Sú reinkarnácia a karma odpoveďou na nespravodlivosť vo svete?
V tomto texte budem pracovať s pojmami reinkarnácia či karma v takzvanom ľudovom chápaní, keďže som sa nikdy hlbšie tejto problematike nevenoval. Zaujala ma však zatrpknutosť, ktorá z môjho pohľadu stojí za aplikáciou týchto pojmoch v životoch ľudí.
Jeden z románov Waltera Scotta, Nevesta z Lammermooru, končí slovami: „Prepychový mramorový pamätník nesie jej meno, tituly a cnosti, zatiaľ čo jej obete nemajú ani hrob či epitaf.“ Spravodlivosť v tomto prípade nezvíťazila. To isté možno povedať o obetiach vojen, pandémií či revolúcií. Túžba človeka po spravodlivosti je tak silná, že západný svet často preberá práve pojmy reinkarnácie či karmy, ktoré majú problém nespravodlivosti vo svete riešiť. A netreba pre tieto riešenia chodiť ďaleko. I kresťanská náuka o posmrtnom živote je sčasti reakciou na príkoria, ktoré sa nám v mene viery v určité hodnoty dejú, a mali by byť po smrti odmenené. Ani kritika na toto kresťanské presvedčenie nie je neznáma, o čom svedčí napríklad Nietzscheho dielo.
Laicky chápem pojem reinkarnácie ako reakciu na predošlý život, ktorá sa prejaví v tom, do akých okolností sa dostaneme v živote nasledujúcom. Pod slovom karma, opäť iba ľudovo, rozumiem okrem akejsi „charizmy“, ktorú človek vyžaruje i koncept rovnováhy medzi spravodlivosťou a nespravodlivosťou, ktorý sa snaží dosiahnuť harmóniu medzi týmito dvoma polohami.
Čo však znamená prijať fakt, že vo svete existuje nespravodlivosť, ktorá takpovediac ostane navždy nepotrestaná, ba vo väčšine prípadov ani nepovšimnutá? Je to dôvodom na rezignáciu? Myslím, že nie a práve vernosťou k vyznávaným hodnotám napriek tomu, že nemajú vždy pragmatickú odozvu sa dokazuje autentickosť týchto hodnôt a naša úprimnosť voči nim. Otázka, ktoré hodnoty považovať za natoľko súce, že sa oplatí za nimi stáť je už vecou osobnou. Prečo však platnosť vyznávaných hodnôt podmieňovať zištnosťou? Nepotvrdzuje tu stará múdrosť, že výnimka potvrdzuje pravidlo to, že konečná nevýhodnosť spravodlivého konania iba potvrdzuje jeho skutočnú platnosť a že krivda, ktorá nás za toto konanie postrehla, je jej nutným doplnkom?
Ešte nakrátko k tej zatrpknutosti. Zatrpknutý človek je v podstate človekom ukrivdeným. Cíti sa ukrivdený za príkoria, ktoré sa mu stali napriek jeho vlastnej spravodlivosti, prípadne za výskyt okolností, ktoré mu nedovolili plne rozvinúť svoju osobnosť. Riešením je však naopak vzdor a individuálna revolta voči týmto okolnostiam. Ako tvrdil dánsky mysliteľ Kierkegaard: Génius je ako oheň, ktorého búrka len väčšmi vyzýva.
Je však prirodzené, že nik z nás nie je neustále tvrdý ako oceľ a že občas každý zatúži po odmene alebo revanši za dobrý skutok či principiálne správne rozhodnutie. V kontexte kresťanstva sa hovorí o večnej odmene. Ale pozor, táto odmena by opäť nemala byť dôvodom vo vieru a v konanie príslušných, ocenenia hodných skutkov. Takáto viera a konanie by neboli autentické. Toto krátke zamyslenie ukončím ešte jedným citátom, tento krát nemeckého filozofia Kanta: „Morálka nie je vlastne náukou, ako máme urobiť seba šťastnými, ale ako máme byť hodnými blaženosti. Len s pomocou náboženstva vzniká aj nádej, že raz budeme účastní blaženosti v takej miere, v akej sme dbali o to, aby sme jej neboli nehodní.“
