Denník N

N. Bendová: Myslím, že sme už prišli o generáciu detí, ktoré by nás mohli o osem rokov reprezentovať na olympiáde

Naďa Bendová (na fotografii) je dlhoročná trénerka atletiky, trénuje šprintéra a majstra Európy Jána Volka, s manželom Andrejom vedie športovú akadémiu Naša atletika v Bratislave.

Vrátili sa deti po lockdownoch k športovaniu? Prečo OTP režim ohrozuje športovanie detí a prečo o 8 rokov budeme mať problém mať na olympiáde reprezentanta v atletike? S Naďou Bendovou sme sa zhovárali o dopadoch pandemických opatrení na športovanie detí.

Vrátili sa deti po obmedzeniach k športu?

Malé deti do 12 rokov áno, u tých je záujem rodičov obrovský. Ani ho nedokážem pokryť, lebo nemáme toľko trénerov a priestorov. Ale do výkonnostného športu v klube sa po covide nevrátilo približne 20 percent detí. Je to najkritickejší vek – 13, 14, 15 rokov, puberta. Stratili sme s nimi kontakt a už sa k nám nevrátili.

Ako ste prežili dobu od decembra 2020 až do mája 2021, kedy ste ako klub nemohli trénovať deti?

Istým spôsobom sme to mali ľahšie, lebo sme boli dlhodobo na sústredení na Kanárskych ostrovoch. Dohodli sme sa s rodičmi viacerých detí a zorganizovali sme pre nich päťtýždňový pobyt. Doobeda mali dištančné vzdelávanie a poobede sme s nimi trénovali. Vďaka tomu aspoň niekoľko detí ostalo mimo diania na Slovensku.  Aj tam sme dodržiavali zákaz nočného vychádzania, ale to nám v podstate vyhovovalo, pretože puberťáci v noci nechodili von a zostávali v rezorte. Samozrejme to súviselo s obrovskými finančnými nákladmi.

Organizácie, ktoré sa venujú deťom sú do veľkej miery občianske združenia a upozorňujú, že hoci na deti a tieto združenia dopadli opatrenia prísne, nemali nárok takmer na žiadne kompenzácie. Ako to bolo v prípade vášho klubu?

Z pohľadu majiteľa športového klubu, ktoré je občianskym združením, musíme konštatovať, že kompenzácie neboli určené pre nás, ale pre profesionálnych športovcov a pre „profesionálne“ športy, ktoré stratili na vstupnom a podobne. Mohli sme žiadať kompenzáciu istých nákladov, ale na základe stanovených podmienok by sme získali cca 1480 eur. To je suma, ktoré nám straty len kozmeticky „zjemní“ a na to nemám energiu a ani čas.

Legislatíva od nás vyžaduje dokazovanie straty. Ale ako môže občianske združenie vykazovať stratu, keď je neziskové? Prišli sme o členské príspevky a nemohli sme platiť trénerov. Našťastie tréneri si mohli uplatňovať kompenzácie, takže boli čiastočne odškodnení za stratu príjmu. Samozrejme, nie študenti, ktorých máme ako pomocníkov trénerov. Nikto si neuvedomil, že aj občianske združenie má výdavky, ktoré musí platiť, aj keď je jeho činnosť pozastavená. Napríklad auto, ktorým vozíme deti a náradie na preteky a na tréning a je na lízing. Takže sme tvorili dlh.

Ako ste to riešili?

Žijeme vďaka tomu, že máme v akadémii Janka (Volka), a Jankovi partneri podporili aj akadémiu. Vďaka darom, 2 percentám, úsporám… Ako to riešili iné kluby, neviem.

Prežili kluby v školských areáloch alebo kluby, ktoré robia len výkonnostný šport. U nás 80 percent detí športuje pre radosť a pre zdravie. Po šiestich rokoch v tomto kolotoči sme frustrovaní a stojíme pred rozhodnutím. Buď budeme robiť „úschovňu detí“, krúžkovú činnosť, komerciu a budeme prijímať veľký počet detí a v tom prípade, ak nás opäť zatvoria, znova prídeme o zdroj financií. Druhou cestou a zdrojom príjmu je výkonnostný šport a dotácie za výkony našich detí. To je však podmienené športovou infraštruktúrou a  dostatočným financovaním.

Naďa Bendová je trénerkou nášho momentálne najúspešnejšieho šprintéra Jána Volka, ktorý je halovým majstrom Európy v šprinte na 60 m.

To je dlhodobý problém. Spolu s J. Volkom a ďalšími osobnosťami atletiky dlhodobo upozorňujete na chýbajúce haly, jediná je v Bratislave, teraz by mala po rokoch pribudnúť nová malá v Košiciach.

Je to schizofrenický systém, na jednej strane nás tlačí do masovosti, na druhej strane je klub odmeňovaný za výkony, za medaily. My už členskú základňu nemôžem zvyšovať, lebo našich atlétov už doslova nemáme kam dať. Nemáme športoviská – nemáme telocvične, halu… Darmo v septembri prijmeme 270 detí, keď ich v novembri nemáme kam presunúť do interiéru. A aj keby sme si telocvične  prenajali, nemáme dostatok kvalifikovaných trénerov. Takže balík peňazí za členstvo nevieme zvýšiť.

Druhý balík peňazí je za výkonnosť, ale tam sa začína prejavovať fenomén dnešnej doby –  deti strácajú motiváciu robiť výkonnostný šport. Cestovanie ich už nemotivuje, ako to bolo v minulosti, byť najlepší tiež nie, pretože dnes získate pozornosť, keď natočíte video na Instagram, ako si lakujete nechty a nakupujete a ste slávny za pár sekúnd. Máte „lajky“ a na to, aby sa o vás vedelo, nepotrebujete rok trénovať a stať sa majstrom Slovenska. Je to výrazná mentálna zmena. Niekedy sa deťom a mladým ani nečudujem, pretože napríklad atletika im nič materiálne nedáva – nevieme im dať ani tepláky, zaplatiť sústredenie… Naša komunita výkonnostných športovcov existuje preto, lebo deti chodia na sústredenia, sú partia, tešia sa, že idú spolu 4 hodiny vlakom na preteky a spia tam dve noci. Bohužiaľ pre rodičov sú to veľké finančné náklady a kluby to nemajú z čoho financovať. A teraz nám to navyše všetko skomplikovali opatrenia. Ako z toho von?

Ako vnímate nastavenia Covid automatu pre športovanie detí? Covid automat pre športové súťaže a tréningy už pri červenej fáze obmedzuje počet detí v skupine na desať, pri bordovej na šesť.

Od začiatku ma nastavenia Covid automatu udivujú. Už vlani na jeseň, malo byť na ihrisku v skupine päť detí – a to vtedy aspoň tie menšie deti chodili do škôl a do jedálne spolu. Už aj počet päť bol nezmysel, lebo pri tréningu potrebujete často minimálne dvojice. To sa potom našťastie upravilo na šesť. Teraz, ak sa situácia zhorší, môžem mať šesť detí. Stále to nechápem – akoby sme sa od vlani nič nepoučili. Veď deti by boli vonku, na vzduchu.

Zmenou oproti vlaňajšku je, že ak budete fungovať v režime OTP alebo ak sú deti zaočkované, môžete mať väčšie skupiny.

My máme väčšinu detí do 12 rokov, a aj pri tých nad 12 rokov je veľa detí neočkovaných. Je to citlivá záležitosť. Pýtam sa, prečo by malo dieťa prestať športovať, lebo jeho rodičia sa nejako rozhodli? OTP režim, kedy neočkovaní musia cestovať na testovacie miesta, poškodzuje deti, pretože nie každý rodič má možnosti, čas a peniaze chodiť dávať dieťa stále testovať. Ak zavediem OTP režim, mnohé deti nebudú športovať. Okrem toho, ako to budeme v klube pred tréningom kontrolovať? Máme tri tréningy do týždňa, ako budem vyžadovať  testy – dvakrát do týždňa?

Dokážete ako klub fungovať, keby ste museli znova nastaviť takéto malé skupiny?

Už vlani sme to v jeseni skúšali, prerábali skupiny, telefonovali rodičov, a po týždni bolo všetko inak. Aj teraz sa budeme snažiť do poslednej chvíle s deťmi trénovať, rozdeľovať, počítať metre štvorcové. Ale ak pri našom členskom chceme ekonomicky prežiť, tak na nule sme pri skupine 11 detí na trénera. Ak budem musieť rozdeliť skupinu na 6 a 6 detí, vyrobím si stopercentnú stratu. Za máj a jún 2021, čo sme takto fungovali, sme vyrobili obrovský dlh.

Snažím sa chápať opatrenia, nájsť cestu, ale stojí to neskutočne veľa energie a peňazí. Oboje by sme mohli investovať inde.

Cestovali ste teraz v lete po svete, viete, ako to majú nastavené v iných krajinách?

V Rakúsku majú domáce testy, deti v škole každé ráno napľujú do skúmavky, zistia, či sú pozitívni a žijú relatívne normálnym životom. Nerozumiem, prečo toto u nás nefunguje. V našom klube takto testujeme už dlhé mesiace. Aj doma rodinu pravidelne testujem, už ma pokladajú za paranoidnú. Testy sme však museli nakúpiť za svoje. Rovnako sme s každodennými testami fungovali na olympiáde. Už som to brala po pár dňoch ako rutinu, do skúmavky som napľula popri obliekaní. Ako národ nemáme disciplínu ako Japonci, ale ak by sme tu mali minimálne trochu rešpektu k nariadeným opatreniam, tak by sme takto vedeli fungovať. Bohužiaľ, nič takého u nás nefunguje.

Naďa Bendová s členkami svojej atletickej akadémie, ktoré v septembri vybojovali bronz na Majstrovstvách Slovenska v súťaži družstiev.

Snažíte sa lobovať za športovanie, prípadne oslovil Vás za ten dlhý čas niekto z kompetentných, napríklad splnomocnenec pre šport, epidemiologická komisia?

Mňa osobne nikto neoslovil. Spolupracujem s iniciatívou Za návrat športu, ktorú rozbehlo na jar niekoľko ľudí, ale je pomerne zúfalé ako im odpovedajú, resp. neodpovedajú. Málokto sa stará o šport, a už vôbec nie o šport pre deti. Som členkou epidemiologickej komisie Slovenského atletického zväzu, kde som sa snažila prezentovať situáciu u nás v klube a z pohľadu trénerov „zdola“ a podľa mňa to komunikujú ďalej. Zväz sa snaží, ale že by prišla nejaká iniciatíva zhora, tak to nie.

V lete konzílium povolilo tábory, síce s testovaním. Teraz už vopred povedali, že sa nemajú organizovať lyžiarske kurzy. Čo si o tom myslíte? Nie je to nefér voči deťom, ktoré už prišli o toľko zážitkov, že zase bude celá zima bez toho, aby zažili lyžiarsky?

Je to nefér a najmä nie je to správne. Pýtam sa, prečo sa najskôr nesnažíme zamyslieť nad tým, ako to urobiť? Nie, u nás najskôr zakážeme, pohrozíme… Bol by problém tých povedzme 30 detí na kurze otestovať? Tiež by mohli každé ráno napľuť do skúmavky. Je taká doba, tak sa poďme s ňou naučiť žiť, tak ako sa s ňou žilo na olympiáde. V Rakúsku to funguje. Riešenie existuje. Aspoň by sme sa mohli tváriť, že ho hľadáme!

Vnímate teda diskurz voči deťom ako nepriateľský?

Vnímam ten agresívny prístup – my rozhodujeme, vy ste rizikoví. Deti sú rizikové. Plne súhlasím s tými, čo upozorňujú na to, že izolujeme deti, aby sme zvýšili ochranu seniorov. Namiesto toho, aby sme seniorov chránili, očkovali. Takáto divná stratégia je tu od začiatku. Netuším prečo.

Na jednej strane zvelebujeme športovcov, keď sú už hviezdy, ale deťom, z ktorých by raz mali vyrásť tie hviezdy, nenecháme trénovať.

Je mi to veľmi ľúto. Napríklad v atletike sme už prišli o jednu generáciu detí, ktoré nezažili, čo mali zažiť, dva roky nemôžu naplno rozvíjať svoje danosti, aby sa prejavil ich talent. Vypadnú, niektorí navždy, zo systému podpory tohto štátu, ktorý je založený na výsledkoch. Už sme takto v atletike stratili ročníky narodenia 2003, 2004, začíname strácať 2005. Ak sa neuskutočnia na budúci rok súťaže pre ročníky 2006 a 2007 – pre ktoré sa už teraz zrušilo veľa súťaží – tak prídeme aj o tie. Mám to doma, viem o čom hovorím. Moja dcéra v kategórii starších žiačok rok nepretekala. Mala si „prežiť“ preteky, ktoré by boli pre ňu motiváciou a tiež zárukou toho, že svoj šport bude naďalej milovať, že zostane vo výkonnostnom športe. Je už teraz pre mňa náročné udržať ju v atletike, má minimálnu spätnú väzbu, nemá preteky.

Štát odmeňuje 16 – 17-ročných športovcov za výsledky na vrcholných podujatiach. Ale nezaujíma ho, ako sa na tie podujatia športovec dostane. Až keď tam získa medailu alebo sa umiestni do 10. miesta, začne ho podporovať. A teraz si predstavte, koľko úsilia vynaložíte, aby ste dieťa na podujatie dostali – a podujatie sa zruší. Deti tak prichádzajú o možnosť zaradiť sa do systému. Stratíme ich, lebo o nich ani nevieme. V momente, keď už budú potrebovať 5 či 6 tisíc ročne na prípravu, podporu nedostanú a nebudú ďalej súťažiť. O osem rokov pred olympiádou bude neskoro pýtať sa, prečo tam nemáme reprezentantov.

V Čechách k 30.9. vláda zrušila režim OTP pre pravidelne organizované športové tréningy a krúžky prebiehajúce v nemenných skupinách. Pokiaľ pôjdu deti na súťaž, kde sa skupiny premiešajú, musia mať test, alebo potvrdenie o očkovaní alebo prekonaní ochorenia. No každý má nárok na 6 bezplatných testov mesačne. Ako to riešia inde?

To je najsmutnejšie, keď vidíte, že inde sa to dá. V Rakúsku, Nemecku, vo Švajčiarsku … Súvisí to s tým, že nastavili testovanie. U nás sa nepodarilo ani len vybaviť výnimku z karantény. Mali sme preteky teraz v septembri v Čechách. Naše deti sa však nemohli zúčastniť, pretože po návrate by museli byť 10 dní v karanténe. Napriek tomu, že mali negatívne testy. To, že nedostaneme výnimku, sme sa dozvedeli v deň, kedy boli deti zbalené a odchádzali sme. Aký bude dôsledok? Dieťa si zapamätá: nepustili ma na preteky, nebudem to robiť. Dospelý si vie veci nejako vyhodnotiť, ale dieťa to nie vždy musí pochopiť.

Na olympiáde sme počúvali od ľudí z iných krajín, ako sa o nich štát aj cez covid postaral, aké im dal spoločné národné olympijské centrum, kde mali ubytovanie, stravu, regeneráciu, tréningové podmienky, fitko, špičkové vybavenie, komoru v ktorej im simulovali podmienky v Tokiu… boli tam rok zavretí, ale vedeli, prečo to robia.

Veľa ľudí v tejto krajine rozmýšľa, nie ako dodržať opatrenia, ale ako ich obísť. Namiesto toho, aby sme sa spojili, verili jeden druhému, rešpektovali sa, máme tu zákazy príkazy, nariadenia, tresty…

Naďa Bendová sa s deťmi zúčastňuje detských a mládežníckych atletických súťaží, ako napr. Čokoládová tretra.
Mgr. Naďa Bendová (1975) sa venovala atletike v Interi Bratislava, je absolventkou Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor trénerstvo atletiky. Trénerka Športového centra polície (ŠCP), zodpovedná za prípravu Jána Volka. Trénerka prípravky zväzovej prípravy mládeže Slovenského atletického zväzu. Trénerka roka 2017 a 2019 v atletike, ocenená strieborným odznakom Európskej atletickej asociácie za cenný prínos a prácu pre atletiku. Venuje sa mládeži a deťom v oblasti športovej predprípravy, základného, špeciálneho aj vrcholového tréningu v športovej akadémii Naša Športová akadémia.

Sú dnešné deti naozaj iné, ako kedysi? Nechce sa im hýbať?

Som presvedčená, že sú rovnaké, ako sme boli my, ale žijeme v inej dobe, v iných podmienkach. Deti sú rovnako šikovné a vďaka podnetom z okolia sú múdrejšie, sebavedomejšie, statočnejšie, skúsenejšie. Nemôžu za to, že žijú v dobe blahobytu. Dnes si objednáme pizzu aj o polnoci. Zároveň ich vozíme tesne pred školu, nepúšťame behať voľne pred domom… Dnes viac deti chránime, necháme ich, aby robili len to, čo ich baví. Chýba im  vytrvalosť, motivácia vydržať pri vybranom športe či krúžku a rodičia im často vyhovejú, nechajú ich, nech sa hľadajú. Deti by mali pri aktivite vydržať aspoň tri mesiace, pol roka.

Novinkou je tiež to, že sa do popredia dostávajú adrenalínové športy, ktoré pokladám za nebezpečné. Bolo to vidieť aj na olympiáde. Sú to adrenalínové športy, kde je športovec a divák neustále v napätí. Dnešné deti už neuspokojí, že si zabehne dve – tri kolečká. To je nuda. Potrebujú vzrušenie, akciu.

Český olympijský výbor urobil štúdiu na mladých športovcov v Prahe a Ostrave, ktorá potvrdzujú u väčšiny nárast telesného tuku. Dopady nešportovania na obezitu detí prichádzajú aj z iných krajín. Napriek tomu u nás obmedzenia pre deti pokračujú aj v treťom pandemickom školskom roku.

Je mi veľmi ľúto, že žijeme túto dobu, ľúto, že ju žijú deti, ktoré trénujeme, že ju žije Janko. Aj jemu zrušili podujatia, nemôže naplno prejaviť to, čo je v ňom. Športovec nemá na chrbte vypínač, že ho teraz vypnete a o dva roky zapnete a bude tam, kde bol. Darmo hovoríme, že deti sú také a také. Nie je to vina detí, ale nás dospelých. Počas korony sme ich pripútali na dlhé hodiny k počítaču, k online vzdelávaniu, a potom sme im zakázali ísť von športovať, lebo by ohrozili starších. Toto som nechápala. Je to schizofrénia tejto krajiny. Na jednej stane deťom nadávame, že nič nerobia, sú na mobiloch a počítačoch, a na druhej strane aj tie, čo by chceli ísť von, nemohli. Je to na nás rodičoch, aby sme za deti zabojovali.

Barbora Tancerová

Prečítajte si aj článok o tom, ako športové kluby v realite riešia OTP režim. Hľadali sme odpoveď aj na otázku, či je tento režim vo vzťahu k deťom právne v poriadku a ako situáciu riešia európske krajiny.

 

 

Teraz najčítanejšie

Dajme deťom hlas

Iniciatíva Dajme deťom hlas vznikla po zatvorení stredných škôl v októbri 2020 a spojila rodičov, psychológov, učiteľov i samotných študentov. Upozorňovali sme na to, že školy musia v čase pandémie patriť medzi priority, sprostredkovali sme médiám príbehy študentov, spolu s psychológomi a psychologičkami sme upozorňovali na dopady izolácie na duševné zdravie, vzdelávanie a rozvoj detí, obrátili sme sa s podnetmi na ombudsmanku i Generálnu prokuratúru SR i na Európsku komisiu. Spolu s vyše 30 organizáciami sme spustili výzvu Dajme prednosť školám a žiadali o zmenu prístupu k deťom. Po pandémii sa iniciatíva zmenila na OZ s novými téami, medzi ktoré patrí zníženie volebného veku na 16 rokov ako jeden z dôležitých krokov, ktorý prispeje k tomu, že hlasu mladých bude venovaná pozornosť.