Denník N

Keď sa proroctvo nenaplní

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo veríme niečomu, čo je v rozpore s rozumom? Prečo sa staneme ľahkou korisťou niečoho, čo nedáva zmysel? Prečo sa tak ľahko necháme ovplyvniť inými? A prečo je tak ťažké zmeniť svoj postoj, prípadne svoje správanie?

Na tieto otázky dnes budeme hľadať odpovede vďaka knihe, ktorá na prvý pohľad vyzerá akoby z inej oblasti (planéty). Na začiatku si priblížime jednotlivé osobnosti a ich teórie, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť samotnú knihu a následne si ukážeme, ako tieto veci fungujú aj v našom živote. Dnes sa budeme rozprávať o knihe Když se proroctví nesplní a ukážeme si, s akou apokalypsou zápasíme vo svojom živote.

Kurt Zadek Lewin pôvodne študoval medicínu v Berlíne. Neskôr prešiel na biológiu.

Najprv pôsobil na Psychologickom ústave na univerzite v Berlíne, kde prednášal filozofiu a psychológiu. Neskôr bol profesorom psychológie na Humboltovej univerzite.

V roku 1932 prišiel hosťovať na univerzitu v Stanforde a po nástupe Hitlera k moci už zostal v USA. Dlhodobo pôsobil na univerzite v Iowe a potom na Massachusettskom technologickom inštitúte, kde založil výskumné centrum skupinovej dynamiky.

Lewin je vnímaný ako dôležitá postava gestaltpsychológie, ktorá kladie dôraz na vzťah celku a jeho časti – človek tu je v neustálej interakcií s prostredím a je ním utváraný. Je to dynamický proces, v ktorom sa človek snaží o rovnováhu. Priniesol tiež zaujímavý pohľad na skupinu, kde jedinec je závislý na skupine a skupina má na neho vplyv. Veľmi sa zaujímal o to, ako skupina ovplyvňuje jedinca. Predpokladal, že jedinec sa snaží o rovnováhu s ostatnými členmi, preto sa nechá nimi ovplyvniť a vzťah s nimi je pre neho zdrojom energie (prijatie a uznanie ho povzbudí).

Často ho označujú za jedného z najoriginálnejších psychológov 20 storočia. Je považovaný za zakladateľa a priekopníka sociálnej psychológie. Ako jeden z prvých začal študovať sociálnu dynamiku. Je autorom pojmu gatekeeping.

Gatekeeping

Pojem gatekeeping označuje proces ktorým sú vybraté informácie, ktoré sú posunuté médiám a tie následne šíria obraz, ktorý je v záujme „niekoho“. Je to moc jedinca ovplyvniť to, čo poskytuje druhým. Tento pojem vytvoril Kurt Lewin. A vďaka Davidovi Whiteovisa uplatnil v marketingu, kde na jednej strane je prítomná snaha ovplyvniť to, čo si človek kúpi a na strane druhej v médiách zopár ľudí určuje, ktoré informácie sa „posunú“ ľuďom. V oboch prípadoch niekto na základe subjektívneho pohľadu ovplyvní to, čo sa dostane „von“ a čo sa ľudia dozvedia…

 Leon Festinger vyštudoval psychológiu na univerzite v Iowe.

Práve na univerzitnej pôde si všimol zaujímavosť – ľudia ktorí bývali neďaleko seba sú si bližší, hoci môžu mať rôzne názory. Tu niekde má pôvod jeho efekt blízkosti, ktorý formuloval v roku 1950. Túto teóriu definoval spolu so svojimi študentmi – Stanleym Schachterom a Kurtom Backom.

Festinger bol najprv žiakom a potom asistentom Lewina a po jeho smrti viedol výskumné centrum pre skupinovú dynamiku, ktoré nakoniec našlo domov na univerzite v Stanforde.

K jeho menej známym teóriám patrí teória sociálneho porovnávania.

V roku 1957 sa stal všeobecne známy cez teóriu o kognitívnej dizonancií – napätí ktorému čelíme, ak sme vystavení situácií, ktorá nám nastavuje zrkadlo a kedy čelíme výzve, či zmeníme postoj, alebo správanie.

Následne pomerne prekvapivo opustil sociálnu psychológiu a snažil sa uplatniť v inej oblasti. Dúfal, že sa mu týmto krokom podarí načerpať inšpiráciu. Nikdy sa mu však nepodarilo dosiahnuť úspechov podobných tím, ktoré dosiahol v psychológií.

Ku koncu života sa vrátil k sociálnej psychológií a zaoberal sa otázkou, ako vzniká komplexná spoločnosť a čo rozhoduje o tom, že sa niečo „presadí“ v spoločnosti.

Festinger je označovaný za 5 najcitovanejšieho psychológa v 20 storočí. Zaslúžil sa o vstup experimentu do sociálnej psychológie.

Efekt blízkosti

Táto teória hovorí, že fyzická blízkosť je často oveľa viac sociálne určujúcim faktorom , než blízkosť názorová, či svetonázorová. Teória hovorí, že vzťahy ľudia nadväzujú práve na základe toho, že sa často vidia – pohybujú sa neďaleko seba, prípadne spolupracujú na niečom. A môžu sa pritom názorovo rozchádzať. Ale fyzická blízkosť je tu kľúčová. Nakoniec, vo svojom živote sme obklopení ľuďmi, ktorí sú v mnohom iní a predsa je nám s nimi dobre.

Sociálne porovnávanie

Táto teória hovorí o sile skupiny nad jedincom a naopak. Podľa tejto teórie ľudia porovnávajú svoje názory s ostatnými, keď nemajú šancu tieto názory priamo otestovať (či sú pravdivé). Toto porovnávanie vedie k tlaku na to, aby jednotliví členovia sa názorovo zladili a zhodli. Pokiaľ k tejto dohode príde, ľudia sa v nej navzájom utvrdzujú a navonok pôsobia sebavedomejšie. Dnes to vidíme na sociálnych sietiach, kde sa istá skupina utvrdzuje v tom, že zem je plochá a kovid neexistuje. V takejto skupine je tlak na to, aby sa tí odlišní prispôsobili a prijali väčšinový názor (alebo odišli). Nie je tu taká rôznorodosť, ako v spoločnosti. Je tu tlak na jednotný názor. V tomto je takáto skupina blízka tomu, ako fungujú sekty. Tam akurát o tom čo je správne rozhoduje jeden, prípadne úzka skupina. Toto porovnávanie zohráva dôležitu úlohu pritom, ako sa cítime a hodnotíme (seba). Preto mnohí ľudia sú ochotní dať bokom pochybnosti – len aby ich niekto prijal a uznal za hodných postavenia a úcty (a lásky)..

Kognitívna dizonancia

Táto teória vysvetľuje, ako narábame so svojim postojmi a s presvedčeniami. A tiež pomáha vysvetliť, prečo jednotlivec popiera fakty, prípadne prečo neúspech toho čomu verí, neotrasie jeho presvedčením.

Keď sa dostaneme k informácií, ktorá protirečí našej skúsenosti, alebo našej vedomosti a predstave, vznikne napätie. Je to pre nás nepríjemný stav, s ktorým sa potrebujeme vysporiadať. A potrebujeme toto napätie aspoň znížiť, v ideálnom prípade odstrániť. Problém je v tom, ako to urobíme. Predpokladali by sme, že posúdime kde je pravda a príjmeme to, čo je pravdivé. A tím nastane pokoj a rovnováha. Ale tak to byť nemusí. Do hry totiž vstupujú ďalšie faktory.Táto teória totiž hovorí a v praxi ukázala, že ľudia oveľa skôr zmenia svoje názory, postoje a hodnoty, než svoje správanie. Ak fajčíme, potom radšej poprieme nové poznatky o škodlivosti fajčenia, ako by sme sa mali vzdať svojej cigarety.

Dizonancia – napätie sa objaví aj vtedy, ak pre niečo po čom túžime urobíme niečo, čo je nám nepríjemné. A čím je to nepríjemnejšie, tím väčšie napätie cítime. Vtedy napätie môžeme zmierniť tím, že zväčšíme význam a zvýšime hodnotu cieľa (prečo to všetko). Naše napätie sa zvyšuje aj váhou nášho rozhodnutia (ako to ovplyvní budúcnosť, ako závažné to je rozhodnutie, jeho dopady). Za zmienku stojí, že napätie znížime aj tím, že povýšime naše rozhodnutie (jeho význam) a ponížime (devalvujeme) ostatné možnosti. Ak to zhrnieme. Nie je nám príjemné prežívať napätie. Snažíme sa mu vyhnúť. Čím je voľba ťažšia, tím je napätie väčšie. A čo je podstatné, do voľby vstupujeme tím, čo postavíme na piedestál – účel posväcuje prostriedky. A to nie je to najhoršie. My si dokážeme fakty prifarbiť a ohýbať len preto, aby nám vyhovovali. Do hry vstupuje naše ego a identita (hodnoty a presvedčenie).

Stanley Stachter pôvodne študoval dejiny umenia na univerzitee v Yale. Potom „prešiel“ na psychológiu. Po II. sv vojne pôsobil na Massachusetskom technologickom inštitúte, kde spolupracoval s Lewisom.

Po smrti Lewisa sa stal blízkym spolupracovníkom Festingera, ktorému pomáhal s rozvojom teórie kognitívnej dizonancie. Práve pod Festingerom písal prácu o tom, ako sa na väčšinu ľudí s rovnakým názorom pozerajú tí, ktorí majú iný názor a sú v menšine.

Počas pôsobenia na technologickom inštitúte ho zaujímali témy ako sociálne tlaky v neformálnych skupinách, experimenty v sociálnej komunikácií, skupinová súdržnosť a presvedčovanie. Na tomto inštitúte získal aj titul profesora psychológie. A po 12 rokoch sa rozhodol pre zmenu a začal pôsobiť na Kolumbijskej univerzite.Tu zasvätil svoj čas skúmaniu rôznych faktorov, ktoré ovplyvňujú človeka na jeho ceste.

Preslávil sa s teóriou dvojfaktorovej teórie emócií, ktorú rozvinul s Jeromom Singerom. V tejto koncepcií tvrdí, že emócie majú dve zložky.

Stachter je označovaný za 7 najcitovanejšieho psychológa 20 storočia. Počas svojho života získal množstvo ocenení a vychoval niekoľko zaujímavých osobností v oblasti psychológie.

Dvojfaktorová teória emócií

Prvé kognitívne teórie o emóciách sa začali objavovať v druhej polovici 20 storočia. Schachter spolu so Singerom vycítili, že fyzické vzrušenie hrá dôležitú úlohu v emóciách. A dvojfaktorová teória emócií hovorí práve o interakcií medzi vzrušením a tím, ako sme označili toto vzrušenie. Emócia je produktom fyziológie (vzrušenie) a kognitívnych procesov (jej označenie). Keď človek pocíti emóciu, vzruší ho to a snaží sa to pomenovať. Buď má vysvetlenie, čo sa stalo, alebo ho nemá a vtedy hľadá príčinu. V tom prípade hľadá príčinu vo svojom okolí – je to niečo, čo prišlo z vonka. Čo to v praxi znamená? Môže nám rýchlejšie biť srdce, pretože sme šťastní a hovorí to niečo o stave, ktorý je daný nami, alebo aj preto, že nás niekto nahneval a impulz teda prišiel z vonku. Máme tu emóciu, ktorá spôsobila rozruch a snažíme sa pochopiť, čo je za tím a ako si ju vyložiť…

Jerome Singer študoval psychológiu na univezite v Michigane a doktorát získal v Minnesote. Bol členom akadémie pre výskum behaviorálnej medicíny. Bol žiakom Stanleyho Stachtera. Ako profesor pôsobil na univerzite v Pennsylvánií a v New Yorku. Hlavnou témou ktorej sa venoval bol stres. Patril k prototypom klinického psychológa, ktorý v spolupráci so sociológiou a s medicínou sa snaží o komplexný prístup. Zohral dôležitú úlohu pri obohatení psychológie o poznávacie schopnosti, s dôrazom na štúdium vedomých a nevedomých procesov. Spolu so Stachterom je spolutvorcom dvojfaktorovej teórie emócií.

Henry Riecken

Vyštudoval psychológiu najprv na Harvarde a potom na univerzite v Connecticate. Doktorát získal zo sociálnych vzťahov na Harvarde a prednášal v Minnesote a neskôr vo Washingtone. Stal sa prvým riaditeľom vedeckej inštitúcie, ktorá zastrešovala sociálne štúdiá v USA. Ako profesor prednášal behaviorálne vedy.

Keď sa proroctvo nesplní, alebo štúdia spoločenstva ľudí, ktorí čakali koniec sveta…

Po tomto úvode sme si pripravili veľmi dobrú pôdu, pre dnešnú tému. A tou je kniha Když se proroctví nesplní. Autormi je trojica – Festinger, Riecken a Schachter. Knihu napísali v roku 1956.

Festinger spolu s priateľmi sa infiltrovali to sekty, ktorá vtedy získavala na popularite a ktorá predpovedala prírodnú katastrofu a koniec sveta. Jej členovia verili, že po nich prídu mimozemšťania a predpovedali kedy sa tak stane.

Na úvod treba napísať, že skupina ktorú Festinger s kolektívom popisuje, nie je klasickou sektou. Je to skôr spoločenstvo očakávajúce apokalypsu.

Vďaka knihe môžeme sledovať príbeh hlavných postáv. Čo stálo za ich cestou k predpovediam, ako sa spoznali a v čom sa začali navzájom dopĺňať. A čo je naozaj zaujímavé, akým procesom skupina prešla. Vidieť tu očakávania, ale aj súboj o moc.

Dochádza tu k sformulovaniu určitých proroctiev a zaujímavé je, ako sa komunita vysporadúva s tím, keď sa proroctvo nenaplní. Je tu snaha cez projekciu vnímať znamenia,ktoré by potvrdili víziu skupiny, ale aj snaha reinterpretovať to, čo sa stalo.

Z pohľadu výskumu je zaujímavé, že skupina sa podporuje v určitom vnímaní sveta. Je odolná argumentom. Utieka sa k čomukoľvek, čo by podporilo jej vnímanie sveta. A v prípade neúspechu celú situáciu otočí. A tak „potopa“ neprišla, pretože členovia komunity svojím postojom a svojou vierou zachránili svet.Mimozemšťania ich nevyzdvihli, pretože ich chceli podrobiť skúške.

Rovnako zaujímavé je, že prakticky neustále dochádza k odchodom. Zostávajú len tí, ktorí pre víziu obetovali veľmi veľa. Akoby hrali vabank. Vložili do hry veľmi veľa a preto sa chytajú aj slamky, len aby ich viera prežila.

Viera je krehká

Prírodná katastrofa ktorá mala prísť, neprišla. Mohli by sme čakať, že to otrasie ich vierou. Nestalo sa tak. Našli si dôvod, prečo sa tak nestalo a prezentovali ho iným a sami sebe ako niečo pozitívne.

Členovia sekty naozaj verili tomu, čo hlásali. A to že k potope neprišlo, vnímali ako silu ich viery. Oni svojou vierou vlastne svet zachránili. A to ich povzbudilo k tomu, aby išli do svojho okolia a snažili sa získať nových členov. Podľa Festingera išlo o obranný mechanizmus, keď členovia spoločenstva sa po neúspechu rozhodli získavať nových členov – bolo to pre nich potvrdením a utvrdením v tom, že príbeh pokračuje. A že sa nič „zlé“ nestalo. Ak by nemali pravdu, nezískali by nových členov…

Festinger s priateľmi si všimol skutočnosť, že zoči voči faktu, je pre nás nepríjemné čeliť skutočnosti. A keďže sa pohybujeme v oblasti viery, je pre nás jednoduchšie veriť ešte silnejšie než predtým, než svoju vieru spochybniť, prípadne podrobiť kritike. Preto v náboženstvách je očistená viera práve tých veriacich, ktorým niekto v cirkvi, prípadne samotná cirkev ublížila, pretože vtedy sa naučili rozlišovať medzi vierou v Boha a všetkým tím zázemím a kontextom.

Festinger vo svojej kognitívnej dizonancií tvrdí, že ak zmeníme ľudské správanie, zmení sa aj myslenie a cítenie človeka. Ale väčšinou sa správanie nemení a tak sa mení myslenie a cítenie. To čo popisuje Festinger sa používa na manipuláciu s jednotlivcom a v prípade siekt na psychickú manipuláciu. A doslova zmenu človeka a jeho identity.

Príbeh očakávania

Kniha Když se proroctví nesplní prináša uvedenie do problematiky. Prináša tiež kus histórie. A určité predpoklady a hypotézy, ktoré si Festinger s kolegami stanovil. Ale predovšetkým, prináša príbeh.

Vďaka knihe môžete krok za krokom vnímať príbeh spoločenstva a všetko čo sa v ňom odohráva. Môžete nazrieť do myšlienok a pocitov jednotlivých členov a vidieť, ako reagujú a snažia sa vysporiadať so situáciou.

Je to veľmi dobrá a dôkladná analýza toho, čo sa v takejto komunite deje. Môžete to všetko sledovať, akoby ste tam boli. Je to veľmi dobrá analýza života a diania v takomto spoločenstve.

Kniha nie je písaná odborným jazykom. Teda sú tam strany, ktoré sú úvodom do problému (vrátane odborných hypotéz), ale je to predovšetkým príbeh. Pripomína to „absyntovky“, alebo to čo poznáme ako oral history.

Čo je najväčším prínosom knihy? Uvedomenie si, že to nie je len o apokalypse, ale že tie mechanizmy sú bežné aj v živote. Aj v živote niečomu veríme a popierame aj to, čo je evidentné, len aby sme nemuseli veci prehodnotiť.

Keď správanie zmení myslenie

Úlomok ktorý má najviac desí a spomína ho Festinger v inom svojom diele, je príbeh amerických vojakov, ktorí bojovali v kórejskej vojne. Tu sa dostali do zajatia. Keď sa ich neskôr podarilo oslobodiť, prípadne „vymeniť“,mnohí z nich začali propagovať komunizmus. Festinger si kládol otázku, čím to je? Veď pôvodne proti komunizmu bojovali. Ako sa neskôr ukázalo. Títo vojaci v zajatí prijali misku ryže (od nepriateľa). Urobili to, čo by nikdy predtým neurobili. A keďže zmenili správanie, následne zmenili aj postoj. Nepriateľ v ich očiach sa zmenil. Keby ich nepriateľ mučil, keby im „vymýval“ mozog, nedosiahol by takých úspechov, ako keď sa o nich postaral a to otriaslo s ich videním sveta. Festinger to zdôvodnil tvrdením – naše správanie je v rukách našej mysle a tá sa potrebuje cítiť dobre. A keďže zmenili správanie, museli zmeniť myslenie a sami pred sebou si ho zdôvodniť (a sami pred sebou sa ospravedlniť).

Prečo popierame rozum

S faktami dokážeme pracovať veľmi tvorivo. Snažíme sa chrániť svoje ego a svoj dobrý pocit zo seba a zo svojej hodnoty. Preto ak treba, vyhľadávame informácie, ktoré „pasujú“ do nášho obrazu, alebo si ich jednoducho prispôsobíme.

Ten nepokoj a napätie je spojené aj s predstavou, že by sme vytŕčali, nemali pravdu, alebo že by sme nemali uznanie. Preto máme sklon vyhľadávať ľudí, ktorí majú rovnaké názory, ktorí nás potľapkajú po pleci, prípadne nás povzbudia na ceste, ktorú sme si vybrali. A preto tak ťažko prehodnocujeme svoje myšlienky a postoje a nie sme ochotní zmeniť seba, svoj život a svoje presvedčenie.

A preto, ak je to nevyhnutné a potrebné, fakty prísne selektujeme a zaoberáme sa len tými, ktoré nám pasujú do karát. To čo nám nepasuje, to ignorujeme, alebo nedávame tomu váhu, prípadne to znehodnocujeme. Dokonca aj keď čelíme množstvu faktov, ktoré už nie je možné ignorovať, tak hľadáme ako si ich prispôsobiť. Na svoj obraz. Mám kamaráta. Popieral kovid. Keď ho dostal, užíval Ivemektín. Skončil na ventilácií. Prežil. Doteraz tvrdí, že vďaka Ivemektínu.

Naša schopnosť racionálne uvažovať je ohrozená vždy, keď začneme tušiť, že nemáme pravdu a tak hľadáme cestu, ako sa pravde vyhnúť a zachovať si tvár – tú predstavu, že vieme čo je pravda.

.

Keď sa zamyslíme nad odkazom jednotlivých psychológov a odkazom knihy Když se proroctví nesplní, môžeme si všimnúť,že niečo „podobné“ nachádzame všade okolo seba.

V posledných rokoch sa dostávame do konfrontácie s rôznymi skupinami – s ľuďmi ktorí nepočúvajú argumenty, podporujú sa navzájom a pre svoje videnie sveta sa chytajú aj slamky. Podľa Festingera je sila takéhoto jedinca v skupine a vnímanie sveta takéhoto človeka je možné „zlomiť“ až váhou argumentov, ale len ak jedinec nedal do hry príliš veľa.

Ale nachádzame to aj inde. Novodobí mesiášovia, už nie v náboženskej rovine, ale v politických stranách (pod rúškom populizmu) a ich slepé nasledovanie.Obhajoba a hájenie sveta a svetonázoru až do konca. Popieranie faktov..

Ale zápasíme s tím aj v našom živote. Uchádzame sa o prijatie a uznanie aj za cenupopretia seba. Na druhú stranu, ideme si svojou cestou bez ohľadu na skutočnosť. Ako vidno, cestou ako sa vyhnúť extrémom je zdravé sebavedomie a otvorená myseľ. A dokázať sa s odstupom postaviť k situácii a veci prehodnotiť (ak treba)…

Tomáš Hupka

Festinger, RieckenSchachter. Ich životné príbehy sme si priblížili. Časť svojho života zasvätili skúmaniu príbehu jedného spoločenstva, ktoré očakávalo koniec sveta a následne jednotlivé poznatky (ktoré pozorovali) podrobili experimentom a ďalšej analýze. Samotná štúdia, teda pozorovanie života tejto skupiny sa stalo podkladom knihy Když se proroctví nesplní a podkladom aj pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. blog. kniha. cz

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Ak sa Vám moje články páčia, pozývam Vás k čítaniu Psychologie dnes, do ktorej pravidelne prispievam. Prajem príjemné čítanie! Tom