Čo som sa dozvedela o deťoch v nemocniciach

Počuli ste už o práve detí, mať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti prítomnú blízku osobu? Toto právo vyplýva z medzinárodných predpisov[1], z ktorých mnohé stoja nad našimi zákonmi a sú pre Slovensko záväzné.

Znamená to, že keď je vaše dieťa v nemocnici, máte právo byť tam s ním. Napriek tomu v praxi nastávajú prípady, kedy sa toto právo detí porušuje, preto pacientske organizácie, Ochrankyňa práv, ale aj autority v medicíne vyzývajú, aby sme v legislatíve urobili poriadok a pomohli dodržiavaniu tohto práva v praxi.

Keď som sa do tejto témy pustila, považovala som ju za právny problém. Chýba nám v zákone vetička, ktorá tam už dávno mala byť, ktorú majú v zákonoch okolité krajiny[2], tak ju tam pridáme a budeme mať v právach detských pacientov upratané. Netušila som, čo sa dozviem a čo ma čaká.

Moju novelu som konzultovala s lekármi, pre ktorých bolo právo detí mať pri sebe v nemocnici rodiča prirodzené, a nebolo ich treba o jeho dôležitosti presviedčať. Každý zdravotník, s ktorým som tému otvorila, na ňu prikývol a povedal, “my to na oddelení takto robíme”, “žiadna novinka” alebo “netušil som, že to ešte nemáme v zákone, veď je to samozrejmosť”. Ani mi nenapadlo, akú vlnu odporu by to mohlo spustiť a čo mi táto téma odhalí ďalej.

Minulý týždeň parlament právo maloletého na prítomnosť rodiča pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti odmietol, ale o tom nechcem v tomto príspevku hovoriť.

Otvorením tejto témy, sa na mňa začali obracať dospelí ľudia so spomienkami na svoje pobyty v nemocnici počas detstva, bez blízkych, s traumatizujúcimi spomienkami na to, ako im zápästia priviazali k postieľke, s odôvodnením, aby z postieľky nevypadli, aby sa nehýbali a nevytrhli si infúziu. V dobe, kedy apelujeme na krehkosť duševného zdravia, považujem za dôležité to neopomenúť. Mnohí si tieto spomienky nesú so sebou životom, a ťažko sa s tým vyrovnávajú. Myslela som si, že ide o praktiky socializmu, staré niekoľko desiatok rokov.

Žiaľ, našli sa aj pracoviská, kde tieto praktiky prežili do dnešného dňa. Dlhé minúty som hľadela na správy s príbehmi detí priviazaných o postieľku za ruky aj za nohy. Zverejním jednu fotku, kde mám na to súhlas, a o ktorej prípade som informovala predsedníčku zdravotníckeho výboru v parlamente.

Bezmocnosť rodiča, ktorému ochorie dieťa je nesmierna. Predstava, že je niekde samo, tiež. Ak potom nájde svoje dieťa zafixované na lôžku bez možnosti pohybu, dôveru v  systém navždy stratí. Jedna z matiek sa s touto otázkou obrátila aj na zodpovedný úrad a dožadovala sa odpovede, či sú tieto zdravotnícke postupy zaužívané, a odpoveď úradu bola, že sú.

Ja si myslím, že sa s takýmito postupmi nemôžeme uspokojiť a musíme túto diskusiu zviesť, hoci je nepríjemná a boľavá. Tiež si myslím, že keby bola pri dieťati blízka osoba, dieťa by postrážila, personál, by sa nemusel báť vytrhnutia infúzie alebo vypadnutia z postieľky, a nemusel to riešiť takto. Ale čo v prípade, že rodič právo byť pri dieťaťi nevyužije aj keď mu je poskytnuté? Alebo keď ho nemôže využiť, lebo má viacero detí a na starostlivosť ostal sám. V tom prípade je na pleciach zdravotníckeho personálu veľká záťaž, ale aj tú potrebujeme riešiť citlivo.

Psychológovia, s ktorými som tieto prípady konzultovala, hovorili o traumách, ktoré môžu podobné postupy, a pocit bezmocnosti, deťom spôsobiť. Zdravotníci hovoria o zlých podmienkach, v ktorých pracujú. Majú pravdu. Jedni aj druhí. “Ak máš ako sestra v noci ustrážiť 10 detí, je to nemožné,” šepkajú. Ja prikyvujem, je to nemožné. Naozaj je. Aj preto dookola pripomínam, aké potrebné je mať pri detských pacientoch sprievod rodiča. Nech preťažený personál odbremenia od základných úkonov a deťom prinesú potrebnú blízkosť.

Nezdieľam tento problém, aby som priťažila zdravotníkom. Zdá sa, že v takýchto nešťastných prípadoch len nasledujú systém, ktorý niekto dávno takto nastavil, a často aj chcú, ale nevedia urobiť v tomto systéme zmenu. Slúžia chronicky unavení, je ich žalostne málo, nemôžu tým pacientom venovať toľko pozornosti, koľko by chceli. Ja ich chápem a podporujem všetky snahy o zlepšenie podmienok pre zdravotníkov. Zároveň je pre mňa absurdné, keď sa jasne nepostavíme za prítomnosť blízkej osoby na oddelení, lebo od mnohých úkonov, by preťažený zdravotnícky personál dokázal odbremeniť práve rodič malého pacienta .

Mrzí ma, že z môjho videorozhovoru pre denník SME, niektorí poctiví pediatri cítili krivdu, že ich hádžem do jedného vreca s tými, ktorí práva detí porušujú. To ma úprimne trápi, a ospravedlňujem sa im za to. Vôbec si to nemyslím. Naopak som presvedčená, že drvivá väčšina pediatrov s prítomnosťou rodiča nemá žiadny problém. No väčšina nie sú všetci. A my to naozaj musíme umožniť všetkým deťom bez rozdielu.

Viem, pustiť rodiča k dieťaťu, je len úlomkom riešenia. Potrebujeme spravodlivo zaplatený zdravotnícky personál, ktorého bude dosť a bude tu chcieť ostať pracovať. To je úplne to najdôležitejšie čo naše zdravotníctvo potrebuje, na čom sa musíme v politike spojiť. Ale ja toto zákonom z parlamentu nezmením, zatiaľ čo právo detského pacienta zmeniť dokážem. Preto sa o to pokúšam.

Všetky otázky v diskusii o rodičoch v nemocniciach sú oprávnené. Nemáme pre rodičov lôžka? Nemáme. Budeme mať o pár rokov? Nevieme. Je to ospravedlnením porušovania práv detských pacientov? Nie je.

Preto zopakujem jedno – urobme všetko pre to, aby boli deti v nemocniciach spolu so svojim rodičom . Potrebuje to dieťa. Potrebuje to rodič. A potrebuje to aj naše zdravotníctvo.