Denník N

Je Fico naozaj to najlepšie na čo sa Slovenská politika zmôže ?

Nadávanie na Róberta Fica bolo počas jeho vlád  akousi ľudovou zábavou. Súčasná vláda si z neho urobila vládny program a filozofický smer.

Osoba Róberta Fica je na očiach verejnosti už dlhé roky. Možno konštatovať, že kto chcel a mal na to mentálne schopnosti, musí mať pomerne veľké penzum informácií o jeho charaktere, vzdelaní, temperamente, rečníckom umení a podobne. Videli sme ho v časoch dobrých, v časoch zlých. Videli sme, ako si počínal v situáciách do určitej miery „hraničných“. A nielen to. Sledovali sme, ako sa pod jeho vedením a vplyvom správali osoby napojené na kohútik moci. Nielen tí, ktorým sa z moci neušlo, ale ešte viac tí, ktorí mali pocit, že sú blchami v kožuchu.

Predsa strana pod vedením Róberta Fica opakovane vyhrávala voľby. Ale nemusela, rozhodli o tom voliči. Fico bol proste najlepší, žiaden iný politik ho nevedel poraziť. To nie je fandenie Ficovi, to je holý fakt.

Keby sa osoby, ktoré sa hlásia k investigatívnej žurnalistike,  počas dlhého obdobia účinkovania Róberta Fica na politickej scéne, naozaj venovali tomu, čomu majú, pomohli by nielen celej spoločnosti, našej politickej scéne, ale paradoxne aj Róbertovi Ficovi a iným osobám vstupujúcim do politickej arény a možno by nadpis môjho blogu nemusel vyznievať tak hrozivo pravdivo.

Preto vyznieva  úsilie médií kompenzovať očividné nedostatky a neschopnosť iných politikov,  súperov Róberta Fica, tým, že pracujú na vyzdvihovaní jeho pokleskov a chýb, viac ako detinsky.

Aj v minulosti  táto snaha prispela nanajvýš k tomu, že Róbert Fico klesol bližšie k úrovni iných, voči nemu opozičných, politikov. A to najmä preto, lebo aj u týchto pociťovali médiá potrebu zakrývať a ochraňovať ich pred dôsledkami ich škandalózneho jednania, aby nebodaj verejné odhaľovanie ich obrovskej korupcie ( Gorila), nenahralo politické body Mečiarovi a Ficovi.

Súčasná vládna garnitúra však spravila taký prelom v podliezaní všetkých latiek nie politickej kultúry, nie vzdelania, nie slušných spôsobov, pretože tieto výrazy s jej počínaním nemožno zlúčiť, že „nadávanie“ na Fica, „urážanie“ Fica, ho stále drží vyššie, než jeho oponentov.

Preto je potrebné do urážania a znevažovania zahrnúť úplne všetkých, ktorí nesú v očiach súčasnej vládnej garnitúry zodpovednosť za to, že ich neschopnosť, nevzdelanosť a slušne povedané nedostatky charakteru, sú tak zjavné na verejnosti.

Namiesto toho, aby dokázali svojimi schopnosťami, že sú lepší ako Fico, že zvoliť ich do vedúcich pozícií bol rozumný krok, hádžu sa o zem a vykrikujú, že Fico je zlý, mafián a ako zle  bolo za Fica. A to je žiaľ všetko. Úplne rezignovali na to, aby dokázali, čo vedia oni robiť lepšie.

V politickom zápase úplne stratili azimut, pretože zúrivo útočia na vlastnú bránu a strieľajú jedného „vlastenca“ za druhým.

Vysielajú len jedno jasné posolstvo. Toto je všetko na čo reálne majú a na čo sa zmôžu. Okrem nenávisti k Ficovi, nám nemajú čo ponúknuť.

V zúfalej snahe udržať sa pri moci, ukázať, že dokážu dobehnúť do cieľa a splniť čo voličom nasľubovali, sú ako bežci, ktorí vidiac, že na ostatných nemajú, rozbehnú sa k cieľu krížom cez ihrisko, v rozpore s pravidlami hry.

Pošliapavajú aj tie pravidlá, ktorých zavedenie pred časom považovali za vlastný politický úspech, ako príklad za všetky stačí uviesť zrušenie menovania policajného prezidenta ministrom vnútra.

Naivne sa domnievajú, že keď už nedokážu proti Ficovi postaviť veľkosť vlastnej politickej osobnosti, zvíťazia nad ním tým, že ho zneužívaním a prekrúcaním práva posadia do väzenia. A pri tomto úsilí neľutujú žiadne obete.

Všetci sú pre nich podozriví z kolaborácie s Ficom. Všetci sú nehodní. Preto sa s nikým „nebavia“. Ignorujú samosprávu, ignorujú podnikateľov, ignorujú odborárov, ignorujú zdravotníkov, učiteľov, proste všetkých. V domnienke, že takéto ignorovanie spoločnosti, v ktorej vládnu,  bude považované za prijateľný spôsob vládnutia, označia všetkých, ktorí sa ozvú s akoukoľvek kritikou súhrnným názvom mafia. Ficova mafia. Alebo najnovšie temné sily.

Slovo mafia má slúžiť ako olej, ktorý namaže súkolie medziľudských vzťahov, a pomôže napríklad pri presadení súdnej mapy. Viac ako odborný dialóg. Mafia v talároch, mafia na súdoch, mafia na prokuratúre, mafia v polícii, mafia medzi advokátmi.

Súhrnný názov, ktorý nerozlišuje medzi masou a jednotlivcom.

Aj predseda parlamentu sa nechal strhnúť vládou navodenou atmosférou a dovolil  si  použiť na určitú skupinu ľudí súhrnný názov „Čurillovská mafia“. Hoci tomu, kto si vypočul celý jeho prejav a vnímal kontext, v ktorom tieto slová odzneli, je jasné, že zareagoval na opakované používanie slov „Ficova  mafia“ zo strany súčasnej vládnej koalície, predsa  sa dotknutý vyšetrovateľ, ktorého priezvisko bolo použité na odlíšenie skupiny osôb okolo neho od iných skupín (stojacich proti nemu), obrátil na súd so žalobou o ochranu osobnosti a so žiadosťou o ospravedlnenie.

Rozhorčené pocity vyšetrovateľa ( a jeho rodiny a najbližších), keď bol takto verejne označený predsedom parlamentu, sú pochopiteľné. A to aj v situácii, keď je voči nemu vznesené obvinenie.

Majú sa podľa jeho príkladu obrátiť na súd so žiadosťou o ospravedlnenie aj  všetci sudcovia, ktorí sa z kontextu vyjadrení ministerky spravodlivosti a jej poradcov , ako aj predsedu súdnej rady, môžu cítiť urazení a znevážení používaním pojmov „justičná mafia“ ? Majú sa obrátiť na súd za jej výroky, že premiestnením určitých sídiel súdov (a iných nie) sleduje pretrhnutie korupčných väzieb?

Tak ako sa pán vyšetrovateľ cíti urazený, že je označovaný za hlavu mafie, hoci na rozdiel od iných, na ktorých sa takto verejne útočí, čelí trestnému stíhaniu, ako sa majú cítiť ostatní permanentne urážaní touto vládou a jej prisluhovačmi ? Či títo nemajú nárok byť urazení, lebo nepatria do správneho tábora ?

Niektorým najvyšším ústavným činiteľom sa, napriek ich vysokému postu, podarilo z výšky ich majestátu zachytiť určitú náladu v spoločnosti. Hnev. Keďže klubové dresy neumožňujú konať inak, treba ho pripísať správaniu sa opozície.

Starogrécky filozof a vedec Aristoteles vo svojom diele „Rétorika“ k hnevu okrem iného uvádza:

„Väčšmi sa hneváme na priateľov, ako na ľudí, ktorí nie sú našimi priateľmi, lebo si myslíme, že od nich skôr môžeme čakať dobré než zlé… O to viac sa hneváme na ľudí, ktorí nemajú nijakú vážnosť, ak nás v ničom neuznávajú; hnev totiž pochádza hlavne zo znevažovania. Patrí sa, aby ľudia bez vážnosti neznevažovali iných.“

Ak by si vláda, ktorá vyhrala voľby a má ústavnú väčšinu v parlamente, počínala tak, ako najlepšia vláda na Slovensku, hnev by určite nebol prevládajúcou emóciou v slovenskej spoločnosti.

Jej voliči by boli spokojní, že na Slovensku máme naviac, než nám ponúkla politika pána Róberta Fica. Táto vláda však zahanbuje a strápňuje najmä tých, ktorí jej prejavili dôveru.

A odhaľuje o Slovensku smutný fakt – nikomu sa zatiaľ nepodarilo ukázať, že je lepší a schopnejší ako Róbert Fico a jeho vlády.

P.S. pre médiá, ktoré sa s vypätím obrovského úsilia snažia presvedčiť verejnosť o opaku, lenže  pri neschopnosti lídrov, ktorých ospevujú musia siahať k metódam, ktoré by im samým (ak by si mohli dovoliť objektívnu sebareflexiu bez straty pocitu vlastnej hrdosti) mali pripadať  bezcharakternejšie, než spôsoby tých, ktorých očierňujú :

Vylievanie kýblov špiny na všetkých, ktorí sa vo verejnom priestore objavia, a ktorí nemajú ten správny názor, navždy odradí od verejného účinkovania všetkých skutočne slušných, vzdelaných a talentovaných ľudí. Lebo múdry človek si môže dovoliť luxus, na ktorý rímsky básnik Horatius  vyzval slovami „sapere aude“ – maj odvahu používať vlastný rozum.

Neskôr sa tieto slová stali heslom filozofického smeru nazvaného – osvietenstvo.

Aký filozofický a myšlienkový smer teraz pretláčate na Slovensku ?

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..