiež som trávila veľa času s chalanmi. Keďže som bola šikovná žiačka a chcela som sa ostatným páčiť, spolužiaci sa na mňa vždy na skúške obrátili. A ja som im ochotne pomohla.

Je ešte niečo iné, čo mohlo prispieť ku vzniku psychických ťažkostí, ktorým čelíš?

Pamätám sa na svoju prvú depresívnu epizódu. Mala som 12 rokov. Vtedy mi zrazu „docvaklo“, že umriem. Moje vnímanie sveta sa v tomto momente otočilo, prestala som veriť v Boha, začala som počúvať úplne inú hudbu. Chcela som, aby sa na mňa pamätalo, túžila som tento svet obdariť svojimi činmi a aktivitami. Keďže som mala len 12 rokov, vedela som, že ma čaká dlhá cesta. Desilo ma, že môj hlas nezaváži, že sa neviem postaviť za svoj názor. Bohužiaľ, bola som uzavretá do seba a túto zmenu si nevšimol nikto, ani moji rodičia.

Vyskytli sa psychické problémy aj u tvojich rodinných príslušníkov?

Čím dlhšie chodím na terapiu, tým viac manipulácie nachádzam v spôsobe, ako fungujú krajiny východného bloku. V týchto krajinách nie si vnímaná ako individualita. Si súčasťou veľkej skupiny a ak si iná a nevieš zapadnúť, vzniká v tebe pocit menejcennosti.

A ešte k spomínanej manipulácii. Keď som telefonovala so svojou tetou na Ukrajinu, vysvetľovala som jej, že sa momentálne cítim psychicky zle. Ona to zľahčovala, veď veľa ľudí sa cíti horšie, mnohí nemajú čo jesť a podobne. A v tebe sa okamžite vytvára pocit viny: nemáš nárok cítiť sa zle, lebo iní ľudia sa majú ďaleko horšie.

Hovoríš, že so svojimi ťažkosťami už vieš pracovať. Čo ti pomáha?

V prvom rade výtvarné umenie, ale aj sublimácia skrz text, no väčšinou píšem iba pre seba. Veľakrát som sa stretla s tým, že nie každý zvládne umenie, ktoré robím. Moja tvorba je niekedy depresívna a kontroverzná, dotýkam sa v nej citlivých tém.

Chceš čitateľom na záver niečo odkázať?

Nebojte sa obrátiť na odborníkov a vypýtať si odbornú pomoc. Ak máte depresiu či úzkosť, skúste sa na tieto pocity opýtať ľudí, o ktorých viete, že zažívajú niečo podobné.

Občas mi napíšu ľudia, ktorí si všimli moje príspevky o psychických problémoch. Pýtajú sa ma na radu a ja im veľmi rada vysvetlím, čo a ako. Vtedy viem, aké je dôležité, že o tom otvorene hovorím a popisujem, čo prežívam. Veľakrát sa človek hanbí požiadať o pomoc, lebo v tejto spoločnosti je to tak nastavené. Nie je to však správne.

Text: Klára Kusá, Petra Siažiková

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Fotografie: Kasha Potrohosh – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!