Denník N

Čo som sa dozvedela o deťoch v nemocniciach

Zdroj: Thinkstock

Počuli ste už o práve detí, mať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti prítomnú blízku osobu? Toto právo vyplýva z medzinárodných predpisov[1], z ktorých mnohé stoja nad našimi zákonmi a sú pre Slovensko záväzné.

Znamená to, že keď je vaše dieťa v nemocnici, máte právo byť tam s ním. Napriek tomu v praxi nastávajú prípady, kedy sa toto právo detí porušuje, preto pacientske organizácie, Ochrankyňa práv, ale aj autority v medicíne vyzývajú, aby sme v legislatíve urobili poriadok a pomohli dodržiavaniu tohto práva v praxi.

Keď som sa do tejto témy pustila, považovala som ju za právny problém. Chýba nám v zákone vetička, ktorá tam už dávno mala byť, ktorú majú v zákonoch okolité krajiny[2], tak ju tam pridáme a budeme mať v právach detských pacientov upratané. Netušila som, čo sa dozviem a čo ma čaká.

Moju novelu som konzultovala s lekármi, pre ktorých bolo právo detí mať pri sebe v nemocnici rodiča prirodzené, a nebolo ich treba o jeho dôležitosti presviedčať. Každý zdravotník, s ktorým som tému otvorila, na ňu prikývol a povedal, “my to na oddelení takto robíme”, “žiadna novinka” alebo “netušil som, že to ešte nemáme v zákone, veď je to samozrejmosť”. Ani mi nenapadlo, akú vlnu odporu by to mohlo spustiť a čo mi táto téma odhalí ďalej.

Minulý týždeň parlament právo maloletého na prítomnosť rodiča pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti odmietol, ale o tom nechcem v tomto príspevku hovoriť.

Otvorením tejto témy, sa na mňa začali obracať dospelí ľudia so spomienkami na svoje pobyty v nemocnici počas detstva, bez blízkych, s traumatizujúcimi spomienkami na to, ako im zápästia priviazali k postieľke, s odôvodnením, aby z postieľky nevypadli, aby sa nehýbali a nevytrhli si infúziu. V dobe, kedy apelujeme na krehkosť duševného zdravia, považujem za dôležité to neopomenúť. Mnohí si tieto spomienky nesú so sebou životom, a ťažko sa s tým vyrovnávajú. Myslela som si, že ide o praktiky socializmu, staré niekoľko desiatok rokov.

Žiaľ, našli sa aj pracoviská, kde tieto praktiky prežili do dnešného dňa. Dlhé minúty som hľadela na správy s príbehmi detí priviazaných o postieľku za ruky aj za nohy. Zverejním jednu fotku, kde mám na to súhlas, a o ktorej prípade som informovala predsedníčku zdravotníckeho výboru v parlamente.

Bezmocnosť rodiča, ktorému ochorie dieťa je nesmierna. Predstava, že je niekde samo, tiež. Ak potom nájde svoje dieťa zafixované na lôžku bez možnosti pohybu, dôveru v  systém navždy stratí. Jedna z matiek sa s touto otázkou obrátila aj na zodpovedný úrad a dožadovala sa odpovede, či sú tieto zdravotnícke postupy zaužívané, a odpoveď úradu bola, že sú.

Ja si myslím, že sa s takýmito postupmi nemôžeme uspokojiť a musíme túto diskusiu zviesť, hoci je nepríjemná a boľavá. Tiež si myslím, že keby bola pri dieťati blízka osoba, dieťa by postrážila, personál, by sa nemusel báť vytrhnutia infúzie alebo vypadnutia z postieľky, a nemusel to riešiť takto. Ale čo v prípade, že rodič právo byť pri dieťaťi nevyužije aj keď mu je poskytnuté? Alebo keď ho nemôže využiť, lebo má viacero detí a na starostlivosť ostal sám. V tom prípade je na pleciach zdravotníckeho personálu veľká záťaž, ale aj tú potrebujeme riešiť citlivo.

Psychológovia, s ktorými som tieto prípady konzultovala, hovorili o traumách, ktoré môžu podobné postupy, a pocit bezmocnosti, deťom spôsobiť. Zdravotníci hovoria o zlých podmienkach, v ktorých pracujú. Majú pravdu. Jedni aj druhí. “Ak máš ako sestra v noci ustrážiť 10 detí, je to nemožné,” šepkajú. Ja prikyvujem, je to nemožné. Naozaj je. Aj preto dookola pripomínam, aké potrebné je mať pri detských pacientoch sprievod rodiča. Nech preťažený personál odbremenia od základných úkonov a deťom prinesú potrebnú blízkosť.

Nezdieľam tento problém, aby som priťažila zdravotníkom. Zdá sa, že v takýchto nešťastných prípadoch len nasledujú systém, ktorý niekto dávno takto nastavil, a často aj chcú, ale nevedia urobiť v tomto systéme zmenu. Slúžia chronicky unavení, je ich žalostne málo, nemôžu tým pacientom venovať toľko pozornosti, koľko by chceli. Ja ich chápem a podporujem všetky snahy o zlepšenie podmienok pre zdravotníkov. Zároveň je pre mňa absurdné, keď sa jasne nepostavíme za prítomnosť blízkej osoby na oddelení, lebo od mnohých úkonov, by preťažený zdravotnícky personál dokázal odbremeniť práve rodič malého pacienta .

Mrzí ma, že z môjho videorozhovoru pre denník SME, niektorí poctiví pediatri cítili krivdu, že ich hádžem do jedného vreca s tými, ktorí práva detí porušujú. To ma úprimne trápi, a ospravedlňujem sa im za to. Vôbec si to nemyslím. Naopak som presvedčená, že drvivá väčšina pediatrov s prítomnosťou rodiča nemá žiadny problém. No väčšina nie sú všetci. A my to naozaj musíme umožniť všetkým deťom bez rozdielu.

Viem, pustiť rodiča k dieťaťu, je len úlomkom riešenia. Potrebujeme spravodlivo zaplatený zdravotnícky personál, ktorého bude dosť a bude tu chcieť ostať pracovať. To je úplne to najdôležitejšie čo naše zdravotníctvo potrebuje, na čom sa musíme v politike spojiť. Ale ja toto zákonom z parlamentu nezmením, zatiaľ čo právo detského pacienta zmeniť dokážem. Preto sa o to pokúšam.

Všetky otázky v diskusii o rodičoch v nemocniciach sú oprávnené. Nemáme pre rodičov lôžka? Nemáme. Budeme mať o pár rokov? Nevieme. Je to ospravedlnením porušovania práv detských pacientov? Nie je.

Preto zopakujem jedno – urobme všetko pre to, aby boli deti v nemocniciach spolu so svojim rodičom . Potrebuje to dieťa. Potrebuje to rodič. A potrebuje to aj naše zdravotníctvo.

 

 

 

[1] LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD
Podľa čl. 32 ods. 4: „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona.”[1]
CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
CHARTA PRÁV HOSPITALIZOVANÝCH DETÍ
Podľa článku 2 tejto Charty majú deti v nemocnici vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu. Právo všetkých detí mať pri sebe kedykoľvek, bez obmedzenia, svojich rodičov, je integrálnou súčasťou starostlivosti o deti v nemocnici. Ak rodičia z nejakého dôvodu nemôžu alebo nechcú prevziať aktívnu úlohu v starostlivosti o svoje dieťa, má dieťa právo na starostlivosť iného vhodného človeka, ktorý je pre nich prijateľný. Právo detí na to, aby pri sebe kedykoľvek mali svojich rodičov, sa týka všetkých situácií, kedy deti prítomnosť svojich rodičov potrebujú alebo potrebovať môžu, napríklad:
  • počas noci, či už sa dieťa prebudí, alebo nie;
  • počas zákrokov a / alebo vyšetrenia, či už k nim dochádza či nedochádza v lokálnej anestézii a či už pri nich sú alebo nie sú podávané sedatíva;
  • počas uvádzania do celkovej anestézie a bezprostredne po prebratí z nej;
  • v obdobiach, keď je dieťa v kóme alebo v stave čiastočného vedomia;
  • v priebehu resuscitácie, kedy je rodičom nutné ponúkať maximálnu podporu.
DOHOVOR OSN O PRÁVACH DIEŤAŤA
Článok 3
Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.
Článok 9
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
[2] Pre porovnanie, česká právna úprava upravuje inštitút sprevádzajúcej osoby ako právo pacienta v § 28 ods. 3 písm. e) bod 3 zákona č. 372/2011 Sb. o zdravotních službách a podmínkách jejich poskytování nasledovne: „Pacient má při poskytování zdravotních služeb dále právo na přítomnost osoby blízké nebo osoby určené pacientem, a to v souladu s jinými právními předpisy a vnitřním řádem, a nenaruší-li přítomnost těchto osob poskytnutí zdravotních služeb.” Ďalej český „zákon o zdravotních službách“ maloletým pacientom priznáva právo na nepretržitú prítomnosť zákonného zástupcu, poprípade osoby určenej zákonným zástupcom, pestúna alebo inej osoby, do ktorej starostlivosti bol pacient na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu zverený.

Teraz najčítanejšie