Denník N

Prosím, zrušte priam božské právomoci vysokoškolským učiteľom.

Analýza konfrontácie s vysokoškolským zamestnancom počas prednášky.

Na strednej škole po dnešnej mojej konfrontácii učiteľa by pravdepodobne nasledovala veta:“Vytiahnite si papiere a od okna A, B, A, B,…“ Na vysokej škole (nie je podstatné, ktorú školu navštevujem) sa s radosťou zdôrazňuje dôležitosť spätnej väzby na úvodných prednáškach, seminároch. Môžem vôbec nazývať vysokoškolských zamestnancov učiteľmi, ak nemajú ani pedagogické minimum? Prečo učia, ak nie sú učiteľmi? Otázka na zamyslenie a možno len rozmar mojej exaktnosti. Netvrdiac, že každý vysokoškolský zamestnanec vysloví slová smerujúce k získaniu feedbacku, je to častejšie opakujúca sa veta, ktorú rád registrujem. Žiaľ, dnešná konfrontácia mi ukázala, že nie každý jedinec rozumie faktu, že spätná väzba môže byť aj negatívna ako kritika môže byť aj pozitívna.

Úvodná hodina daného kurzu bola robotická. Doslova. Do písmena. Cítil som sa, akoby som prišiel na prednášku v akejsi technologickej metropole, kde skúšajú trial verziu výučby robotmi. „V študijnom poriadku sa píše, že prednášky na fakulte sú nepovinné, ale ja budem tolerovať maximálne dve absencie.“ Čo Vám ako prvé napadlo? Obchádzanie nariadenia, ktoré je legitímne a právne záväzné. Niektorí vysokoškolskí zamestnanci si uvedomujú priam dokonalú nedotknuteľnosť svojich funkcií a niektorí im dané právomoci zneužívajú. Problémom sa však nestala skutočnosť, že musím chodiť na prednášky. Ja neštudujem, aby som si zmenil menovku na schránke. Študujem, pretože ma to interesuje, baví a mrzí ma, ak škola ako štátna inštitúcia zamestnáva ľudí, ktorí mi svojim správaním núkajú možnosť premýšľať, či to chcem študovať práve tu a či vôbec to má nejaký význam. Zároveň je vysoká škola financovaná podľa počtu študentov. Potom nerozumiem, aký cieľ škola v podstate má. Odohnať vlastných študentov? A škola o tom ani netuší, pretože feedback koniec-koncov školu ani jedincov netrápi.

Tento vysokoškolský zamestnanec vyžaroval/a veľmi negatívnu energiu, pôsobil/a nesympaticky, pretože tak pôsobiť chcel/a (ďalej budem používať tabuizovane zámeno „TO“). Predstavme si, že ste vysokoškolský zamestnanec a máte predmet, v rámci ktorého máte odovzdať informácie, mať ako-takú snahu študenta zaujať, vtiahnuť ho do problematiky predmetu, vyvolať v ňom záujem o danú vedeckú oblasť. Pri mnou opisovanej situácii došlo k absolútnemu opaku. Tejto negatívnej energii nepridala vizualizácia prednášky. TO zapne prezentáciu, ktorú pre dôvod duševného vlastníctva nebude s nami zdieľať, a tak zober pero, zošit a píš, píš ako rýchla myš. Slajdy prezentácie sa strácajú v diaľke, ty vynechávaš riadky, strácaš sa, plávaš v tom, čo sa v prednášacej miestnosti hovorí, mihá sa ti pred očami teoretickú líniu predmetu (jedná sa čisto o teoretický predmet). Ja zatváram zošit a sedím, pretože sedieť musím, keď sa rado zo strany TO obchádzajú pravidlá. Šok prišiel, keď si spolužiak dovolil položiť mobil na stôl. Nečakal som záchvat s vyhrážkami o návrhu na disciplinárne konanie. TO si myslelo, že spolužiak si prednášku nahráva a doma bude púšťať. Mne by musel niekto držať revolver pri hlave, aby som si TO vo svojom záujme nahrával a doma vo voľnom čase púšťal. Radšej knihu, nie takéhoto učiteľa.

Na druhej prednáške som sedel v druhej lavici a ako tichý feedback som sa rozhodol každú prednášku sadnúť o jednu lavicu ďalej. Prečo? Chcem vedieť, do akej diaľky TO dokáže svoju špinavú auru vysielať alebo v preklade, kam až arogantnosť smrdí. A možno TO nemá zaprášenú karmu a je len zakomplexované, čo ale v konečnom dôsledku nič nemení. Predsa každý jeden z nás vie, že každý deň nie je nedeľa a občas príde pondelok. A prší. Ale prečo má moja čierňava determinovať v negatívnej prizme iného jasnú oblohu? Také konanie možno označiť za sebecký egoizmus, pretože tým narúša pokoj, s ktorým som na prednášku prišiel. Spolužiačky ma v dobrom slova zmysle varovali, ale ja inak nemôžem. Tento protest sa vyhrotil z tretej lavice.

Tretia prednáška. TO mešká a odpočítavam akademických pätnásť minút a modlím sa. Asi by som buchol šampus, i keď nepožívam alkohol. Čo to vypovedá o TO? Nezaujal, nevtiahol študentov, nemá žiadnu snahu a ani ambíciu poskytnúť učebné materiály, a preto ostáva jediná možnosť – otvoriť informačný list daného predmetu a odporúčanú literatúru nájsť a požičať si v knižnici. V ideálnom svete by som si všetky tie knihy požičal a prečítal, keďže pri niektorých tituloch je v informačnom liste uvedené presné vymedzenie strán, na ktorých sa pojednáva o danej problematike. Žiaľ, niektoré tituly nie sú v našej knižnici dostupné. Kde ich mám potom vziať?

TO prichádza približne 7 minút po začatí prednášky a sadám si do tretej lavice. Vyťahujem zošit, pero, vypínam dáta na mobile a odkladám mobil do plátenej tašky, aby nedostala opätovný záchvat a v hlave nespisovala disciplinárne konanie na mňa. Keby som sviňa, nechám si ten mobil na lavici a provokujem, ale to nikdy nie je mojim cieľom. Vážim si prácu vysokoškolských zamestnancov. Teda, tých, ktorí nemajú potrebu prenášať svoje sra*ky na niekoho, kto je v akejsi pomyselnej hierarchii pod Vami. Ono to pôsobí takou poddimenzovanou intelektuálnosťou. Prvý slajd som stihol do polovice, slajdy ďalej lietali a ja zošit zatváram a aby som nesedel len takým neefektívnym spôsobom, vyťahujem si knihu, ktorú čítal v súvislosti s bakalárskou prácou. Išlo o knihu Nacionalizmus od Ernesta Gellnera, ktorú, mimochodom, všetkými desiatimi odporúčam. Môj druhý myšlienkový odchod vlaku sa snažilo TO zastaviť.

„Kolega, Vy si nepotrebujete písať poznámky?“

„Nestíham si písať a zároveň počúvať.“

Samozrejme, nasledovala informácia, že sa mám ohlásiť, keď nestíham a mám písať skratkovito. Páči sa mi, ako sa Vám človek pri akejkoľvek kolízii atmosféry snaží predať názor, že Vy predsa musíte niečo zmeniť a nerobíte dostatok. Prečo sa najprv nepozrieme na seba? Jaj, je to oveľa ťažšie. Prešľapom bolo, že som si dovolil otvoriť knihu. Padla aj informácia, že keby sa to týkalo daného predmetu, tak by TO asi rozdýchalo. (nová zbraň na ďalšiu prednášku)

„Ak tu nechcete byť, tak nech sa páči, prosím.“

„Nech sa páči? Prosím?“

„Zjavne tu nechcete byť.“

„Nechcem, ale musím, pretože obchádzate študijný poriadok.“

„Čo obchádzam?“ Tu TO začalo určite uvažovať, čo som to za sopliaka, čo si to dovoľujem. Vyjadrujem svoj názor prosím.

„Obchádzate študijný poriadok. Na úvodnej hodine ste deklarovali, že v študijnom poriadku sa píše, že sú prednášky nepovinné, ale Vy to tolerovať nebudete. Takže tu byť musím. A či si píšem poznámky, je moja osobná vec.“

Nebolo by to ono, keby som nedostal pochvalu:“S takýmto arogantným správaním som sa za celé roky mojej praxe nestreTlO.“

Posledná veta v tejto konfrontácii bola jednoduchá a zároveň zložená. „Toto je môj feedback na Vás, o ktorý ste na úvodnej prednáške žiadali.“ Ak chcete niekoho úspešne konfrontovať, musíte použiť ako zbrane slová protistrany. Budúci týždeň si sadnem do štvrtej lavice, potom do piatej a uvidíme, do akej diaľky dokáže svojim prednesom sať z ľudí energiu. A donesiem si knihu z odporúčanej literatúry a budem čítať tu, keďže takéto konanie by TO tolerovalo.

Z tejto skúsenosti, ktorá nie je ojedinelá, môžeme povedať, že na vysokých školách nik nekontroluje spôsob výučby a tým pádom si niektorí leniví jedinci môžu svoju prácu zľahčiť rôznymi spôsobmi, ktoré môžu do menšej alebo väčšej miery determinovať úroveň vzdelávania na slovenských vysokých školách. A určite to nebude smerom hore. Takýto systém výučby je maximálne netransparentný, nedemokratický a to sa idú z výučby o demokracii pos*ať, ale najprv si treba upratať pred svojim domom.

Aby som nekázal vodu a nepil víno, zamyslím sa nad sebou, pozriem sa na seba. Možno som len ja ten blázon, čo si hovorí svoj názor, keď má čušať. A možno je len môj názor irelevantný, možno iracionálny. Kto vie?

Teraz najčítanejšie