Denník N

Prvý týždeň v Oxforde: Už je to oficiálne!

Centrum Oxfordu sa dnes hemžilo prvákmi v sub fuscoch (predpísané študentské oblečenie). V rukách držali typické štvorhranné klobúky a cez plecia mali prehodené akademické róby. Aj ja som bola medzi nimi. Spoločne sme očakávali oficiálny začiatok nášho štúdia – imatrikulačnú ceremóniu.

Oxford kladie veľký dôraz na tradíciu. Nie je sa čomu čudovať. Veď od založenia univerzity prešlo už takmer tisíc rokov. Za ten čas sa tých tradícii nazbieralo poriadne veľa. Prirodzene, od niektorých starých zvykov sa upustilo. Množstvo tradícií sa ale striktne dodržiava už  celé storočia. Príkladom toho je aj imatrikulačná ceremónia. Imatrikulácie sú klúčovou súčsťou štúdia. Ako som sa dozvedela z mailu od vedenia môjho collegu: „it is essential that you attend. If you miss it you will not be allowed to remain on course.” Čo v preklade znamená: “Je nevyhnutné, aby ste sa zúčastnili. Ak imatrikulácie zmeškáte, nedovolíme vám pokračovať vo vašom kurze.”

Tento mail ma trošku znervóznil. V rámci mojich včerajších príprav na dnešnú ceremóniu som si preto nastavila asi 3 budíky. Za každú cenu som sa chcela vyvarovať toho, že zaspím a imatrikulácie zmeškám. To by bol smutný koniec môjho Oxfordského pobytu. Nakoniec som sa ale zobudila sama od seba ešte pred budíkmi. Rýchlo som si obliekla sub fusc (čiernu suknu, čierne lodičky, čierne silonky,  bielu blúzku a čiernu stužku) a zbehla som do jedálne.

V jedálni sa už zhromažďovali všetci prváci z môjho collegu (St Hilda’s). Bolo neskutočne zaujímavé pozorovať takú rôznorodú skupinu ľudí oblečenú v tej istej rovnošate. Napríklad niektoré študentky mali okrem sub fuscu na sebe aj hidžáb a minimálne jeden študent mal jarmulku. Podával sa čaj, káva a drobné pečivo a viedli sa živé diskusie. Popritom dekan postupne čítal naše mená, aby skontroloval, či sme všetci. Nikto nechýbal a tak sme sa začali presúvať na vrátnicu.

Odtiaľ sme potom kráčali asi 7 minút k Sheldonianskému divadlu, kde sa ceremónia konala. V Anglicku nie je povinnosť nosiť rúška, ale v budove divadla nás bolo tak veľa, že to bolo bezpečnejšie. Od ľudí čo nás usádzali sme všetci dostali rúška s logom Oxfordu, ktoré ladili s našim sub fuscom. Samotná ceremónia bola veľmi krátka. Na začiatku sa rozprávalo niečo po latinsky. Vôbec neviem, čo to bolo, ale znelo to slávnostne. Potom niekto v pozlátenej róbe sediaci na vyvýšenej stoličke predniesol príhovor. Veľa som toho nezachytila, lebo to nešlo cez mikrofón. Myslím ale, že hlavnou myšlienkou bolo to, že máme všetci slobodu prejavu a máme rešpektovať to, že názory druhých ľudí sa nemusia zhodovať s našimi názormi.

Po oficiálnej ceremónii prišlo na rad fotenie. Fotili sme sa všade kde sa dalo. Pred Sheldonianským divadlom, cestou z neho, v college. Čakali na nás aj profesionálni fotografi. Každého fotili jednotlivo. Bol to pomerne zložitý proces. Museli sme vkročiť na malý koberček s nakreslenými šľapajami, ktoré vyznačovali, ako máme stáť. V rukách sme presne určeným spôsobom držali štvorhranný klobúk. Ten si zatiaľ ešte nesmieme dať na hlavu. Prvý krát si ho nasadíme až počas promócií.

Potom sme mali skupinovú fotku. Trvalo asi pol hodinu, kým nás na ňu pripravili. Možno keď si tú fotografiu pozriem o pár rokov, budem môcť ukázať na tváre mojich spolužiakov a povedať: „Pozri, toto je ten slávny vedec, s ktorým som chodila do školy . A toto je tá významná právnička.“ Na záver som sa fotila aj s ľuďmi z mojej budovy. Myslím, že sme veľmi dobrý kolektív. Je nás len asi 13 a všetci až na jedného sme zahraniční študenti, čiže musíme riešiť v Anglicku podobné problémy.

Imatrikulačné oslavy ešte stále prebiehajú. Počujem ich cez okno. Pije sa šampanské a študenti sa chodia v sub fuscoch člnkovať na rieku Cherwell. Ja si ale asi s oslavovaním radšej počkám až na záverečné skúšky : ).

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrej podpore Slovákov som od októbra tohto roku začala študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Som tu preto, aby som sa naučila viac o epigenetike a moderných výskumných metódach.  Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať svoj študentský život v Oxforde. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).