Všade dobre, v posteli najlepšie
V raných časoch ľudstva spali naši predkovia v korunách stromov. So zlezením zo stromov, sa presunuli na zem aj ich ležoviská. Dlhé veky spali ľudia iba na rovnej zemi, v jaskyniach, pod skalnými prevismi, pri ohniskách. Ležoviská si vystielali trávou, lístím, kožušinami. Potom sa presunuli do príbytkov a domov. Tisíce rokov platilo, že čím bližšie človek k zemi spal, tým bol chudobnejší.
Vyvýšené postele boli znakom vznešenosti a bohatstva. Prvými ľuďmi, ktorí sa takto začali vyvyšovať nad ostatnými, boli orientálni starovekí vládcovia. Mnohé ľudské spoločenstvá spia ešte aj dnes na podlahách svojich príbytkov. V niektorých krajinách je to stále kultúrna tradícia, no vo všeobecnosti platí aj dnes, že čím sú ľudia bohatší, žijúci v rozvinutých ekonomikách, investujú nemalé finančné prostriedky do svojich postelí a spální. Naopak v krajinách tretieho sveta sa ľudia uspokoja aj s hlinenou alebo drevenou podlahou.
Ľudia západného sveta sa snažili svoje postele v priebehu spoločenského vývoja a bohatnutia vylepšovať. Každý večer sa snažia zaspať na posteliach so špeciálnymi matracmi, no sen o kvalitnom spánku sa mnohokrát nedostaví. Trápi ich nespavosť a bolesti chrbta. Otázkou tak aj dnes zostáva, ktorý spáč si lepšie oddýchne a má zdravší spánok? Ten, ktorý zaspáva sám v hodvábnej posteľnej bielizni a na ergonomickom matraci, alebo ten, ktorý sa túli k svojím príbuzným na podlahe a rohoži?
Napriek tejto dileme však platí, že spánok je pre všetkých ľudí biologická potreba a nutnosť. V posteliach a na lôžkach trávime priemerne tretinu dňa a aj svojho života. Niekedy aj viac. Niekto spí málo a krátko, niekto aj viac ako osem hodín. Niekto vstáva ešte pred svitaním, teda vtedy, keď sa niekto iný na spánok ešte iba ukladá.
V minulosti ľudia praktizovali aj tzv. dvojfázový nočný spánok. V súčasnosti preferujeme skôr spánok intenzívny a nepretržitý. Posteľ je prosto vynálezom, ktorý patrí k našej každodennosti. Okrem oddychu sa v posteliach ľudia rodia, milujú, liečia z chorôb, umierajú a niektorí aj pracujú. V mnohých posteliach sa dokonca robila aj svetová politika.
Ľudská každodennosť, predmety a činnosti s ňou súvisiace, majú svoje dejiny. Má ich aj posteľ. Jednou z kníh z tejto kategórie je aj historicko-antropologická popularizačná syntéza s názvom Čo sme robili v posteli, ktorej autormi sú archeológovia a historici Brian Fagan a Nadia Durrani.
Ich monografia sa venuje tomuto fenoménu ľudskej každodennosti z viacerých pohľadov. Čitateľ sa prioritne zoznámi s premenou postele naprieč históriou, pričom autori vo viacerých kapitolách ozrejmujú aj mnohé kultúrne a regionálne odlišnosti, a to nielen tohto ľudského vynálezu, ale aj spánku ako takého. Nezostane však iba pri primárnej funkcii postele.
Kapitola s názvom Veľký tresk je napríklad rýchlym exkurzom do sveta ľudskej sexuality, pričom je to opäť prehľad komparatívny, a to nielen z historického, ale aj sociálno-kultúrneho a náboženského pohľadu. Od sexuality sa čitateľ prirodzene dostáva k počiatku a koncu ľudského života, pretože pôrod a zomieranie sa najmä v našom postindustriálnom kultúrnom okruhu, takisto spájajú najmä s posteľou.
Nebolo tomu tak samozrejme vždy. Pôrod v posteli je relatívne nový vynález. Presun pôrodov do postelí sa podľa autorov dá vystopovať do 16. storočia vo Francúzsku. Vtedajší ránhojiči, ktorí začali vykonávať povolanie pôrodníkov, klasifikovali pôrod ako zdravotný problém, s ktorým treba ležať v posteli. Presvedčili o tom aj rodičky, a tak sa v prípade nového života „posteľ vyvinula z miesta aktívneho odpočinku, na miesto pasívneho pôrodu“.
Rodenie detí sa postupne v priebehu ostatných dvoch storočí presunulo z domácich postelí do nemocničného prostredia. V modernom západnom svete sa až 99% detí rodí na nemocničnom sterilnom lôžku. Keď však ľudia západného sveta dospejú a zostarnú, tak túžia po umieraní vo vlastnej posteli. Praje si to viac ako 70% z nich, no polovici sa to napriek tomu nesplní, pretože poslednýkrát vydýchnu na podobnej nemocničnej posteli, na akej sa narodili.
O posteliach, spánku a iných aktivitách spojených s týmto ľudským vynálezom sa čitateľ dozvie množstvo zaujímavých informácií a tzv. pikošiek. Niektoré sú skutočne kuriózne a mnohé aj podnecujúce ďalšie úvahy o spánku postmoderných ľudí, resp. ako zmeny v oblasti spánku ovplyvňujú naše rodinné a partnerské vzťahy, výchovu detí a aj modernú spoločnosť.
Brian Fagan, Nadia Durrani: Čo sme robili v posteli (Horizontálna história), mamaš, 2021, Preklad: Ivana Krekáňová
